Ťažkotonážnik zo vzpieračskej partie predsa vyšiel v Barcelone na posmech

"Mal som dvanásť rokov, keď som prvý raz videl v televízii prenos z nejakej vzpieračskej súťaže. Tak ma to zaujalo, že som si povedal, že to bude niečo pre mňa." Rodák z Nižného Klatova Jaroslav Jokeľ dlho neotáľal, a našiel si cestičku do košického vzpieračského klubu. Tou súťažou, ktorá ho zaujala, bola moskovská olympiáda a víťazstvo československého reprezentanta Ota Zarembu. Vtedy vôbec nemal predstavu, koľko ton železa musí nadvíhať a koľko litrov tréningového potu treba vypotiť, aby dostal šancu uchopiť žrď olympijskej činky...

Jaro sa pustil do vzpierania s nevídanou vervou, čo kvitoval nielen jeho prvý klubový tréner Štefan Korpa, ale aj profesorský zbor na košickom športovom gymnáziu. Hravo si dokázal poradiť s hmotnosťou tréningových oceľových kotúčov, aj so záťažou školských maturitných predmetov. Začiatkom roka 1990 vybojoval prvú veľkú medailu v kariére, bronz na juniorských majstrovstvách sveta v Sarajeve. "A už v novembri som išiel na svetový šampionát v kategórii dospelých do Budapešti..." Desať rokov patril medzi našu vzpieračskú špičku, najskôr vo federálnej reprezentácii, potom pod vlajkou so slovenským dvojkrížom.

Ako "federál" išiel na svoju prvú olympiádu, do metropoly Katalánska - Barcelony. "Vtedy bol systém kvalifikácie na olympijské hry iný ako dnes. Účasť si musel vybojovať každý sám, individuálne, teraz sa na svetovom či európskom šampionáte bojuje o miestenky pre krajinu. Tie podmienky účasti na olympiáde boli stanovené svetovou vzpieračskou federáciou. Tuším, že na majstrovstvách Európy bolo treba skončiť do šiesteho miesta, alebo do desiateho na svete. Ale samozrejme, k tomu bolo nutné pridať aj zodpovedajúci výkon. Ja som si letenku do Barcelony zaistil rok pred olympiádou, piatym miestom na európskom šampionáte v Poľsku." Pravda, vzpierač si musel formu udržať, a modliť sa, aby ho zranenia zďaleka obchádzali.

Do Barcelony sa veľmi tešil, aj keď už mal na konte zopár štartov na vrcholných vzpieračských podujatiach. "Možnosť zúčastniť sa olympijských hier je pre každého športovca akési morálne ocenenie. Je to športový sviatok, ktorý sa koná iba raz za štyri roky, zatiaľ čo svetový šampionát je každý rok. Olympiádu si musíte doslova vydrieť, kým, obrazne povedané, účasť na majstrovstvách sveta si môžete aj zaplatiť..."

Od čias Hansa Zdražilu, a jeho tokijského zlata v roku 1964, nik nemohol brať slovo vzpieračov v našej olympijskej výprave na ľahkú váhu. Tobôž nie preto, že v nej boli vždy najťažší chlapi. "Jirko Zubrický, člen RH Praha a účastník superťažkej hmotnostnej kategórie, bol dokonca najťažším účastníkom olympijských hier v Barcelone. Do dvoch metrákov mu chýbalo iba osemnásť kíl. Prirodzene, v lietadle sa do jednej sedačky nezmestil..." smeje sa jeho olympijský spolubojovník limitovaný stovkou, v ktorej súťažil. Jokeľ mal vtedy 22 rokov, a v národiaku patril ešte k nováčikom, kým ťažkotonážnik Zubrický bol už časom zocelený, skúsený borec. "Preto sa od neho očakával najlepší výsledok. Tomu podriadil aj celú prípravu na olympiádu, a všetkým okolo dal pocítiť svoje maniere."

Tak, ako sa v Mexiku v roku 1968 bolo treba vysporiadať s extrémnou nadmorskou výškou, či v Pekingu si bude treba zvyknúť na všadeprítomný smog, v Barcelone, pred šestnástimi rokmi, hrozili neznesiteľné horúčavy. "Jirko Zubrický si počas prípravy vyžiadal, aby mohol trénovať v simulovaných podmienkach, museli mu vyhradiť jednu miestnosť, kde bolo vždy štyridsať až štyridsaťpäť stupňov. Keby mu nevyhoveli, tak by mal, v prípade barcelonského neúspechu, aspoň výhovorku, prečo neuspel. V lete, pred olympiádou, bolo aj u nás neskutočne horúco, a on si ešte aj tak chcel pritvrdiť. My mladší sme sa mu smiali, že to preháňa. On však stále vravel - len sa smejte, uvidíte, kto sa bude smiať posledný."

Keď aeroplán s našou výpravou dosadol na plochu barcelonského letiska, ľahším "váham" veru nebolo do smiechu. "Dostali sme doslova facku. Keď sme z lietadla vystúpili, hneď sa z nás lialo. Tých štyridsaťpäť stupňov tam naozaj bolo. Jirko mal predsa pravdu, keď vravel, že sa tam budeme smažiť."

Ich reprezentačný kolega sa smial ako posledný, ale iba chvíľu. "Len čo sme sa ubytovali, išli sme si pozrieť halu, kde mali byť vzpieračské súťaže. Vošli sme dnu, a po horúčave nebolo ani stopy, vnútri bola perfektná klimatizácia." A Zubrickému úsmev na perách zamrzol. Chudák, pol roka sa v príprave potil, že všetkým súperom tak vypáli rybník, a zrazu toto... Celé úsilie vyšlo navnivoč. "Naozaj, lebo neurobil žiadny výsledok."

Dopingoví komisári

sú stále vpätách

V Barcelone boli piati, traja Slováci a dvaja Česi. "Môj kamarát René Durbák, tiež Košičan, ale vtedy bol vo farbách Dukly Trenčín, Miloš Čiernik, ktorý vzpieral za RH Praha, a Česi Jiří Zubrický a Petr Krol, s ktorým sme boli prihlásení do stovky. On skončil dvanásty, ja štrnásty." Vydal zo seba všetko, čo bolo v jeho silách. Zo šiestich pokusov, ktoré mal v olympijskej súťaži, zvládol päť. Činka ho premohla iba raz, v záverečnom pokuse v nadhode. "To som už išiel na maximálnu váhu, lebo som chcel urobiť dobrý výsledok. Predtým, na majstrovstvách republiky, som to dvihol, v Barcelone sa mi to nepodarilo. Na tréningu som sa vždy držal pravidla - dvíhaj len toľko, koľko vládzeš. Ale keď som zdvihol najviac 190 kíl, vedel som, že v súťaži tak môžem začať."

Štrnáste miesto, pri premiére na olympiáde, nebol zlý výsledok. "Musím však priznať, že tréma mi trochu zväzovala ruky. Keď som bol mladší, v juniorských súťažiach, zodpovednosť som si až tak neuvedomoval. Na olympijských hrách je to predsa len niečo iné."

V období medzi Barcelonou a Atlantou Jaroslav Jokeľ trochu stagnoval, jeho výkonnosť už nemala takú stúpajúcu tendenciu ako v dospeláckych začiatkoch. "Celú kariéru som trénoval, ako najlepšie som vedel, a potom príde borec, zhruba rovnakého veku i výkonnosti, ktorý vás na súťaži porazí v dvojboji o štyridsať kíl. To ma neuveriteľne deprimovalo. Keby to bolo o päť-desať kilogramov, nepoviem nič. Preto mám podozrenie, že niektorí borci neboli čistí..."

Vzpieranie je obzvlášť náchylné na ochorenie z dopingu. Extrémnym vírusom bola napadnutá najmä olympijská súťaž v Soule v roku 1988. Odvtedy sú silní muži pod neustálym dozorom dopingových komisárov. "Aj mne sa to prihodilo, dva týždne pred olympiádou v Atlante. Na tréning prišiel dopingový komisár, že ma berie... Ale ja som mal čisté svedomie. Podvádza sa však stále, niekto to riskne aj s vedomím, že ho prichytia, lebo ho ženie túžba po úspechu."

V Atlante, v roku 1996, boli s Čechmi už súperi. "Pre Slovensko vybojoval tri miesta Martin Tešovič. On ho mal stopercentne isté, kandidátmi na druhú a tretiu miestenku som bol ja s Rudom Lukáčom. Keď som skončil spoluprácu s trénerom Korpom, dva roky som sa trápil sám, kým sa ma neujal Karol Gumán. Ale veril som, že na olympiádu v Atlante pôjdem, pretože doma som aj tak nemal konkurenciu."

V kategórii do 100 kg, v ktorej bol doma počas celej kariéry, sa umiestnil na 16. priečke. "Bol to síce pokles o dve miesta oproti Barcelone, ale keď si pozriete, koľko tam bolo vzpieračov z bývalých sovietskych republík, tak to 16. miesto nebolo až také zlé. Kým v Barcelone som mal vo svojej hmotnostnej kategórii dvoch Rusov, v Atlante ich bolo prakticky osem."

A tí, či je to Rus, Armén, Azerbajdžanec, Gruzínec alebo Litovčan, sú stále absolútnou svetovou špičkou. "Podmienky, v ktorých trénujú, sú s našimi pomermi neporovnateľné. Rusov, alebo aj Bulharov, zavrú do tréningového centra, kde je ich asi dvesto. Je to veľká konkurencia, preto každý musí ísť stále na maximum. Aj keď sa tak stovka zničí, sto špičkových borcov im aj tak ostane. Neviem si predstaviť, že by sa tak robilo u nás, kde je tých vzpieračov desať..."

Slovenský zväz vzpierania nikdy neoplýval hojnosťou finančných prostriedkov, ale príprava reprezentantov na Atlantu tým netrpela. "To bolo v poriadku, na prípravu sme mali dosť času, aj do dejiska hier sme sa presúvali v predstihu, lebo všetko zabezpečoval Slovenský olympijský výbor." Olympiáda nebola ako majstrovstvá sveta, ktoré financoval vzpieračský zväz, a kde sa chodilo na poslednú chvíľu, len aby sa čosi ušetrilo. "Pamätám sa na majstrovstvá sveta v Turecku, kde sme prišli v noci pred mojou súťažou. Koľko nám trvalo, kým sme našli ubytovňu vzdialenú asi päťdesiat kilometrov od haly. Lebo na hoteli sa tiež šetrilo. Hneď o deviatej ráno som išiel na váženie, a o desiatej som už vzpieral..."

Nemusí platiť

vyhadzovača

Doma, v Zlatej Idke, kde teraz Jaro Jokeľ žije i podniká, visia v skrini na vešiaku dva obleky, ktoré si už asi nikdy neoblečie. Ale aj tak ich nevyhodí. "Lebo je to spomienka na Barcelonu a Atlantu. V nich sme nastupovali na plochu štadióna počas slávnostného otvorenia olympijských hier. Trebárs futbalisti sú na takú kopu ľudí, veľké štadióny, zvyknutí, ale pre nás, čo sme mávali na súťažiach päťdesiat či sto divákov, to bol veľký zážitok. Aj emocionálny, keď som v Atlante videl, že olympijskú vlajku nesie Evander Holyfield, v tom čase boxer na vrchole slávy, aj Muhamad Ali, pästiarska legenda minulosti. Diváci mu vzdávali veľkú úctu, aj keď bol už chorý, roztrasený. Na také okamihy sa nezabúda."

Ale veľa z tej Atlanty nevidel, lebo sa maximálne sústredil na svoju súťaž. Chcel dosiahnuť čo najlepší výsledok. "Až teraz to ľutujem, že som bol zažratý len do športu, že som si, tam kde som bol, neužil a nepozrel viac." To takí boxeri si užívali jedna radosť. "Boli to traja Rómovia. Nepoznal som ani jedného z nich, a pýtal som sa, aké šance majú v olympijskej súťaži. Oni na to, že idú suverénne vyhrať. To ich musel asi tréner tak poblázniť, lebo ten, ktorý to vravel, vyletel hneď v prvom kole, keď dostal od súpera k.o. Rovnako dopadli aj ďalší dvaja, a potom som ich videl, ako naháňajú baby po olympijskom meste," smeje sa Jaro.

On vraj po Atlante príliš nešpacíroval, a väčšinu času trávil v olympijskej dedine. Nečudo, keď tam organizátori otvorili štrnásť reštaurácií McDonald, a statnému vzpieračovi musela byť jedálenská strava málo. "Ale nie, mne to stačilo, veď zjem len trošku viac ako normálny človek... Všetkých štrnásť McDonaldov som obehol preto, že bola vyhlásená jedna súťaž. Dali vám šiltovku, a v každej reštaurácii vám na ňu pripichli jeden odznak. Keď ste ich mali všetky, vytvorili vám na čiapke nejaký obrazec. Ale musím priznať, že v McDonalde mi odvtedy naozaj chutí. Tam som to okoštoval prvý raz."

Na hranolkovú výživu ich, paradoxne, naviedol šéflekár slovenskej výpravy. "V oficiálnej reštaurácii pre športovcov vznikol problém, lebo jeden z nich ochorel. Bolo z toho veľké haló, hneď sa robil rozbor jedla, a aj keď nebolo dokázané, že príčinou bola strava, náš lekár nám odporučil, nech ideme radšej do McDonalda, že tam je to vraj istejšie..."

Košický vzpierač mal chuť aj na tretiu olympiádu. Veď v Sydney by mal ešte iba tridsať. A o vzpieračoch je predsa známe, že sú ako víno. "Opäť sme sa spoliehali na Martina Tešoviča, že nám vybojuje tri miestenky do Austrálie. A do tej trojky by som sa v tom čase stále ešte zmestil. Lenže, týždeň pred odletom na majstrovstvá sveta, ktoré boli kvalifikáciou na olympijské hry, sa Martin zranil, odtrhol si úpon v kolene, a naša olympijská nádej zhasla. Po tých majstrovstvách sveta som so vzpieraním skončil."

Dnes športuje pri pivárskej "pípe" vo svojej krčme, a namiesto železa dvíha plné krígle. "Ako bývalý vzpierač mám výhodu, že si aspoň nemusím platiť vyhazdovača. A veruže, občas musím zakročiť, keď sa u mňa niekto nezmestí do kože."

Bohuš MATIA

Autor: Premiéra hry Kebab

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári