Ani po troch desaťročiach sa zábery
z belehradskej Marakany nikomu nezunujú
Na viac než tridsať rokov staré zábery z belehradskej "Marakany" by som sa mohol pozerať každý deň. Aj tak by sa mi nezunovali. Hönnesova jedenástka pánubohu do okien, Panenkov drzý "dloubák" do siete nešťastného Maiera, a šťastný strapec radosti po tom, ako dal legendárny Karol Polák svetu hrdo na známosť: "Sme majstri Európy!"
To boli krásne časy! Aj pre priaznivcov košického futbalu, pretože pohár Henriho Delaunaya si mohli po finálovom stretnutí so Západným Nemeckom poťažkať aj traja hráči tunajších VSS či Lokomotívy - Jozef Móder, Dušan Galis a Jaroslav Pollák. Zvlášť pre motor železničiarov, Jozefa Módera, bol ten nedeľňajší večer (20. júna 1976) nezabudnuteľný. Tréneri Ježek s Venglošom ho totiž postavili do základnej jedenástky.
O červený dres s levíčaťom a komunistickou hviezdou na prsiach, ktorý im vraj v predvečer turnaja museli na hoteli skracovať upratovačky, aby nevyzerali ako nočné košele, prišiel hneď po záverečnom hvizde Taliana Sergia Gonellu. Ten nemecký, ktorý si vyžobral od stredopoliara Rainera Bonhofa, však z ruky nepustil. Má ho dodnes, a oblieka si ho vtedy, keď si ide zakopať za starých pánov. So zlatou medailou sa však nezvykne pýšiť. "Mám ju v trezore, a nerád ju vyberám von, lebo by som o ňu nechcel prísť," prezradil nám pred časom. Z Košičanov ju má jediný, lebo finálový náhradníci (Galis) na ňu nemali nárok, a Pollák bol v semifinálovom dueli s Holandskom vylúčený...
Cesta Čechoslovákov do belehradského finále bola impozantná. V základnej skupine rozstrieľali v Prahe na Letnej Portugalsko (5:0), a v legendárnom dvojzápase na bratislavskom Tehelnom poli zostal na ich štíte aj hrdý Albión. Hmla, ktorú si Angličania priviezli na kontinent až z Londýna, nenašla u rozhodcov pochopenie, a prvý zápas predčasne ukončili po protestoch ostatných aktérov, že nie je nič vidieť. Ani tú loptu, čo sa už trepotala v našej sieti... Voľky-nevoľky, statní borci spoza kanála museli súhlasiť s druhodňovou reprízou, čo sa im stalo osudným. Kto to kedy videl, aby sa medzištátny zápas začínal krátko po poludní, ale inak sa nedalo, lebo hmla sa večer chystala opäť si sadnúť Tehelné pole. Naši dali dva góly, ale hovorí sa iba o jednom. O tej Galisovej hlavičke. Čistý "angličan", ktorým si forward VSS vydobyl večnú slávu.
Potom prišli Rusi. Teda Sovietsky zväz. Nie tak, ako v šesťdesiatom ôsmom, na tankoch, ale na lietadle. A neostali dlho, ako vtedy, iba na jeden zápas. Na Tehelnom poli bolo vlhko, daždivo, ale veselo, lebo "Rusákov" sme nabili 2:0, čo bol pred kyjevskou odvetou náramne povzbudivý výsledok. Jeden z gólov dal aj Jozef Móder, vôbec prvý v reprezentačnom tričku. No v zásobníku si čosi ponechal. V Kyjeve pálil ako z kanóna. Doslova, lebo jeho lopty trhali sieť. Sám o tom vraví: "Pri prvom góle som mal aj trochu šťastia, pretože som trestný kop zahrával z veľkej vzdialenosti, asi štyridsať metrov, a chlapci na mňa kričali, aby som to kopol čo najďalej od našej brány. Mal som tak získať pre nás čas." No on si povedal, že taká príležitosť možno už nebude, a nastavil si mieridlá rovno na bránu. Sovietsky gólman Rudakov by urobil lepšie, keby sa schoval za "tyčku", leby keby ho trafilo, asi by neprežil. "Sám som bol prekvapený, že nestihol reagovať," spomína si záložník Lokomotívy. "Ani na druhú strelu, ktorú som mu napálil z behu rovno nad hlavu." Viac gólov už nedal, v to kyjevské popoludnie, ani v národiaku. Ale po remíze 2:2 nám už nik nestál v ceste na záverečný "miniturnaj" do Juhoslávie.
Tam boli ústrednou témou holandskí "oranjes", náš semifinálový súper. Na ich totálny futbal vraj nenájdeme protizbraň. Štadión Maksimir v Záhrebe a hŕba premočených divákov sa však nestačili diviť, čo sa to s tulipánmi deje. Clive Thomas, tvrdý to chlapík od waleskej prírody, mal čo robiť, aby sa hralo v medziach pravidiel. Taký ostrý zápas vraj v živote ešte nepískal. "Myslím, že to spôsobil najmä stály dážď, že sa hralo od podlahy," spomína Jozef Móder. "Holanďania mali taký štýl v krvi, a my sme im nezostali nič dlžní. Boli sme na nich pripravení výborne aj psychicky." Čo sa prejavilo najmä v predĺžení. Namiesto toho, aby si Johan Cruyff v suchu kabíny už chvíľu poťahoval z obľúbenej cigaretky, musel sa na premočenom trávniku čľapkať ešte ďalšiu polhodinu. Ktovie, ako mu po nej chutila, keď si ju zapálil s vedomím, že bude hrať iba o bronz...
Škrt cez rozpočet sme spravili aj miestnym organizátorom, lebo na finále, keby v ňom bolo Holandsko, by mali Marakanu plnú. Tak bola, na duel našich s Nemcami, zaplnená iba spolovice. A väčšina z tých štyridsiatich tisícok tlieskala našim. Ešte nikdy sme nemali Nemcov tak na kolenách, ako v ten júnový večer. Preto je dodnes ťažké pochopiť, ako mohli v záverečných sekundách vyrovnať. Kto ten zápas videl, myslel si, že je s nami amen...
Amen bol, ale s Nemcami. To keď Tonda Panenka vyviedol Bavorovi Maierovi čertovský kúsok. Mazanejšiu jedenástku nik predtým, ani potom, nevyhútal.
Titul majstra Európy! Dnes by zaň hráči dostali milióny, vtedy to bolo zopár tisíc. "Štyri nám dali hneď po turnaji, a potom nám ešte dvadsať pridali," vraví belehradský hrdina. Desať vraj od straníckeho bosa Husáka, a desať od futbalového zväzu.
Ten náš, slovenský, cvakať nemusí. Ani za postup na EURO, nieto ešte za nejakú medailu. Ale tak je asi dobre, veď čo by sme tam s naším trápnym futbalom robili? Že nebudeme mať na čo spomínať? Nevadí, lebo tie obrázky z Belehradu sa asi nikdy nezunujú.
Bohuš MATIA
Autor: Vymenil obhajcu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
