Za strieľanie do psov zaplatil životom

V ostatnom čase sa v médiách množia správy o zvláštnej zábavke niektorých detí. Je ňou týranie zvierat, ktoré si natáčajú na mobilného telefóny a záznam si potom medzi sebou posielajú. Najčastejšími obeťami podpálených či na smrť dobitých zvierat bývajú psy a mačky. Ich bolestivé skučanie a mňaukanie zrejme robí tyranom dobre a vyvoláva v ich mozgu pocit nadradenosti. Aj keď nie v takom rozsahu, no deti týrali zvieratá aj v minulosti. Najmä tie, ktoré boli často bez rodičovského dozoru a vychovávala ich ulica. Dnes sme siahli po prípade, ktorého jednými z hlavných aktérov sú práve nezbední školáci. Pre jedného z nich sa istý druh zábavy, dovtedy považovaný za hrdinstvo, stal osudným...

Laci-báči žil na konci dediny v polorozpadnutom dome. Odkedy mu na zlyhanie srdca zomrela manželka, išlo to s ním dolu vodou. Žil z dôchodku, iba z času na čas predal nejaké ovocie či zeleninu zo svojej záhradky. Postupom času sa z neho stal čudák, ktorý neznášal iných a žil iba pre seba. No nie celkom. Hoci ľudí okolo seba nezniesol, psov áno. Tých sa mu po dvore tmolilo vari dvadsať. Veľkých, malých, chlpatých aj bez srsti a takmer výlučne z najpočetnejšej rasy, nazývanej pouličná zmes. Nikto ich nikdy nerátal, ani on. Prichádzali a odchádzali, kedy sa im zachcelo. Dierami v plote, ktoré mal po oboch stranách svojho zanedbaného pozemku.

Ľudia si už na starcovu zachmúrenú tvár zvykli. Keď Laci-báči ťarbavým krokom, opierajúc sa o palicu, vošiel raz za týždeň do obchodu, nikomu nevadilo, že sa nepostavil do radu, ale zásadne predbiehal. Boli radi, že tie dva pecne chleba, päť litrov mlieka a fľašu borovičky kúpil čím skôr. Odpudzujúci zápach, ktorý sa okolo neho šíril, totiž nebol príjemný nikomu.

Okrem poštárky, ktorá mu nosievala dôchodok, k dedovi nik nechodil. Iba od nej dedinčania vedeli, ako žije. Jeho dom bol vraj jeden veľký chliev. Všade špina, zem samé psie výkaly a namiesto postele - zapáchajúce a rozpadávajúce sa matrace. Poštárka sa dušovala, že báči tých psov pojedá, lebo na dvore videla pár pohodených koží. Možno to bola pravda, lebo kupovať mäso Laci-báčiho jakživ nikto nevidel. A sliepky či zajace, ako každý druhý v dedine, už vari päť rokov nechoval.

O čo viac bol starec odpudzujúci pre dospelých, o to viac priťahoval zvedavé deti. Najmä šarvancov, ktorí s detskou krutosťou vychutnávali, keď mu mohli ubližovať. Vždy čosi vymysleli, len aby ho vyprovokovali. A potom s rozkošou počúvali jeho pestrú paletu oplzlých slov. Laci-báčiho najviac hnevalo, keď detváky trafili niektorého z jeho psov. Vtedy za nimi vybehol a vykrikoval, čo mu slina na jazyk priniesla. Chlapci ho aj práve preto stále provokovali. Najmä ryšavý nezbedník, ktorý mu strpčoval život vzduchovkou. To on mu predvlani rozstrieľal všetky okná, takže ich pred zimou musel zadebniť iba preglejkami. Jednému psovi dokonca vystrelil oko. Čo by bol dal Laci-báči za to, aby sa mu ten fagan dostal do rúk. Ej veru, poriadne by ho vyfliaskal po tej drzej pehavej tvári.

V to nedeľné sparné júlové popoludnie sedel starec na verande a pozoroval svojich psov. Polihovali pod mohutným orechom a iba z času na čas sa zdvihli, aby prešli pár metrov k lavóru s vodou. Vtom zaznel výstrel a jeden z chlpáčov zaskučal. Dedo sa otočil v smere, odkiaľ sa strieľalo a zazrel na plote známu pehavú tvár, vyškierajúcu sa od ucha k uchu. A vedľa nej ešte jednu. Ryšavec víťazoslávne zamával vzduchovkou a zaujúkal.

"Bola to dobrá trefa," opísal incident 12-ročný Tomáš. "Dano bol z našej partie najlepší. Vedel trafiť mincu na desať krokov. Keď strelil toho psa, starý začal kliať a rozbehol sa za nami. My sme zoskočili z múrika a tiež začali utekať. Keď sme urobili pár krokov, ja som sa pootočil a vtedy som si všimol, že ten starý stojí a drží sa za srdce." Chlapci zastali a čakali, čo sa bude diať.

"Ako tak stál, odrazu sa zapotácal a zvalil na zem," pokračoval Tomáš. "Vtedy Dano povedal, že sa naň ide pozrieť. Odhováral som ho, ale nepočúval ma. Vraj čo keď nás vraj niekto videl, ako sme strieľali po jeho psoch a keď náhodou umrie, dajú to za vinu nám." Daniel podal flintu Tomášovi a pomaly postupoval dopredu. Pootvoril bránku a opatrne urobil pár krokov. Psov, ktorí sa krčili pod orechom a polovica brechala ako o život, si nevšímal. Vedel, že sa ho boja, veď nejedného už trafil vzduchovkou alebo kameňom. Daniel urobil posledný krok a keď bol nad Laci-báčim, skúmavo sa nad ním zohol.

"Vtedy ten starý akoby precitol a chytil Dana za nohu," blížil sa Tomáš k vyvrcholeniu. "Veľmi som sa zľakol. Dano kričal a spadol, no nevedel vstať ani sa vyslobodiť. Ten starý ho mocne držal a mlátil nejakým kameňom. Bol som úplne tvrdý. Ani pohnúť som sa nedokázal. Ten starý Dana stále mlátil a čosi pritom kričal. Myslím, že to boli nadávky. Bol ako šialený..."

Tomáš s nemým úžasom sledoval, ako Laci-báči vlečie ochabnuté kamarátovo telo kamsi dozadu. Podišiel bližšie k plotu, aby lepšie videl. Báči nahol chlapcovo telo cez okraj studne a zhodil ho dnu. Tomáš vraj zreteľne počul, ako čľuplo do vody. Bol taký šokovaný, že nebyť starcovho výkriku, určite by sa nedokázal ešte poriadne dlho pohnúť. "Keď ma zbadal, ako sa pozerám, začal hrozne nadávať a rozbehol sa ku mne. Vedel som, že je zle a utekal som preč."

Prebehnúť z konca dediny tri ulice "do centra" netrvalo Tomášovi viac ako minútu. Vbehol do krčmy a na celú miestnosť zreval, že Dany je v studni a že ho tam zhodil starý Laci E. Kým dvaja muži dobehli k Laci-báčimu a 12-ročného Daniela T. vytiahli, bolo po ňom. Pri pitve vyšlo najavo, že smrť spôsobilo utopenie. V okamihu, keď chlapec spadol do vody, bol podľa patológov v bezvedomí. Pravdepodobne po údere kameňom do hlavy potom, ako ho Laci-báči mlátil.

Prípad však v súdnej sieni neskončil. Pri vyšetrení duševného stavu 69-ročného Ladislava E. vyšlo najavo, že trpí vážnou duševnou poruchou a teda nie je za svoje činy trestne zodpovedný. Domov z väzby sa už však nevrátil. Po skončení vyšetrovania mu bolo nariadené ústavné psychiatrické liečenie.

rob

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári