14. ročníka. Pôvodným povolaním učiteľka ruštiny a angličtiny "zabrúsila" skrz manžela do práce v produkčnej spoločnosti, ktorá ju uchvátila svojou mnohotvárnosťou a nestereotypnosťou. Dnes riadi lokálnu televíziu, šéfuje etablovanému festivalu a hoci priznáva, že je to značná záťaž na nervy, svoju prácu miluje. Eva Děkanovská.

O pár dní vstúpi Medzinárodný festival lokálnych televízií Zlatý žobrák do svojho 14.ročníka. Ako a prečo vznikla idea niečo také v Košiciach zorganizovať?

- Pred 15 rokmi, keď v Košiciach vznikla lokálna televízia TV Naša, sme vedeli pramálo o tom, kde máme nejakých kolegov, ako a čo vysielajú, akým spôsobom získavajú peniaze na vysielanie... Tak sme začali robiť malý prieskum a došli sme k záveru, že by sme všetky lokálne televízie mali dostať na jedno miesto, kde by mali možnosť sa nielen stretnúť, ale aj diskutovať, prezentovať svoje programy či zúčastniť sa prednášok odborníkov. A tak sme plní očakávania zorganizovali 1. ročník, z ktorého sa stala tradícia. Festival sa v priebehu rokov skutočne stal miestom, kde si kolegovia z najrôznejších krajín nielen vymieňajú informácie, ale učia sa aj, ako zlepšiť kvalitu lokálneho vysielania. Medzičasom máme už niekoľko autorov, ktorí sú absolútne špičkoví. Najmä Balkán je semenišťom úžasných programov.

Takže najväčším prínosom festivalu...

- ... je informácia. Dozvedáme sa tu jednak o tom, aké udalosti hýbali v uplynulom roku jednotlivými časťami Európy i to, ako dané televízie fungujú a ako sa fungovať dá.

Ako ovplyvnil festival vás a vašu televíziu?

- V otázkach lokálnej televízie - ako ju viesť, čo je to lokálne publikum, aké programy by mala a nemala vysielať, kam už jej dosah nestačí - v tom sme boli my vodcami. No veľmi nás ovplyvnili filmy, ktoré sme videli.

Prv, než ste začali robiť lokálne vysielanie, žiadali ste o národnú licenciu. Boli ste v tendri o STV2, potom ste žiadali o kanál, ktorý napokon dostal Pavol Rusko. Čím vás lákala možnosť spustiť vlastnú televíziu?

- Mať médium bol veľmi zaujímavý podnikateľský zámer. Marcel (Děkanovský, režisér, pozn. red.) bol televízny človek, a keď sa po revolúcii v Košiciach takmer prestalo vyrábať, zdalo sa, že by to mohol byť spôsob, ako by sa mohol (a nielen on) ďalej realizovať. Vznik novej televízie priniesol tiež desiatky pracovných príležitostí, hlavne pre mladých ľudí z Košíc.

Marcel Děkanovský bol televízny človek, vy ste však pôvodným povolaním učiteľka ruštiny a angličtiny...

- Áno a po páde minulého režimu som zistila, že ten jazyk prakticky neviem využívať. Bola som tesne pred 40-kou a ostala som trčať vo vákuu, kedy bolo do dôchodku ďaleko, no perspektívy takmer žiadne, pretože všade bol limit 35 rokov. Tak som stála pred dilemou, či do konca života učiť "i am, you are", alebo sa naučiť jazyk skutočne používať a potom ho aj prakticky využiť. Tak som odišla na pár týždňov do Anglicka, a keďže som skrz manžela celý život sledovala, čo sa v jeho brandži deje, tak som sa napokon rozhodla nechať učenie a začať sa venovať práci v jeho produkčnej spoločnosti. A tu som sa zhodou kurióznych okolností dostala aj k tomu, že som natočila svoj prvý dokument.

Najprv vám nevyšla licencia na STV2, potom kanál, čo má dnes Markíza. Bolo to veľké sklamanie?

- Bola to hlavne bezmocnosť v tom, že sme si museli pripustiť, že ak chceme niečo robiť z Košíc, potrebujeme vynaložiť niekoľkonásobne viac energie, ako keby sme to robili z hlavného mesta. A ešte aj tak je úspech veľmi neistý.

Poslednou možnosťou teda ostávalo lokálne vysielanie?

- Áno. Ten totiž nikto nechcel. Každý hovoril, že sa tu televízia robiť nedá, že na to treba ťažké milióny. My sme začínali so smiešnymi peniazmi. Celá naša hotovosť bola 300 tisíc korún. No dokázali sme, že aj s tým sa dá televízia odštartovať.

S akými víziami ste spúšťali TV NAŠA?

- Chceli sme Košičanom priniesť informácie o prostredí, v ktorom žijú, uľahčiť im komunikáciu s inštitúciami a doniesť im aj neformálnu informáciu. Dovtedy tu totiž fungoval len model bývalej verejnoprávnej televízie a toto malo byť niečo celkom iné. Nekonvenčné, neformálne, s amatérmi, z ktorých sa za 2-3 roky vypracovali špičkoví reportéri a redaktori.

Aké miesto má podľa vás lokálne vysielanie v živote ľudí i na trhu vôbec?

- Jeho hlavnou úlohou je vypĺňať priestor, ktorý veľké televízie nemôžu, nestíhajú, alebo nemajú záujem vypĺňať. Malo by ľudí informovať doslova o tom, čo robí sused, prečo sa mu darí či nedarí. A prenášať do zrozumiteľného jazyka témy, ktoré sú preňho, ako bežného človeka nezáživné, no dôležité. Prinášali sme aj útvary, ktoré vysielajú i celonárodné komerčné televízie. Napríklad rôzne typy magazínov, zabŕdli sme do lokálnej reality šou, kde sa nám celkom darilo. Naše chudnutie bolo podľa mnohých dokonca úspešnejšie ako to, čo šlo v celoslovenskej televízii, pričom tam to bol draho nakúpený licenčný program.

Kde ste sa učili, čo má lokálna televízia divákom prinášať?

- Naším učiteľom bol čas. Na začiatku som totiž nevedela vôbec nič. Dnes je to už na smiech, ale keď sa budovala TV Naša, nemala som najmenšie poznatky o technológii a stavbe televízie. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme vôbec začali. Nezaťažovali ma totiž tieto druhy vedomostí, a tak sme kopu vecí riešili "za pochodu". (Úsmev)

Priniesla vám televízia veľa bezsenných nocí?

- Nie, skôr veľa pracovných dní. Prvé dva roky fungovania TV Naša som nemala jediný sviatok, víkend. Vtedy sme tou televíziou doslova žili. No zadosťučinením nám bolo, že sa televízia chytila, fungovala a že sa nenaplnili predpovede, že do 24 hodín skončíme.

V čom pre vás spočíva čaro vašej práce?

- Že nie je stereotypná. Prináša so sebou síce mnohé veľké riziká, no napriek tomu je veľmi zaujímavá.

Nie je to príliš veľká záťaž na nervy?

- To nepopieram. Je to práca, ktorú nosíte nonstop v hlave. Ak idem počas festivalu nakupovať, nerozmýšľam o tom, čo hádžem do košíka, ale o tom, kto sa už prihlásil, aké filmy už dorazili... Všetko ostatné robím úplne automaticky.

Čo vás okrem televízie zaujíma?

- Všeličo. Dobrá hudba, zvieratká, rastlinky...

A čo vaše sny a plány?

- Mám jeden tajný plán, ale keby som vám ho povedala, už by nebol tajný. (Úsmev) A mojím snom je konečne sa poriadne vyspať, lebo po skúsenostiach z minulých rokov viem, že ešte aj keď sa festival skončí, v hlave budem organizovať.

Takže predsa len bezsenné noci?

- Bezsenné nie sú. Len snívam o nesprávnych veciach. (Smiech)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári