Pod krídlami albatrosov chce doletieť medzi francúzsku elitu

Stál v bráne všetkých mládežníckych výberov Slovenska, od pätnásťročných, až po reprezentáciu do 20 rokov, ale do záverečnej nominácie na majstrovstvá sveta sa nikdy nedostal. Veľa príležitostí ukázať svoje kvality nemal ani v košickom A-mužstve, kde bola konkurencia na poste gólmana vždy mimoriadne silná. Preto vzal betóny na plecia a rozhodol sa skúsiť šťastie inde.

Hokejový brankár Mojmír Božik má za sebou už tretiu sezónu v druhodivíznom (D-1) francúzskom klube Castors d´Avignon (bobry z Avignonu), a pred sebou minimálne dva roky v ambicióznom celku "albatrosov" z Brestu, ktorí sa chcú prebojovať z tretej najvyššej súťaže medzi francúzsku elitu, do tzv. "Ligue Magnus". Sťahovanie z príjemného stredomorského prostredia na juhu Francúzska až do najzápadnejšieho cípu krajiny, ktorý omýva drsný Atlantik, malo jediný dôvod. "Mužstvo z Brestu má ambície do dvoch rokov hrať v ´Ligue Magnus´, to bol jediný dôvod, prečo som sa rozhodol zmeniť dres. Aj keď je to klub hrajúci o súťaž nižšie ako Avignon, finančne som si rozhodne nepohoršil. Dostal som serióznu ponuku," tvrdí syn slávneho otca, dlhoročného beka federálnej reprezentácie, ktorý má v Košiciach na starosť hokejovú omladinu.

S tým rodinným jablkom je u Božikovcov trochu inak ako býva zvykom. Otec bol obranca, syn je brankár. "U nás sa to jablko zakotúľalo od stromu trošku ďalej," smeje sa Mojo mladší. "Už ako malý chlapec som obdivoval brankára Dominika Hašeka, ešte keď chytal v lige za Pardubice. Vždy, keď som ho videl v televízii, váľal som sa doma po zemi, napodobňoval som jeho zákroky. Aj vonku, keď sme hrávali s chlapcami hokej s loptičkou, vždy som chcel ísť do bránky."

Na otcove zápasy chodieval už od troch rokov, keď sa ešte hralo o ligové body v starej košickej "stodole". Ale veľa si z toho nepamätá. Ostrejšie kontúry majú spomienky na Fínsko, kde získal Božik starší prvé zahraničné angažmá. "Žili sme tam tri roky. Prvé dve sezóny otec obliekal dres Jokeritu Helsinki, potom, po zranení kolena, hral za druholigovú Kokkolu. Spomínam si, že som bol zbláznený do Teemu Selänneho, ktorý hral s otcom za Jokerit. Práve v tom čase odchádzal do Ameriky, a ja som nechápal, prečo tam chce ísť. Pýtal som sa otca, načo tam ide, prečo nezostane vo Fínsku, ani som nevedel, že nejaká NHL vôbec existuje."

Vďaka otcovi mal Mojo otvorené dvere do prípravky Jokeritu, kde vstrebával základy fínskej hokejovej školy. Aj ozajstná škola bola fínska. "Mám aj fínske vysvedčenia. A celkom dobré, lebo som bol dobrý žiak. Po fínsky som vedel, ale už som zabudol, pretože pätnásť rokov som už fínštinou nerozprával. Samozrejme, doma ma učila slovenčinu mamka."

S rodičmi putoval aj do Švédska, kde jeho otec podpísal zmluvu s klubom Mora IK, ale z ďalšej legionárskej zastávky sa už vrátil. "Otec získal angažmá vo francúzskom Reimse, ale ja som kvôli škole musel zostať doma. Urobil som rozdielové skúšky do štvrtého ročníka hokejovej školy na Škultétyho ulici. Stále som hral na poste krídla, ale pre mňa bola stále magnetom hokejová bránka. Aj preto, že som nebol nejaký vychýrený strelec. Otec tým nebol nadšený, ale nebránil mi v tom. Aj tréner mi vravel, že keď tie puky do mňa v zápasoch toľko triafajú, nech idem radšej do bránky. Samozrejme, nemohol som čakať, že zo mňa hneď bude jednotka, no bol som rád aj za to, že som bol brankárskou trojkou."

Prvú vážnu príležitosť dostal od trénera Imricha Lukáča v ôsmom ročníku, v zápase žiackej ligy. "Veľmi dobre si na to spomínam. Hrali sme v Poprade, a v druhej tretine som striedal Igora Budzáka. Nedopadlo to najhoršie, lebo súperi ma prekonali iba raz."

Rodičia jeho brankársky debut nevideli. Počas ich pobytu vo Francúzsku sa oňho starala babka. "Mamina mama. Otcova je pre nás starká. Máme to tak rozdelené, aby sa to neplietlo. Ani jednu však hokej príliš nezaujímal. Starká, z Mikuláša, sa naň nemohla ani pozerať, bolo to pre ňu veľmi tvrdé. Vydržala vari päť minút, a potom, až do konca zápasu, čakala na mňa pred zimákom."

Spočiatku bol v podstate samouk, o špeciálnych brankárskych tréningoch v tých časoch ešte nebolo ani chýru ani slychu. "Tie s nami začal robiť až pán Kuriš, keď sa vrátil z Ameriky, a po ňom bývalý reprezentačný brankár Dragan."

Mojo Božik sa s mládežníckym hokejom lúčil v Poprade, kde bol počas poslednej juniorskej sezóny na hosťovaní. "Tam som bol v pozícii jednotky, a potešilo ma, že sme sa prebojovali až do finále ligy s Martinom. Najmä to, že sme v semifinále vyradili práve Košice. Aj keď sme vo finále neuspeli."

Profík a amatér

Prirodzene, túžil po tom, aby si ho všimli tréneri košického extraligového mančaftu, ale po návrate z Popradu sa musel uspokojiť s "farmárčením" v Trebišove, tamojší prvoligový tím bol vtedy akýmsi béčkom HC Košice. "Po prechode do kategórie dospelých som si rok odkrútil aj v Prešove, presadiť sa v Košiciach bolo totiž veľmi ťažké."

Preto padli vhod otcove kontakty vo Francúzsku. "Prostredníctvom jeho známeho som sa dostal do Avignonu. Neprekážalo mi, že je to slabšie mužstvo, z druhej najvyššej súťaže, aspoň som mal v jeho bránke veľmi veľa roboty. Prvý rok bola ešte divízia D-1 rozdelená na východ a západ, dostali sme sa síce do play off, ale z osemfinále sme nepostúpili. V ďalšej sezóne nám chýbal k postupu do play off iba jeden bodík, suverénne sme však vyhrali slabšiu skupinu. A v uplynulej sezóne, keď už bola súťaž spoločná, skončili sme na piatom mieste. Až do posledného zápasu sme bojovali o play off. V Bordeaux nám stačila aj remíza, ale prehrali sme. No mal som pocit, že vo vedení klubu boli radi, že sme nepostúpili. Nemali to asi v pláne, lebo pred sezónou hovorili o nejakom desiatom mieste. My sme ich však prekvapili..."

Francúzsky klubový hokej je závislý na legionároch, inak by ligové súťaže za veľa nestáli. Aj preto je počet cudzincov v tamojších kluboch neobmedzený. "Prvý rok boli v Avignone dvaja Slováci a dvaja Kanaďania. So mnou tam pôsobil aj Peter Hruška z Prešova. V nasledujúcej sezóne tam už hralo sedem Slovákov. A naposledy sme boli traja, ja, obranca Erik Mazuch a Dančák. Klub si ich vyhliadol, a ja som im potvrdil, že sú to šikovní chlapci, veď prakticky odmalička sme hrali spolu."

Cudzinci zvyšujú úroveň francúzskeho hokeja, ale na druhej strane sú tŕňom v oku domácich hráčov. "Pretože my sme tam ako profesionáli, oni iba amatéri." A medzi platmi profíkov a amatérov sú veľké finančné rozdiely. "Oni musia chodiť do práce, a za hokej berú iba akúsi almužnu, nejakých tristo-štyristo euro," priznáva slovenský legionár. "A dávali nám to aj pocítiť - ty si profík, tak na tom ľade makaj. Najmä v poslednej sezóne sa tie vzťahy začali trochu kaziť. Francúzi sa však aj bez toho v zápase od roboty nikdy nepretrhnú. Oni sú už takí. Nevedia sa, s prepáčením, nasrať, vyhecovať. Keď sme hrali v Bordeaux o play off, tak sa tej šance akoby zľakli, a úplne odišli..."

Štatistiky si robí sám

No nebyť legionárov, v Avignone by sa sotva hrala "druhá liga". "Lebo oni sú doslova nemožní, najmä v obrane. Pamätám si jeden debakel 1:10 v Strasbourgu, kde som išiel dole po štyroch či piatich góloch bez toho, aby som sa dotkol puku. Štyri z tých piatich gólov padli do prázdnej bránky, tak ´perfektne´ mužstvo bránilo. Jeden obranca, Peter Hruška, sám nezmohol nič. Oveľa lepšie sa mi chytalo, keď tam boli štyria obrancovia - Slováci. No boli aj také zápasy, na ktoré rád spomínam. Tiež so Strasbourgom, ktorý išiel na postup, a my sme na jeho štadióne vyhrali 2:1."

Väčšinou mal vo svätyni avignonských "bobrov" roboty vyše hlavy, ale počas trojročného pôsobenia v ich klube si pripísal na svoje konto aj zopár "shutoutov". "Kuriozitou však je, že vo Francúzsku sa u brankárov vôbec nevedú štatistiky. Takže, bol som odkázaný sám na seba. A na svojho náhradníka, ktorý mi počas zápasov zapisoval zásahy..."

"Ice Hockey" je pre väčšinu francúzskej populácie neznámy druh športu, a nič na tom nezmenilo ani to, že galský kohút kikiríkal nedávno v Kanade v elitnej kategórii majstrovstiev sveta. Údajne ho televízia odmieta preto, že je to veľmi agresívny šport. "Pritom prenosov z rugby, boxu, či všelijakých bojových umení je neúrekom. Futbal a rugby, to sú športy, ktoré majú výhradné právo vo francúzskej televízii. Až v poslednej sezóne sa tam objavili aj nejaké prenosy z hokeja, z ligy i pohárovej súťaže. Finále Francúzskeho pohára sa hralo dokonca v parížskej multifunkčnej hale Bercy, a počul som, že tam bolo pätnásť či šestnásťtisíc divákov. Inak sú tie haly, kde sa hrá nielen druhá divízia, ale aj najvyššia súťaž, doslova katastrofálne. Najmä v Paríži, kde sme hrávali prakticky každý druhý týždeň, lebo odtiaľ bolo päť zo štrnástich klubov. Väčšinou sú to malé štadióny, s hľadiskom iba z jednej strany." Košický skleník na Kavečianskej je vraj oproti nim hotová nádhera...

"No na fanúšikov sa nemôžeme sťažovať. V Avignone to bola celkom silná skupina dvadsať až tridsať ľudí, väčšinou rodičia a príbuzní hráčov, ktorí s nami chodievali aj na zápasy vonku." Nežné francúzske pohlavie však mužný šport veľmi neláka. Možno aj preto tam mladý Košičan žil bez trvalejšieho vzťahu. "Pravdu povediac, veľmi sa tam medzi dievčatami nedalo vyberať, Avignon je mesto plné Arabov. A keď prídem domov, na tých pár dní nemá význam hľadať si nejakú známosť," usmieva sa "Možo", ako ho volajú Francúzi.

Na fínštinu už zabudol, a s francúzštinou si za tie tri roky ešte nepadli príliš do oka. "Lebo to nie je ľahká reč. Ale musím s tým niečo urobiť. Pri nákupoch sa ešte po anglicky voľajako dohovorím, aj keď oni tak neradi rozprávajú, no keď som v reštaurácii, mám problém objednať si nejaké jedlo. Poznám akurát ako sa píše kurča a stejk, iné sa pýtať neodvážim. Ale väčšinou sme si varili doma, každý sám pre seba." Spoluhráčom už ponúkol aj vlastnoručne vyrobené bryndzové halušky, aj keď v tých končinách neznámu bryndzu nahradil v hrnci kozí syr. "A môžem povedať, že im chutili. No najviac sa oblizovali za gulášom..."

Nejaký čas ho ešte Francúzom bude občas ponúkať, lebo natrvalo sa domov ešte nezberá. "Mojím cieľom je dostať sa do najvyššej francúzskej súťaže, a myslím, že s novým klubom z Brestu by sa mi to mohlo podariť.

Prezident je vraj nejaký veľký businessman, ktorý do hokeja vráža dosť veľké peniaze, lebo chce mať mužstvo o dva roky v ´Ligue Magnum´. Od otca viem, že je to solídne mužstvo, ktoré pred časom padlo trochu dole, ale chce sa vrátiť späť. Takže, som už veľmi zvedavý, čo ma tam čaká."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári