Futbalista Miroslav Kozák si chcel v Iráne vyskúšať aj ramadán, ale po prvom dni to zabalil

Na záchode namiesto papiera našli vybavenie na klystír

Irán, hornatá krajina na ohromnej ploche medzi Kaspickým morom a Perzským zálivom. Tam kdesi vraj vznikala civilizácia. O tej dávnej sa vie asi viac ako o súčasnej. Život v dnešnom Iráne je totiž zahalený rúškom tajomstva. Tamojší režim ho pred okolitým svetom odkrýva len veľmi neochotne. Preto, keď sa Košičanovi Miroslavovi Kozákovi naskytla príležitosť to rúško poodkryť, neváhal ani minútu.

Miro je futbalista. A futbal je v Iráne doslova náboženstvo, režimom povolená zábava. Aj preto sú dvere do domácností miestnych klubov pre cudzincov otvorené. "Keď som tam pred štyrmi rokmi išiel, vôbec som nevedel, čo mám očakávať," vraví 31-ročný Košičan. "Počúval som propagandu, ktorá hlásala, že je to krajina, kde sa porušujú ľudské práva, že tam nemá miesto nič, čo je americké alebo západné, vedel som, že ešte nedávno tam bola vojna... Ale po niekoľkých týždňoch som zistil, že mnohé z toho, čo som počul, sa nezakladá celkom na pravde."

Pôvodne tam išiel na rok, ale zostal tri roky. Prvú sezónu hral, aj s brankárom Miroslavom Hýllom, v Teheráne, za populárny, aj keď druholigový mančaft - FC Oghab. Ďalšie dva roky pôsobil na juhu krajiny, v meste Abadán, ležiacom na pobreží Perzského zálivu. Ako sám vraví: "Boli to dva rozdielne svety. Teherán je štrnásťmiliónové mesto, ktoré sa príliš nelíši od veľkých západných metropol, ale pravý arabský, moslimský život som okúsil až v Abadáne. A rozhodne to stálo za to."

Jazdia podľa pravidla -

musíš dôjsť!

Keď do Iránu letel, nemal potuchu, aký je Teherán veľký. "Pristávali sme už večer, takže Teherán bol rozsvietený. Leteli sme nad ním vari dvadsať minút, takže si môžete predstaviť, aké je to obrovské mesto. V podstate je rozdelené na dve časti, chudobný juh a bohatý sever. Na juhu sú tie najchudobnejšie štvrte, biedne obydlia, ale keď idete ďalej na sever, vidíte stále viac krásnych domov, veľkých pozemkov, kde žijú bohatí ľudia." Medzi Iránčanov, ktorí rozhodne netrú biedu, patrí aj prezident klubu FC Oghab. "Raz sme, aj s Mirom, boli uňho na návšteve. Ten byt mal päťsto metrov štvorcových, pričom za meter platil dvetisíc dolárov. Všetko bolo obložené mramorom. Nič podobné som na Slovensku nevidel."

Oni bývali v modernej obytnej štvrti, v sedemposchodovej bytovke. "Hlavne preto, že sme odtiaľ mali blízko na tréningové ihrisko. Zápasy sme však hrávali inde. Niekedy, hoci to bolo v Teheráne, sme naň cestovali aj dve a pol hodiny. V špičke. V noci sme však tú istú trasu zvládli za pätnásť až dvadsať minút."

Doprava v Teheráne, to je neuveriteľný chaos. "Niečo neskutočné. Áut je tam asi päť miliónov, a každý si jazdí ako chce, dopravné značky a semafory sú prakticky zbytočné, nejaká prednosť v jazde neexistuje. Nečudo, že tam na cestách umiera denne veľa ľudí. Aj preto sme vyžívali na prepravu najmä taxíky. Keď som niekedy našiel odvahu, a požičal si auto od kamaráta, povedal mi, aby som sa držal pravidla - musíš dôjsť! Choď tak, aby si nenabúral, potom sa ti to podarí..." Miro môže povedať, že s anjelom strážnym bol v Teheráne kamarát.

Nehody sa väčšinou riešia ručne-stručne, na mieste. "Veľakrát som videl, že sa šoféri medzi sebou pobili. Na policajtov je zbytočné čakať, lebo tí to vôbec nestíhajú."

Za dopravným chaosom je vraj veľmi lacný benzín. "Pred rokom jeho cenu trošku zvýšili, lebo tam už jazdilo úplne všetko, čo sa dalo spojazdniť. Od nových áut až po päťdesiatročné šroty. A každý robí taxikára. Je tam veľká nezamestnanosť, a taxíky sú jednou zo zárobkových činností. Keď zamávate, každý vám zastaví, a hodí vás, kde chcete. Je to lacné, aj keď u cudzincov sa už snažia trocha zvýšiť cenu. Ale keď tam bývate, viete sa už dohodnúť. Keby však neboli taxíky, doprava by určite skolabovala. Metro tam síce funguje, ale iba jedna trasa."

Aj keď si to dosť veľká časť Iráncov môže dovoliť, márne by ste čakali, že niekoho uvidíte za volantom nejakého luxusného západného "bouráka". "Je tam embargo na všetko západné, teda aj na zahraničné autá. Keď tam také vidíte, tak len preto, že trebárs Francúzi vyradili linku na Peugeot 406-ku... No keď chcete mať niečo novšie, odradí vás príliš vysoké clo. Takže najčastejšou značkou, s ktorou sa stretnete, je ´Peykan´, auto miestnej výroby, pripomínajúce starý klasický anglický automobil. Nový však vyzerá presne tak, ako ten, ktorý vyrobili pred štyridsiatimi rokmi," smeje sa Miro.

Kým na dopravný chaos v preplnených uliciach si časom zvykol, ani za svet si nemohol zvyknúť na miestnu hygienu. Problémom ani tak neboli turecké záchody na stojáka, ani technika akou to tam robíte, ale ich vybavenie. "Nevadilo mi, že som sa musel trafiť do diery za pätami, ale to, že tam nebol toaletný papier." Iba hadica s vodou, ako na klystír... Pravda, doma a v hoteloch už bola "Európa".

Moslimský svet sa akosi nezlučuje s alkoholom, čo rodený Slovák tiež ťažko pochopí. "Ale je to tak. V Iráne nedostať žiaden alkohol, je tam absolútna prohibícia. No ako všade inde, aj tam čierny bazár existuje. A prostredníctvom známych sa k fľaške dostanete. Predsa len, život v Teheráne sa už viac blíži k nášmu, európskemu. Tak sme sa aj stravovali, poruke sme mali dobre zásobené potraviny, a keď nám niečo chýbalo, stačilo len zavolať, a hneď to priviezli. Dobre najesť sme sa však mohli aj v talianskej, indickej, či inej reštaurácii v západnom štýle, s tým nebol problém."

Čosi iné však slovenský futbalista zažil v Abadáne, jednej z brán do Perzského zálivu. Pred iracko-iránskym vojnovým konfliktom to bolo jedno z najkrajších miest v krajine. Prosperite sa tešilo najmä vďaka tomu, že sa tam nachádza najväčšia rafinéria ropy v Iráne. "Keď mi vypršala zmluva v Teheráne, jeden priateľ mi povedal, že by som to mohol skúsiť v Abadáne. Ani sám dobre neviem, za akých okolností som sa tam ocitol."

Irán a Irak delí iba rieka Arvand, na druhom brehu leží iracké mesto Basra. "Známky vojny tam vidieť dodnes, v stenách budov sú stopy po guľkách, v zemi krátery po granátoch. Z druhej strany sa ešte občas ozývala streľba... V Abadáne som si skúsil typický arabský život. Na rozdiel od Teheránu, veľa zábavy tam nebolo. Hotel, ihrisko, internetová kaviareň, posedel som si iba pri večeri."

S miestnymi už komunikoval v perštine, pretože angličtina sa tam príliš nenosí. "Úprimne povedané, perština mi pripomína najviac cigánčinu. V Teheráne som sa tú reč naučil za päť či šesť mesiacov. Od spoluhráčov, a v taxíkoch, školu som k tomu nepotreboval. Prirodzene, na ihrisku sa mi zišli aj nadávky. Ale radšej som protihráčom nadával po slovensky, pretože pre nich je nadávka strašná urážka, a keď im niekto nadáva, sú schopní ísť do bitky."

Pred zápasom ovcu,

po zápase barana

O moslimskom ramadáne čosi počul, ale zažiť ho na vlastnej koži je predsa len niečo iné. "Keď som tam už medzi nimi žil, chcel som to tiež skúsiť. Ale vydržal som iba prvý deň, a hneď som skončil. Pri teplote cez štyridsať stupňov som totiž bez vody nedokázal vydržať. Oni si nedoprajú vôbec nič, od východu slnka až do šiestej večer, lebo to berú veľmi vážne. Zato potom sa napchajú tak, že nevládzu chodiť. A potom do druhej, do tretej v noci športujú, na ulici behajú za loptou, aby vybehali to, čo zjedli. A zjedia toho naozaj dosť."

Aj futbal je silne spätý s náboženstvom. "Pred každým zápasom sme zabili kozu, a potom si každý z hráčov stúpol do jej krvi, alebo si do nej namočil ruky. Pomodlili sme sa, a išli sme na ihrisko. U nás sa pred zápasom hrajú hymny, tam prebieha spoločná modlitba. Keď sme vyhrali, tak sme zabíjali barana. Jeho mäso sa potom dávalo do detských domovov."

Niekedy sa tá modlitba naozaj zišla. Mirovi pomáhala trebárs vtedy, keď lietadlom a mužstvom na palube kymácala vo vzduchu neznesiteľná turbulencia. "Povedal som si - už je to v prdeli. Keď môj spoluhráč videl, že mi nie je všetko jedno, chytil ma za rameno a pokojne povedal - Miro, pravý život sa začína až po smrti..."

Prežiť bolo treba niekedy aj súboj na ihrisku súpera. "Bolo niekoľko takých zápasov vonku, že som sa na ihrisku naozaj bál. Z hľadiska na nás totiž lietali kamene. Našťastie, polícia situáciu na štadióne upokojila výstrelmi do vzduchu." Horkokrvných iránskych "tifosi" však niekedy neschladia ani guľky svištiace im okolo uší. "Najmä vtedy, keď je na tribúnach veľká masa ľudí. Boli aj zápasy, na ktoré prišlo i stotisíc divákov. A nie je to ako u nás, že každý musí mať sedačku. Tribúny sú betónové, takže nie je problém nájsť tam kamene, ktorými môžete útočiť na hráčov. No treba povedať, že Iránci majú futbal veľmi radi. Neraz sa stalo, že na zápas na súperovom ihrisku prišlo s nami i päťtisíc našich priaznivcov."

Futbal je v Iráne výsadne mužskou zábavou. Ale ženy to znášajú statočne. Pod čiernymi hábitmi aj tak nie je vidieť čo si o opačnom pohlaví naozaj myslia. "Všetky ženy musia byť zahalené, či sú mladé alebo staré, či je to v Teheráne alebo Abadáne. Dohliada na to mravnostná polícia. Ženu zatkne, keď jej vidieť príliš veľa vlasov, alebo je viac odhalená ako by sa patrilo. V Teheráne je to už trochu modernejšie. Za moderné sa považuje aj to, že sa už menia farby hábitov. Ale mladší Iránčania sú už iní, na párty sme videli aj dievčatá v tričku a džínsach. Prídu zahalené, a tam si hábit vyzlečú. Na ulicu sa však bez neho neodvážia."

V Iráne je zakázané ešte všeličo. Aj televízne satelity, vďaka ktorým miestni pašujú do krajiny nechcenú kultúru. "Satelity sú síce zakázané, ale aj tak ich všetci majú. No polícia robí záťahy, a keď chce, tak vám ten satelit zoberie. Cenzurované je aj kino. Iné ako iránske filmy tam neuvidíte. Je to iba o ich živote, takže do kina som nešiel ani raz, nemalo to význam. Na ľuďoch vidieť, že sú nasraní na ich režim, ale v podstate ho znášajú v pohode. Lebo sú tam veľké sociálne istoty, prakticky socializmus. Nik sa predsa nemôže sťažovať na tých, od ktorých dostávajú základné potraviny za smiešny peniaz."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári