svetu fotografického umenia. Potrpí si na technickú dokonalosť svojich prezentovaných diel, okoreňuje ich však iskrou. Rubin Kostov.
Téma Osvienčimu nie je práve najobjavnejšia a stvárnilo ju už množstvo fotografov pred vami. Ako ste to chceli urobiť, aby to bolo iné?
- Prvotným zámerom hlavne vôbec nebolo urobiť z toho výstavu, alebo to nejako veľmi okato prezentovať. Chcel som sa tam len ísť pozrieť. Po prvých minútach som mal dosť a chcel som ísť preč, nakoniec som to však prešiel celé. Až doma, keď ľudia videli niektoré moje zábery a nemali pritom ani potuchy, o čo sa vlastne jedná, vo mne skrsla myšlienka, že by sa to dalo vystaviť. Slovenská židovská náboženská obec to neskôr vzala do Bratislavy na pamiatkové stretnutie ľudí, ktorí prežili Osvienčim.
Aj vás doslova šokovala atmosféra toho miesta?
- Bol som tam počas slnečného dňa, tehlové budovy úplne svietili, všade zelená trávička... Skrátka doslova idylka. Keď sa potom človek zamyslel, čo vlastne tí ľudia museli prežiť, tak to bol šok. Ešte raz by som sa preto chcel na tieto miesta vydať v jesennom či zimnom období.
Na svojich fotografiách sa snažíte o technickú dokonalosť, avšak zároveň aj o iskru. Ako sa to dá skĺbiť a ako dlho trvá, kým sa človek naučí, ako to skĺbiť?
- Nie je to jednoduché. Dnes už je však digitálna technika taká dostupná, že je fotografom pomaly každý. Možno nie som umelec a možno práve som. Neviem. Nesnažím sa robiť nejaké rozmazané alebo abstratné veci. To nie je pre mňa. Jeden umelec raz povedal, že čo vidím, to môžem nafotiť a čo nevidím, ale chcel by som vidieť, to maľujem. Ja sa nesnažím fotoaparátom maľovať. Ide mi skôr o technickú dokonalosť. Dobrý fotograf má zo sto fotiek jednu dobrú a ja už snáď za sebou pár dobrých mám.
Ste typom fotografa, ktorý je ochotný čakať na dobrý záber hodiny?
- Dokážem si aj počkať, aj keď nie som extrémista. Nie som typ, čo vybehne na kopček a povie, že chce odfotiť tamto, ale najprv počká kým odfúkne mráčik.
Pre vás je charakteristické široké spektrum fotografovaných námetov. Čo patrí medzi vaše srdcovky?
- Mojou naj témou je cestopis, ale keďže v dnešnej dobe sa živiť fotografiou nie je ľahké, fotím všetko. Pre Squash magazín športovú fotografiu, čo ma viac-menej živí. V súkromí uprednostňujem cestopisné fotky a portréty ľudí.
Pokúšali ste sa niekedy aj maľovať? Alebo nezabŕdate do iných umeleckých sfér?
- Mama je študovaná výtvarníčka, ale ja neviem držať v ruke ani štetec, ani ceruzku. Technické kreslenie a rysovanie to áno, inak ani náhodou. Je to moja slabá stránka, preto sa za fotoaparátom vlastne schovávam. Vyštudovanú mám elektrotechniku, no vzťah k fotografii som zdedil po otcovi. Naučil ma technické základy a povedal, že nemá význam nejako ma viac zaúčať, ale kvantum fotiť. Potom sa uvidí, čo vystavím, čo predám a čo dám kamarátovi na stenu. Vo fotografii, ako aj inde v umení platí, že sto ľudí, sto chutí.
Púšťate vôbec občas fotoaparát z rúk?
- Keď ho niekam nevezmem, nadávam sám sebe. Takže naozaj 95 percent času sa snažím mať ho so sebou.
Na ktorú zo svojich prác ste najviac hrdý?
- Najviac si vážim obálku na knihe Neila Gaimana, ktorú som fotil v Londýne. Počas svojho pobytu v tomto meste pred dvoma rokmi som robil kalendár, teraz plánujem sériu fotiek. Nosným motívom bude kontrast. Londýn vnímame ako charakteristickú ukážku západnej civilizácie, no pritom je tam všade kopec červenej...
* * * Profil * * *
Rubin Kostov
- žije a tvorí v Šali
- venuje sa portrétnej i reportážnej fotografii, uprednostňuje cestopisné snímky
- na regionálnom kole súťaže AMFO a DIAFOTO 2005 obsadil prvé miesto
- za najväčší úspech považuje publikovanú fotografiu na obálke knihy Neila Gaimana
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
