ANDREA TOMÁSCHOVÁ, andrea.tomaschovakorzar.sk
Známy slovenský herec, ktorý v povedomí divákov zrejme navždy ostane ako zbojník Jano z filmu Pacho, hybský zbojník od mlada "poškuľoval" nielen po herectve, ale aj po speve. Spojiť obe múzy sa mu podarilo hneď po vysokej škole v niekoľkých úspešných amerických muzikáloch. A hoci by bol v rozbehnutej muzikálovej kariére rád pokračoval, roky normalizácie mu na jeho sen siahli. Napriek tomu ostal Slovensku verný a na divadelných doskách i pred filmovou kamerou vytvoril množstvo zaujímavých postáv. Hoci má stále množstvo povinností na materskej scéne v Bratislave, možnosť vidieť ho na doskách znamenajúcich svet majú aj Košičania. V Štátnom divadle Košice totiž naštudoval postavu Miška v operete Čardášová princezná. Karol Čálik.
Tunajší diváci vás môžu vídať v Čardášovej princeznej. Čo vás zlákalo hosťovať v metropole východného Slovenska?
- Oslovil ma Peter Dvorský, a hoci mám na svojej domovskej scéne v Bratislave veľa povinností, veľmi zavážila túžba zahrať si ešte v operete so skutočným orchestrom. Keď totiž pred 10 rokmi zrušili spevohru Novej scény, myslel som si, že si už v operete nikdy nezahrám, a veľmi som po tom túžil.
Hoci ste vyštudovaný činoherec, odjakživa ste sa venovali aj muzikálu a operete...
- Môj záujem sa od mlada orientoval na hudbu i herectvo. A tieto žánre mi poskytovali možnosť realizovať sa v oboch zároveň. Ako študenta si ma vytipoval národný umelec Janko Blaho, ktorý ma spev vyučoval zadarmo. Na konkurze na postavu Filipa Plafóna v Dusíkovej Modrej ruži ma dokonca osobne doprevádzal na klavíri. V čase, keď som končil VŠMU (1966), začali byť aj u nás veľmi populárne americké muzikály, ktoré sa mi nesmierne páčili. Mal som to šťastie, že som mohol účinkovať v tituloch Hello, Dolly, West Side Story, My Fair Lady, Grék Zorba či Fidlikant na streche.
No začiatkom 70. rokov dostali americké muzikály v Československu "stop".
- Počas normalizácie sme mohli hrať len klasické operety a, žiaľ, hudobné komédie a muzikály východného bloku. Spomínam si na vynikajúci maďarský muzikál Červená karavána, ktorý bol však jediným svetlým momentom v tej ére.
Ako ste toto obdobie ako človek, ktorý sa túžil venovať muzikálu, prežívali?
- Snažili sme sa ako sa dalo. Najmä Ivan Krajíček, ktorý mal ambície aj ako režisér. Dal napísať hudbu k dobrým francúzskym komédiám. Tak vznikli úspešné hudobné komédie Ťululum a Husári. Takto sme prežívali...
Neprepadali ste zúfalstvu?
- Našťastie sme v tom čase mali možnosti hrať v množstve televíznych inscenácií a vo filme. Takže sme sa popri biede, ktorá bola v divadle, realizovali inde.
Napriek tomu, zobrali vám kúsok vášho sna.
- To zobrali všetkým, nielen nám divadelníkom. Obdobie komunizmu zobralo ľuďom sny s omnoho horšími dôsledkami.
Nemali ste ako mladý človek chuť pozbierať sa a odísť z krajiny?
- Zaujímavé je, že riaditeľ budapeštianskej operety László Slovák chcel Ivana Krajíčka a mňa ponúknuť viedenskému Theater an der Wien. No nedovolili nám to. Na vlastné oči som videl list, kde bolo napísané, že už patrím slovenskej kultúre - bolo to po filme Pacho, hybský zbojník - a nemôžem sa ísť ponížiť na Západ. Takto to bolo otočené proti mne. S manželkou a deťmi som síce mohol utiecť, no pred očami som mal stále obrazy z prechádzok na Devínsky hrad, kde sme videli, ako si ľudia z rakúskej strany na našu kričia odkazy a plačú. Vtedy som si povedal, že toto nechcem za žiadnych okolností zažiť.
Na svojom konte máte napriek všetkému kvantum krásnych postáv, či už v muzikáloch, operetách, činohre alebo vo filmoch. Nežiada sa vám už oddychovať?
- Kedysi som si hovoril, že keď prídem do dôchodkového veku, odídem na chalupu, budem chodiť na poľovačky, na huby... A teraz, keď som v penzii, mám menej času na svoje záľuby, ako predtým. Na Novej scéne totiž nemám ani v jednom predstavení alternáciu, takže každý víkend hrám.
Telo si ešte oddych nežiada?
- Stačia mi tri dni a už ma žerú mrle. (Smiech)
Boli ste odjakživa taký hyperaktívny?
- Už od detstva. Rodičia, ale aj v škole a v zamestnaní si to so mnou užili. Mojím heslom je totiž, že nespokojnosť je matkou pokroku. Ja som bol stále nespokojný, čo na jednej strane znamenalo, že som veľa frflal, no na druhej strane ma to hnalo dopredu. I keď to frflanie dáva ostatným, a aj mojej manželke, poriadne zabrať.
Ako ho vaša manželka zvláda?
- Ona tiež pôsobila v divadle, takže je k tomu tolerantná. Vie totiž, čo obnáša život na doskách znamenajúcich svet, aká je to záťaž. No dokáže byť na mňa aj prísna, lebo vie, kedy sa končí predstavenie a ako dlho mi trvala cesta domov. Lenže ja nemôžem za to že divadlo v centre Bratislavy nie je obložené knižnicami, ale krčmami, ktoré občas človeka "vcucnú". (Smiech)
Rád si zájdete do krčmičiek?
- Po predstavení občas áno. Človeku padne dobre sadnúť si po práci s kolegami a porozprávať sa.
Aspoň tak opadne napätie a zbehne čas? Mnoho hercov a spevákov totiž priznáva, že po predstavení sú takí vybudení, že nedokážu ešte celé hodiny zaspať.
- Na to mám v šuflíčku "lentilky". Keď spánok neprichádza, siahnem doň.
Takže nespavosť je herecká diagnóza?
- Nie. Ja som s tým problémy nikdy nemal. No v čase, keď som bol umeleckým šéfom spevohry Novej scény, začali ju rozpúšťať a nevedel som si dať rady, pretože sa tomu nedalo nijako zabrániť, hoci som chodil od Šavla k Pavlovi. Uvedomoval som si, že mám na starosti viac ako 100 ľudí, ktorí sa dostanú "na dlažbu". Vtedy prišli problémy so spánkom a musel som prejsť na tabletky. Zaujímavé však je, že počas letných prázdnin žiadne lieky nepotrebujem. Dokonca ani tie na krvný tlak.
Napriek tomu, že si uvedomujete, že práca pre vás predstavuje aj istý stres, nedokážete z divadelných dosiek definitívne odísť?
- To by som nedokázal. Keby som ostal bez divadla, ľutoval by som svoju rodinu, pretože by som ju "ubuzeroval" k smrti. Nech mi radšej dá Pánbožko toľko zdravia, aby som mohol až do smrti skákať po javisku.
Takže patríte do kategórie hercov, ktorí túžia umrieť na javisku?
- Áno. Mám kamarátov a známych z iných profesií, ktorých odchod do penzie veľmi poznačil. Nevedeli sa s ním vysporiadať, pretože si nevedeli nájsť iný zmysel, inú formu realizácie sa. Boli aj takí, ktorí v priebehu dvoch rokov z tohto sveta odišli.
Čím to podľa vás je?
- Neviem to zovšeobecniť, ale za seba vám môžem povedať, že som sa z práce nikdy neulial. Nikdy som nešiel k lekárovi preto, aby som maródoval, ale preto, aby som večer mohol hrať. Radšej som okrádal vlastné telo, než by som ukrátil diváka.
Takže vaša práca je zmyslom vášho života?
- Áno. Neviem, či by to bolo také isté, ak by som sa venoval inej profesii, ale divadlu som sa úplne odovzdal.
Čím vás divadlo očarilo natoľko, že ste mu boli ochotný obetovať zdravie a telo?
- Keď bežný človek vezme do ruky text hry, možno mu nič nepovie. A ak herec z takéhoto textu dokáže urobiť niečo, čo diváka zaujme, je to úžasné. Ak mu pomôže odreagovať sa, zabudnúť na každodenné starosti, je to neopísateľný pocit. Svoje povolanie vnímam ako poslanie a ako dar, ktorý by si človek nemal nechávať pre seba, ale odovzdávať ho ďalej.
Vy skrz umenie spríjemníte divákovi večer, necháte ho zabudnúť na každodenné starosti. Čo dáva umenie a divadlo vám?
- Ak v ten večer pocítim, že to čo som robil, nad čím som sa trápil, po nociach sa učil, že to nebolo zbytočné a prinieslo to svoje ovocie, v tom vidím nielen zmysel svojej práce, ale aj zmysel svojho života.
* * *
Profil
n Narodil sa v Trnave 15. 3. 1945
n Je slovenský herec a spevák.
n Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave.
n Po skončení štúdií a vojenčiny sa stal sólistom spevohry Novej scény.
n Natočil množstvo filmov, napr. Pacho, hybský zbojník, Stratená dolina, Námestie sv.Alžbety či Hľadači svetla.
n Je ženatý, má dve deti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
