slovenskú históriu mnohým ľuďom, tajomstvo úspechu vidí v príbehu. Napísal množstvo kníh a scenárov, má prosperujúce vydavateľstvo. Vlani oslávil okrúhle jubileum, no je vo výbornej forme. Tvrdí, že je to aj vďaka mladšej manželke. Pri stretnutí s Pavlom Dvořákom cítite, že hovoríte s kapacitou, on však ostáva šarmantne skromný.
Za tu krátku chvíľu, čo som vás videla v spoločnosti vašich priaznivcov, ste dostali niekoľko darčekov. Stáva sa vám to pravidelne?
- Darčeky dostávam, väčšinou sú to pozornosti, ale napríklad v Spišskej Novej Vsi som dostal dokonca bustu neandertálca. Minule mi jeden pán daroval báseň. Každý človek rád vidí, že ho niekto má rád, je to strašne príjemné. Jedna staršia pani mi poslala veľmi vzácne knihy zo svojej knižnice. Tam ide skôr o to, že dnes som išiel po Košiciach a oproti šiel pán s manželkou a povedal: „Dobrý deň pán Dvořák, my vás máme radi." Nedali mi nič, ale dali mi úžasne dobrý pocit.
V niektorých encyklopédiách pri vašom mene stojí, že ste najznámejší slovenský historik, lichotí vám to?
- Žijem na dedine, kde ma ľudia poznajú nie ako historika, ale ako suseda, žijem tam už 20 rokov. A potom prídem napríklad do Košíc a ľudia ma zastavujú na ulici. Samozrejme, že je to príjemné a lichotivé. Nie som veľmi ješitný človek, viem, že je niekoľko lepších historikov, presne si to uvedomujem. Mám schopnosť povedať veci tak, že sa to ľuďom páči. Moja žena má schopnosť to objaviť v archívoch.
Vlani ste oslávili pekné jubileum, no vyzeráte dobre a ste veľmi aktívny. Je to aj zásluha vašej manželky, ktorá je od vás o niekoľko desaťročí mladšia?
- Určite. Svoju ženu som spoznal až po skončení prvého života, keď som sa po 20 rokoch rozviedol s prvou manželkou. Vzal som si spolužiačku svojej dcéry, študentku. My sa neuveriteľne prekrývame, ako hovorí Werich. Ja som ju začal učiť histórii. Každý článok sme desaťkrátkrát prerábali. Jej knihy čítam s obdivom, pretože jej objavy sú neuveriteľné, a viem jej pomôcť a poradiť.
Dlhé roky ste pracovali v novinách. Pomáha vám zaujať ľudí práve vaša novinárska prax?
- Práve to novinárčenie mi dalo tú schopnosť osloviť ľudí, pretože v novinách je reakcia okamžitá. Skoro dvadsať rokov som robil v novinách. Uvedomil som si, že treba písať tak, aby sa to ľuďom páčilo. Naučil som sa pracovať v teréne, rozprávať sa s ľuďmi, to je strašne dôležité. Potom prišla moja televízia, naučila ma pozerať sa. A potom prišla moja vydavateľská prax. Získali sme niekoľko cien, každý rok sú v kolekcii najkrajších kníh Slovenska. Robil som aj pre rozhlas, kde som sa naučil vyjadrovať. Tam so spolupracoval s Ladislavom Chudíkom, opravoval ma, naučil ma hovoriť. Človek je stále múdrejší a potom osprostie, mňa čaká už len to druhé.(smiech)
Problémom histórie je aj to, že pravidelne v školách vyhráva rebríček najneobľúbenejších predmetov. Ste označovaný za popularizátora histórie, nemali ste niekedy ambíciu pomôcť tomu, aby sa dejepis nevnímal len ako suchopárny predmet s množstvom rokov a mien?
- Ja by som veľmi rád tej výučbe pomohol. Som spoluautorom niekoľkých učebníc, ale to je zložité, lebo výsledok je kolektívnym dielom. Som presvedčený, že čítanky ktoré som robil sám, sú čítavé. Už dlhšie sa pokúšam dostať do škôl filmami, prvých päť filmov sme nakrútili. Dejepis je aj výchovným predmetom, nie len učebným. Keď deti nemajú radi dejepis, môže to byť chyba dejepisára.
Neinklinovali ste niekedy k učeniu?
- Áno, raz som dostal aj ponuku, ale upadlo to nejako do zabudnutia. Myslím, že by som prijal nejaký seminár, mohlo by to byť zaujímavé.
Ako sa cítite v Košiciach, sú vám blízke?
- Skvele. Mám veľmi sentimentálny vzťah s Košicami, prežil som tu novinárske mládenectvo. Musel som si pomôcť so všetkým, prvýkrát som tu bol samostatný, naučil som sa tu strašne veľa.
Je história vašou celoživotnou vášňou?
- Áno, neviem si predstaviť, že by som bez toho existoval. Môže to byť aj tým, že sme si na seba zvykli.
Vaše televízne seriály o histórii boli veľmi populárne, nie je snaha v tom pokračovať?
- Z mojej strany snaha je. Vždy sa dozviem že budúci rok, to sa dozvedám už šiesty rok. Nerozumiem im, lebo televízia stále opakuje stovky repríz, takže nechápem, že do toho nejdú.
Ako historika vás určite zasiahla nedávna snaha o zrušenie Ústavu pamäti národa. Ako ste vnímali túto iniciatívu?
- Ja si myslím, že to bolo vyslovene účelové, zavadzalo to, preto to chceli zrušiť. Som veľmi rád že ho nezrušili, lebo to naozaj musí byť. Tu sa zatĺkala história 70 rokov. Tí, čo arizovali židovské majetky, nechceli ich vydať, a to len vďaka tomu, že nie je pamäť. Nie som stúpenec šikanovaní, paušálne obvinenia neuznávam. Za všetkým je konkrétny osud a konkrétny charakter. Pamäť ja nutná, v prípade verejných činiteľov by mala byť nemilosrdná.
Politika je do istej miery poprepájaná s históriou. Najnovšie Slota označil kráľa Štefana za maďarského šaša, predtým sa hovorilo o starých Slovákoch, o Svätoplukovi ako o kráľovi. Nie je problémom, že politici interpretujú dejiny, zavádzajú sa nové pojmy?
- To ide úplne mimo mňa, oni to robia veľmi účelovo. Vedia že zaimponujú absolútnou hovadinou, to sa iných ľudí nedotýka. Tu ide o niečo vážnejšie. Nie je to história, ale interpretácia histórie. Starí Slováci nikdy neexistovali. Je to však demokracia. Nemôžete niekomu zakázať aby sa nemotal do histórie. To nemusí byť ani politik. Keď si niekto zoženie peniaze, môže vydať čokoľvek. Historici uzavreli nepísanú dohodu, že tieto knihy si nevšímajú, nerecenzujú. Inak by na ne upozornili a dali im váhu. Kedysi boli vypracované tézy, ktoré historici napĺňali, to mi vadí. Tie časy sa minuli.
Vzorom či hrdinom súčasného premiéra je Jánošík.
- Jánošík je veľmi impozantná postava. Tieto postavy sú napoly historické, napoly legendárne. Alžbeta Bátoryová je historická postava, ale to, že sa kúpala v krvi je blbosť. A levočská biela pani, to sú síce historické postavy, ale súčasne sú cieľavedome vymyslené. Jánošík je do istej miery výnimkou, lebo legenda vznikla ešte v čase, keď žili ľudia, ktorí ho osobne poznali. Mučili ho a nikoho nevyzradil. Potom sa legenda nabaľovala. Obvinili ho v procese, že ukradnuté prstienky dal nejakým dievkam a už máte legendu. Angličania by sa tiež hnevali keby ste im brali Robina Hooda a Češi, keď im niekto ohovára Jána Žišku.
Ako vnímate snahu časti politikov o vymenovanie Andreja Hlinku za tzv. otca národa?
- Andrej Hlinka je jeden z autoritatívnych figúr, aké majú Slováci radi, ako je napríklad Tiso a Mečiar. On asi nie je postavou, ktorá by dokázala zjednotiť národ, je minimálne sporný. Otec národa, aká je to funkcia? To si vymysleli, no dá sa to vymyslieť ľuďom? Bude aj matka národa či staršia sestra národa? Život je o inom, je to blbosť, to sa prakticky nedá.
Na čom momentálne pracujete a aké sú vaše najbližšie plány?
- Robím tú filmovú sériu, hľadanie stratených svetov a budem pokračovať v knižných sériách.
Kam sa chystáte na dovolenku?
- Pôjdeme na splav Dunaja, prvýkrát pôjdeme až do Maďarska. Zvykneme chodiť do Grécka, celá moja veľká rodina. V Grécku je história úplne na každom kroku, požičiame si motorku a jazdíme po krajine.
* * *
PROFIL:
nhistorik, prozaik, publicista, scenárista
nnarodil sa v roku 1937 v Prahe
nzaložil a vedie vydavateľstvo RAK
nzískal mnoho cien, naposledy v roku 2007 Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
nžije v Budmericiach
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
