Andrea Nitkulincová, andrea.nitkulincovakorzar.sk

Michal Hvorecký je na spisovateľa veľmi mladý a veľmi úspešný. Málokomu sa podarilo zamútiť vody slovenskej literárnej scény tak výrazne. Servítku pred ústa si práve nedáva a za svoj otvorený postoj k mnohým skutočnostiam je často kritikmi roznosený pod čiernu zem. Čitatelia však jeho diela vyhľadávajú, aby o nich následne mohli búrlivo diskutovať. Do Košíc prišiel prezentovať svoj najnovší literány počin s názvom Pastiersky list.

Do Košíc ste prišli prezentovať novú knižku Patiersky list. Je zložená z fejtónikov a reportáží, ktoré už uzreli svetlo sveta a niektoré z nich vyvolali kontroverzné názory. Tešíte sa, že keď ich predostriete takto pokope, vyvoláte opäť búrlivé reakcie?

- Jednoznačne áno. No je to kniha, ktorá sa z mojich predchádzajúcich už na pohľad vymyká. Texty som dlho prerábal a aj keď už teda niektoré vyšli, ľudia ich spoznajú v novej podobe. Už aj názov je kontroverzný, keďže som si povedal, že urobím vlastný pastiersky list. Keď som totižto čítal toto špecifikum slovenskej cirkvi, ktorá ich vydáva, priznávam, že som bol zdesený a sklamaný. Nielen ich gramatickou a štylistickou úrovňou, ale vôbec spôsobom formulácie a nastoľovania tém.

Ste rád, že keď čitateľ číta vaše knižky, je nútený reagovať? Že neostáva pasívny, ale o tom diskutuje, že ho dokážete vyburcovať?

- Neviem naisto, či je to priamo môj zámer. Vezie sa to so mnou takto už odjakživa, je to so mnou nejako spojené. Mám pocit, že moje texty, odkedy som začal písať, vzbudzujú vyhranené reakcie. Buď veľmi pozitívne, alebo veľmi negatívne. Je veľmi veľa ľudí, ktorí ma neznášajú. Až prekvapivo veľa. Skôr som očakával, že budú apatickí voči písanému slovu, ale v princípe je asi dobrým znamením, že im to nie je všetko ľahostajné. Musia sa vyjadriť, čiže ma to teší.

Existujú témy, ktoré sú pre vás, čo sa týka tvorby, tabu? Ktorých by ste sa nerád dotýkali, hoci si inak servítku pred ústa dvakrát nedávate?

- Skôr sa niektorých zatiaľ netrúfam dotýkať. A zároveň akoby v mojom diele boli tabu nadávky. Upozornili ma na to kritici. A do istej miery je to pravda, pretože som si uvedomil, že aj keď píšem napríklad o erotike či o drsných veciach, tak sa vyhýbam vyslovene prvoplánovej vulgárnosti.

Čo sa týka samotných kritikov, nie vždy sú vám priaznivo naklonení. Tešíte sa, že im vlastne dávate pomyselnú "facku" tým, že sa vašej literatúre darí a čitatelia ju chcú? Stvárnenie vášho diela Plyš do divadelnej formy tiež nie je zanedbateľným úspechom...

- Viete čo, máte úplnú pravdu. Teší ma to. Ja sa za to nijako nehanbím a často zo žartu hovorím, že by som si mohol negatívnymi recenziami vytapetovať byt. Čitatelia však naozaj moje knihy vyhľadávajú a kupujú ich veľmi veľa. A kritici sú defakto tiež len čitatelia, akurát že so svojským názorom, ktorý dostáva väčšiu mediálnu odozvu.

Čomu môžete ďakovať za to, že patríte k tým, čo na slovenskej literárnej scéne vynikajú?

- Je obrovské množstvo autorov, ktorí majú zlú odozvu a je to normálne, pretože ide o prirodzenú súčasť literárneho trhu. Ja si veľmi výrazne uvedomujem, že som na slovenskú literárnu scénu prišiel z trošku odlišnej pozície, než boli ľudia možno zvyknutí. K literatúre som sa dostal inými cestami, ako klasickými cez dramatické krúžky a súťaže. U mňa to bolo oveľa živelnejšie a aj spôsob, ako som literatúru prezentoval bol iný. Vyhľadával som si svojich grafikov, robil som čítačky s dídžejmi, jednoducho oslovoval som trochu inú skupinu ľudí. Keď som začínal, zo všetkých strán som počúval reakcie, že moja generácia už knihy nebude čítať a že vlastne pre literárny trh je mŕtva. Pripadalo mi to smutné, nechcel som tomu veriť a jednoducho som dúfal, že nájdem svoju cieľovú skupinu. Myslím si, že som ju našiel, takže je to môj splnený sen.

Na spisovateľa ste veľmi mladý a máte veľmi veľký úspech. Nie je to pre vás na škodu? Hovorí sa, že umelci najlepšie tvoria, keď strádajú v neľudských podmienkach...

- Kto si pozrie moje recenzie, bude sa mu zdať, že mám vlastne jeden obrovský neúspech. A hlavne ja aj veľmi dobre viem, čo je to neúspech. Mne na začiatku nikto nechcel nič vydávať. Všetko som si musel vybudovať sám. A hlavne na literatúre je zradné to, že keď knihu dokončíte, znova ste pred prázdnou stránkou. Aj keď mi už ľudia hovoria, že tebe sa ľahko publikuje, všetko sa ti predáva, ale keby som napísal prepadák, moje meno by sa poškodilo a bolo by to ešte horšie.

Nie je to u vás aj nejako tak, že keď ste v procese tvorby postavy, tak ju nenechávate žiť vlastným životom ale trošičku aj kalkulujete s tým, čo by najviac zapôsobilo na čitateľa? Prispôsobujete sa mu?

- Toto je veľmi presná otázka, na ktorú však ťažko odpovedať. Literatúra ju rieši už dlhé storočia a nie je na ňu jednoznačná odpoveď.

Ako je to ale vo vašom prípade?

- Tiež to nemám jednoznačne zadefinované. Prvý legendárny autor, ktorý to otvorene priznal, je Edgar Allan Poe. Jednoducho vyhlásil, že jeho texty sú vykonštruované presne na efekt. Takýchto prípadov nie je veľa, lebo väčšinou autori hovoria o múzickej inšpirácii,alebo jednoducho tvrdia, že sa im postava vyvíja sama. Ja by som povedal, že som niekde uprostred toho. Ono to hlúpo znie, keď človek povie, že kalkuluje s čitateľom, to je akoby sa mu podlizoval vkusovo. Ale na druhej strane literatúra sa píše pre čitateľa, je to komunikácia a literárne dielo sa v istom zmysle rodí až pri čítaní. Určite teda stále myslím na to, aby som nenudil, aby bol príbeh silný, aby sa človek strhol dejom a aby ho to bavilo. V istom slova zmysle to je kalkulácia, ale na druhej strane si píšem tak ako chcem ja a nikto ma do toho netlačí. Mám absolútnu slobodu a teším sa z toho.

Ako u vás vyzerá proces tvorby? Píšete všade, kade chodíte a v hlave si zapisujete nápady?

- Tým, že som bol v posledných rokoch veľa na cestách, tak som si dosť zvykol písať v hotelových izbách a na letisku. Nie som vôbec nočný vták, pracujem cez deň a keď píšem prózu, tak sa jednoducho celý deň snažím venovať len tomu. Nemám rád prerušovanie, ani keď ma niečo zbrzďuje. Verím totiž, že próza má nejaký rytmus, že funguje v istom tempe, do ktorého sa snažím sám dostať. Keď sa ten rytmus zjaví, vtedy dokážem veľmi dobre napredovať. Veľmi si svoj čas strážim a venujem písaniu veľa času. Nič zábavnejšie totiž nepoznám.

Nakoľko odhaľujete v tvorbe svoje vnútro? Narážam na to, že napríklad vy osobne odmietate neveru a vaše postavy sú často promiskuitné... Dozvie sa teda o vás čitateľ niečo, keď číta vaše riadky?

- Myslím si, že veľmi veľa. Len to musí nájsť. Domnievam sa, že u mnohých ľudí, a nie sú to len spisovatelia, sa najväčšie drámy a veci dejú v hlavách. Možnože nie všetko treba zažiť skutočne, aby to človek nejakým spôsobom dokázal precítiť.

Máte už nejakú predstavu o tom, čo budete ďalej písať?

- Mám už nápad na nový román, ale ešte som napísal iba dve kapitoly. Môžem však prezradiť, že má pracovný názov Dunaj v Amerike a podtitul Román rieka. Naozaj to bude o Dunaji a Američanoch.

Ako vyzerá vaša knižnica, keďže knihy milujete a nosíte si ich domov aj zo svojich ciest?

- Naozaj sú to také moje suveníry. Dva mesiace už mám novú knižnicu, na ktorú som veľmi hrdý a dal som si ju vyrobiť na mieru. Priznám sa ale, že netuším, koľko mám zväzkov. Nezbieram nejaké drahé antikvariátne knihy, lebo si to nemôžem dovoliť, ale mám cenné signované kúsky.

Kam sa chystáte najbližšie?

- Dúfam, že som nateraz docestoval. Teraz sa kvôli knihe plavím na lodiach po Dunaji. Chcem ísť v lete na Sicíliu a pôjdem aj do Nemecka, lebo môj román Eskorta tam vyjde v preklade.

* * *

Profil:

n narodil sa v roku 1976 v Bratislave

n vydal zbierky poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači, romány Posledný hit, Plyš, Eskorta a výber krátkych textov Pastiersky list

n jeho knihy vyšli v prekladoch do nemeckého, talianskeho, poľského a českého jazyka

n napísal aj divadelnú hru "Slovenský inštitút. Jedna komédia"

n román Plyš sa dočkal divadelného stvárnenia v bratislavskom Divadle Aréna a Schauspielhaus Hannover

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári