Pokračujeme v spomienkach na Košice, ako ich vo svojich prácach opísal spisovateľ Ferenc Kazinczy
Medzi polstovkou našich dievčat bolo ťažké nájsť jednu hnedovlasú
Minulý týždeň sme v prvej časti písali o Košiciach na konci 18. storočia a o tom, ako ich literát Ferenc Kazinczy videl a kritizoval. Venovali sme sa aj jeho vydavateľskej a literárnej činnosti, viažúcej sa k nášmu mestu. Dnes pokračujme jeho poznatkami z roku 1789 o ľuďoch a spoločenskom živote.
O bývalom košickom hostinci Čierny orol (na snímke vpravo) nemal F. Kazinczy vysokú mienku: "Bolo po ôsmej, keď som došiel do Košíc," písal. "Môj kočiš ma odviezol k Čiernemu orlovi, tvrdiac, že v meste iného hostinca niet. Ja som sa s tým zmieril, lebo vonkajšia forma budovy ma posmeľovala k mnohému". Vzápätí však je sklamaný: "Nech Boh od nej ochraňuje každého pocestného. Skoro švrť hodiny som musel čakať, kým všetky chromé nimfy hostinca, nechajúc kuchyňu prázdnu, kellnera (čašníka) chytili za uši a predviedli ho. Nedostal som izbu na ulicu, lebo tie všetky boli obsadené, utiahol som sa do jedného tmavého surdíka, pripomínajúceho temnicu." Zhruba o pol storočia neskôr prespal v tomto hostinci básnik Sándor Petőfi a tiež nebol spokojný so službami. Hostinec popísal ako špinavý.
Podľa F. Kazinczyho mesto žilo v hojnosti, lebo potraviny vozili zo Szikszó i z Boršodskej župy, zo slaneckých hôr a zo Zemplína, ako aj víno z Hegyalje (Tokaj), Göncu, Hejce, z okolia Košíc zeleninu. Prostý ľud pozostával zo slovenských dievčat, ktoré mali pekné tváre a dobrú postavu. Na dve škaredé bolo možné nájsť vždy osem pekných, ale ich ufúľané šaty veľa uberali z ich prirodzenej ľúbeznosti. Slováci boli všetci plavovlasí a medzi 50 slovenskými dievčaťami bolo ťažko nájsť jednu hnedovlasú. Medzevské a myslavské nemecké dievčatá a mladé ženy nevedeli byť milé a ich tváre charakteristicky odrážali ich národnú povahu.
Potom mal ešte jednu kritickú poznámku. Ako sa prechádzal, zrazu jeden hundsloger - tak v Košiciach vtedy volali šarhu -, od neho na pár krokov neľudskými údermi dobyl jedného psa, čo Kazinczyho zdesilo. Ubyté zviera chytil za chvost a odniesol ho na nosidlá s červeným tienidlom. "Nebolo by lepšie na vykynoženie psov nariadiť iný deň?" Zrejme myslel na to, že malo by sa to robiť v dňoch, keď sa nedrží trh. "Prečo je potrebné psov dedinských gazdov nivočiť košickému magistrátu?"
Dnes nám už mená vtedajšieho košického spoločenského života, ako gróf Lajos Török, László Kácsándy, József Szerencsy, László Fáy, či Kazinczyho priateľ a spolužiak Ferenc Bárczay nič nehovoria. V ich príbytkoch však mladý Kazinczy bol na konci 18. storočia vítaným hosťom. On rád chodil na návštevy, lebo sa mohol otáčať v spoločnosti mladých krásnych žien. Tieto navyše boli vzdelané a hovorili viacerými svetovými jazykmi. Im predčítaval svoje práce, preklady, listy. Miškovecká slobodomurárska lóža už nefungovala, ale Lajos Török a Kazinczy založili košický Rád ruží (Rózsa Rend). To bola taká odnož slobodomurárstva, ktorá prijímala za členov aj ženy, čím sa erotický život ženských salónov stával ešte tajuplnejším a príťažlivejším. Bola to pre Kazinczyho škola citov.
V roku 1784 sa zoznámil s 18-ročnou Zsuzsannou Kácsándy, teda so Süsie aj s jej staršou sestrou Terézou, ktorá sa stala manželkou grófa Lajosa Rédeyho, ale napriek tomu ho priťahovala. Teréz Radvánszky bola vydatá za Józsefa Szerencsyho. Stala sa pre Ferenca ideálnou partnerkou, veď s ňou mohol prediskutovať svoje diela a plány. Jej mladšia sestra Polyxénia ho tiež okúzlila. Pričom ho spaľovala túžba po koketnej a vrtkavej Zsuzske Kácsándy i všetky ostatné spomínané dámy a dievčatá ho priťahovali. Ale to mu nebránilo v tom, aby začal pomer s manželkou najlepšieho priateľa Ferenca Bárczayho, s tajuplnou Jenny.
F. Kazinczy sa oženil so Süsie, alebo detinsky pôvabnou Polyxéniou. Možná s ovdovelou Teréz Radvánszky. Rodina si žiadala, aby si vzal bohatú dcéru Lászlóa Sulyovszkyho, čo by bolo jeho finančnú situáciu vyriešilo. To však rezolútne odmietol na žiaľ rodiny. Nakoniec sa oženil s dcérou svojho bývalého šéfa Sophie Török. Bola síce od neho o 20 rokov mladšia, ale ich manželstvo bolo napriek finančným ťažkostiam harmonické. Stala sa pre neho partnerkou po každej stránke.
Vo svojom košickom období F. Kazinczy prekladal Gessnerové Idyllium [Idyly] pripravené v okruhu salónov. Túto prácu vydal v roku 1788 v Košiciach u Mihálya Füskúti Landerera, ktorého veľakrát odsudzoval za mnohé tlačové chyby. Kazinczyho prvé diela boli poznačené sentimentalizmom. Písal ich preto, aby takto cibril vkus urodzených dám stretávajúcich sa v košických salónoch.
V Košiciach sa zoznámil aj s Ferencom Szentmarjaym (1767 - 1795), ktorý študoval na košickej Právnej akadémii. Bol taktiež slobodomurárom. Tajná polícia ho sledovala od r. 1792. Szentmarjay sa stal jakobínom a do tohto tajného hnutia zatiahol o dva roky neskôr aj Kazinczyho. Ten bol ešte v tom roku uväznený a odsúdený na smrť sťatím. Szentmarjayho popravili, ale on dostal milosť. Bol odsúdený na neurčitú dobu. Takže v rôznych žalároch mocnárstva strávil dohromady 2 387 dní (14.12.1794 - 28.06.1801).
Potom sa F. Kazinczy oženil (16.11.1804) a žil na svojom zemplínskom statku v Széphalome, neďaleko Slovenského Nového Mesta, na druhej strane hraníc, kde je aj pochovaný. Stal sa obeťou epidémie cholery, ktorá vtedy zúrila aj v Zemplíne (23.08.1831).
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
