Košice, ako ich vo svojich prácach opísal spisovateľ, prekladateľ a literárny organizátor Ferenc Kazinczy
Aká podívaná by to bola pre krásky, keby sa mŕtvoly chveli na povraze...
Ferenc Kazinczy (1759-1831), spisovateľ, prekladateľ a literárny organizátor, hlásateľ jazykovej obnovy spolu so svojimi druhmi, zamestnancom Spišskej komory a básnikom Jánosom Batsányim (1763-1845) a pôvodne jezuitom, košickým gymnaziálnym profesorom, básnikom Dávidom Barótim Szabó (1739-1819) rodákom zo Sedmihradska, začal vydávať literárny časopis Magyar Museum (Maďarské muzeum) práve v našom meste. Stalo sa to v roku 1788, teda pred 220 rokmi, keď najskôr založili Košický maďarský spolok (Kassai Magyar Társaság).
Z časopisu vyšlo len osem čisiel (1788 - 1793). Čísla si môžete "prelistovať" na internete. Mal 600 preplatiteľov, čo z tohto periodika urobilo najčítanejší literárny časopis, ktorý je dodnes vysoko hodnotený aj po obsahovej stránke. Po smrti Jozefa II. a najmä Leopolda II. (1792) sa vrátili staré časy reakčného absolutizmu. Kráľ dokonca založil tajnú službu a špicľovanie sa veľmi rozšírilo.
Hneď pri redigovaní prvého čísla došlo medzi zakladateľmi k roztřžke. Batsányi si požičal rukopis Kazinczyho úvodníku, ktorý bez vedomia autora prepísal a tak ho uverejnil. Vznikol síce jednoznačnejší a vynikajúci článok, ale Kazinczy sa nahneval. Od druhého čísla už nespolupracoval a začal v roku 1790 vydávať v Košiciach nový časopis pod menom Orpheus (1789 - 1790). Z tohto periodika vyšlo taktiež len osem čísiel. Za názov si zobral svoje slobodomurárske meno a v časopise propagoval slobodomurárske ídey. Totiž v Miškovci vstúpil do lóže Mravný kozmopolita (16.01.1784; az Erényes Kozmopolitához) na popud grófa Lajosa Töröka, ktorý sa neskôr stal jeho košickým šéfom (1786 - 1791) a aj jeho svokrom (1804).
Ako vtedy vyzerali Košice, a ako ich videl Kazinczy? Pokúsme sa dať na túto otázku odpoveď. Košice na konci 18. storočia ešte nedosiahli počtom obyvateľov stav, aký mali pred bitkou pri Moháči. I keď údaje sú sporadické a vo väčšine prípadov ide o odhady, predsa len môžeme naznačiť trend vývoja. V roku 1480, teda pred bitkou pri Moháči (1526) v našom meste žilo 8 600 duší, potom počet obybateľov stále klesal. Súviselo to s tureckou expanziou, voľbou dvoch panovníkov na uhorský trón, i začínajúcimi náboženskými nešvármi, veď v Uhorsku sa začal šíriť protestantizmus. V roku 1686 počet obyvateľov klesol na minimum, nedosiahol ani 3 700 osôb. V roku 1762 sa prblížil k štyritisícke. V roku 1771 vieme, že ich počet bol presne 5 130. Z nich bolo 4 295 (83,7%) rímokatolíkov, 598 (11,7%) evanjelikov a 226 (4,4%) kalvínov. Počet obyvateľov v roku 1785 presiahol 7 250. Korabinszky vo svojom diele, ktoré vyšlo v roku 1786 počet Košičanov odhaduje na 6 200. V roku 1799 sa už priblížil k ôsmim tisíckam. Teda ešte stále nedosiahol úroveň 15. storočia. V časti obohnanej múrom pravdepodobne žilo 4 300 ľudí, mimo fortifikácie, na huštákoch 2 850.
Ako opísal Košice sám Kazinczy? Ešte ako mladý študent vydal v Košiciach kompiláciu Magyarország geográfica, azaz földi állapotjának lerajzolása [Geografika Uhorska, teda nákres zemského stavu], ktorý vytlačil Mihály Landerer v roku 1775. Táto nezožala úspech, takže si umienil, že už nikdy žiadnu knihu nenapíše. Svoje predsavzatie nesplnil, a na sklonku života napísal okrem iného aj autobiografickú prácu, v ktorej opísal aj svoje košické spomienky pod názvom Pályám emlékezete (Spomienka mojej dráhy), ktorá tlačou vyšla až v roku 1931. Košice však spomínal aj v iných písomnostiach.
V roku 1789, keď prichádzal od Miškovca, takto opísal Košice: "Ležia v jednom rohu hôr, ktoré sú zovšadiaľ obkolesené menšími či vyššími kopcami, z ktorých ten, ktorý zhruba sa týči na pol hodiny, je navyšší a podobá sa na kopec viedenských nemých bratov, ale na jeho vrchu sa nenachádza žiaden kláštor, a jeho boky po častiach preorávajú." Potom píše o tom, že Hernád preteká pomedzi krásne lúky. Mesto so stromoradím leží na jednej linaji a to spôsobuje, že cestovateľ-cudzinec, kým nevojde do mesta okrem "pyšného veľkého kostola" a niekoľkých veží nevidí nič iné, len tmavé šindle. Predmestie je situované na širokom priestore, ale pozostáva z biednych chatŕč. Čo ale Kazinczyho najviac škrelo, že cestou do Košíc pútnik vidí najsámprv šibenicu a cintorín. Totiž na Šibenej hore (Akasztóhegy; na jej mieste stojí teraz sídlisko Železníky) sa kedysi popravovalo obesením, veď mesto na to malo právo. "Nebolo by bývalo pre cintorím na jednej, alebo druhej strane nájsť miesto?" pýta sa a vzápätí pokračuje iróniou: "aká krásna podívaná by bola pre košické krásky, ktoré sa vozia na kočíkoch v stromoradí, keby v ich blízkosti sa chveli mŕtve telá na povraze, a denný hubivý vánok by smerom k ním dýchal paru mrcín."
Kazinczy ďalej písal, že Dolná brána od Hornej bola na 1070 krokov a Hlavná ulica bola tak široká, že sa na nej Dóm zmestil priečne. Považoval za štastie, že Košice neprojektoval akýsi Friedrich, ako Berlín a tak sa môže pokochať na kráse mesta. On sa pozeral na mesto večer od Hornej brány a na stenách domov videl visieť lampáše až skoro po Dolnú bránu. Najviac sa mu páčil potôčik Čermeľ, ktorý v strede mesta vytvára ostrov. "Akú veľkú službu vykoná, keď vznikne požiar! akú veľkú pri odnose smetia." Košičania sypali vtedy všetky odpadky do potoka. Tieto svoje poznatky opísal v práci Uhorské cesty (Magyarországi utak).
Písal, že Hlavnú ulicu vtedy volali Panskou (Urak utcája, Herren-Gasse). Páčila sa mu moderná zástavba. "Škodou je len to, že často vedľa najkrajšieho stoja domy so zadymenými múrami, a zo šindľových striech dlhočižne do ulice siahajú drevené odkvapy. Ináč skutočný architektonický vkus ani na najdokonalejších budovách nemožno nájsť. Fasáda radnice je tak súmerná, ako srbský kostol; a namiesto toskánskeho, alebo dórskeho jednoduchého poriadku, zdobí hornú časť nosných stĺpov balkónu brečtanové pletivo. Je pravdou, že je ozdobnejšie, ináč by bolo nahé."
Ako vidíme, Kazinczy si trochu aj protirečí. Stará radnica, ktorú opísal, stojí na Hlavnej 59. Bola ukončená v roku 1780. O rok skôr bol dokončený župný dom. Oba staval ten istý staviteľ: Johann Langer. Čierny orol bol postavený o dva roky neskôr. Koncom 18. storočia mesto dostávalo novú tvár...
(pokračovanie o týždeň)
Na podstavci pre Urbanovou vežou vydržal český patrón iba dva roky. Najprv odstránili jeho, potom aj žulu...
Po Viedenskej arbitráži sa socha svätého Václava záhadne stratila
Rok 2008 v Čechách venujú Svätému Václavovi. V Košiciach kedysi jedna socha pripomínala tohto svätca, ktorého Česi považujú za svojho národného patróna. Začiatkom roka sa už o košickej soche sv. Václava na tomto mieste v krátkosti písalo, tentoraz si o nej zmienime podrobnejšie.
Bronzová socha českého svätca stála kedysi pred vchodom do Urbanovej veže na štvorcovom žulovom podstavci. Odhalená bola 28. septembra 1936, na jeho sviatok. Na podstavci sa skvel český nápis: SVATÝ VÁCLAVE NEDEJ ZHYNOUTI NÁM I BUDOUCÍM. Autorom sochy bol Leoš Kubíček. Po Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938) sochu československé vojsko demontovalo a odviezlo do Prešova. Ďaľší osud sochy je neznámy. Podstavec ešte nejakú dobu zostal na pôvodnom mieste potom bol taktiež odstránený.
V krátkosti si pripomeňme základné údaje autora sochy.
Významný východočeský sochár a rezbár Leoš Kubíček sa narodil 22.11.1887 v Slatině nad Zdobnicí a už ako malý chlapec sa chcel stať rezbárom. Niet sa čomu čudovať, veď jeho starší brat Josef Kubíček bol sochárom. Ako 14-ťročný sa v neďalekom Žamberku učil rezbárstvu dielni Josefa Rousa. Navštívil Prahu, potom išiel na skusy a prácu našiel až v Augsburgu, kde pracoval v rezbárskej dielni. Neskôr odišiel na ďaľšiu cestu do Nemecka a Švajčiarska. Po úspešných skúškach nastúpil na Umělecko-průmyslovú školu v Prahe (1911-1913). Potom nasledovala študijná cesta do Florencie a Ríma. Krátko pracoval v Prahe, neskôr sa nasťahoval na statok priateľa na Morave. V roku 1915 ho povolali na vojenskú službu. Slúžil v Kaposvári. Nasledujúci rok sa vrátil domov a oženil sa. Keď jeho manželku učiteľku preložili do Pěčína, začal tam stavať vlastný dom. Po návrate z ďaľšieho študíjneho pobytu po západnej Európe v rokoch 1933 - 1936 vytvoril svoje jediné monumentálné dielo, plastiku sv. Václava pre Košice. Je iróniou osudu, že práve toto dielo sa nedochovalo. Akademický sochár zomrel 3. novembra 1974 v nemocnici v Jaroměři.
Nakoniec si niečo povedzme aj o Svätom Václavovi. Dátum jeho narodenia je neistý, buď je to rok 903, 906, 907 alebo 908. Český knieža a svätec, ktorý je považovaný za hlavného patróna Čiech, bol synom kniežaťa Vratislava a jeho manželky Drahomíry. Jeho život je zahalený rúškom tajomstva, nakoľko historici môžu čerpať údaje predovšetkým z početných legiend. Podľa nich bol Václav na svoju dobu neobvykle vzdelaný. Toto tvrdenie však musíme brať s rezervou, lebo v jeho dobe negramotnosť vtedajších európskych panovníkov bola všeobecná. Jeho otec zomrel, keď mal len 13 rokov, preto za neho vládla jeho matka, ktorá dala svoju svokru sv. Ludmilu zaškrtiť. Od roku 924 alebo 925 už vládol sám. Svoju krajinu kristianizoval. Politicky sa opieral o Nemeckú ríšu a Vatikán.
Pravdepodobne bol ženatý, ale sa mu narodili len dcéry. Údajného syna Zbraslava, ktorého spomínajú len legendy, Václav asi splodil so svojou súložnicou. Bez rozdielu všetky legendy uvádzajú, že 28. októbra 935 v Starej Boleslavi došlo k jeho úkladnej vražde. Motív je nejasný, asi išlo o všeľudovú pohanskú vzburu. V pozadí údajne stál jeho bral Boleslav. Podľa legendy, keď ho zavraždili, sa zo šiat vrahov jeho krv nedala vyprať.
Vyzdvihovanými prednosťami Václava je jeho zbožný a mravný život, horlivosť pre česť a slávu Božiu, starostlivosť o rozšírenie kresťanskej viery, stavba mnohých kostolov, častá návšteva bohoslužieb, všestranné vykonávanie skutkov milosrdenstva a lásky. Václav si ctil svoju matku, staral sa o chudobných, nemocných a siroty, poskytoval prístrešie a hostil pocestných a cudzincov. Nestrpel, aby sa hocikomu stala krivda. Osobne bol statočný a bol výborným jazdcom. Tieto stereotípie sú však príliš všeobecné na to, aby sme mohli spoznať jeho skutočný charakter.
Pista bácsi, známa legendárna figurka Košíc v medzivojnovom období, sa raz zastavil pred epitafom Rákócziho pri severnej strane Dómu, kde bolo mnoho kvetov a vencov po odhalení 24. júla 1938. Pri soche Václava však nebola ani jedna kvetinka. To sa Pista bácsimu nepáčilo. Podišiel k buste kniežaťa, "dohodol sa s ním", vzápätí zobral jednu kyticu a položil ju na podstavec sv. Václava. Pozrel sa na české knieža a poznamenal: "Posiela ti to Franci!"
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
