Košickí kupci boli jadrom patriciátu, postavili honosné domy na námestí a mali hlavné slovo v mestskej rade
Dlhy zaplatili látkami z flandrie
Ak hovoríme o histórii Košíc, zdôrazňujeme ich význam aj ako európskeho obchodného centra. Košice dosiahli prosperitu vďaka obchodu. Kupci patrili k najzámožnejším občanom, tvorili jadro mestského patriciátu, postavili na námestí honosné domy, mali hlavné slovo v mestskej rade. Prosperovali a ťažili predovšetkým z diaľkového obchodu a patrili k najstarším zoskupeniam či na Východe alebo Západe, vytvárali bratstvá, riadiace sa štatútmi.
Diaľkový obchod vyžadoval mnohé špecializácie a zamestnania, často v tvrdých podmienkach, ktoré by dnešný človek vykonával v podmienkach minulosti s ťažkosťami, alebo vôbec.
Import a export
Tvrdé podmienky obchodu, tie boli druhou a nevyhnutnou stranou mince, bez ktorej by sa žiadna nemohla "točiť". K nej patril napr. transport tovaru po zlých diaľkových trasách na ktorých číhalo nebezpečie v podobe zbojníkov, najatých lupičov, ktorí prepadávali karavány s tovarom. obchodné cesty kupcov vyžadovali starostlivosť o ťažné zvieratá, doplnenie zásob, prekladanie tovaru z voza na voz alebo loď, plť, vzájomnú pomoc zabezpečené ochrany.
V Košiciach sa na diaľkovom obchode podieľali aj iní spolu s kupcami napr. strihači. Nedávno sme písali o tom, že "rybár" nebol rybárom v pravom slova zmysle, ale tak sa v Košiciach označovali zamestnanci vykupovača rýb. Dozeral na ich prípravu na zasolenie, balenie a exportoval ich. Podobne to bolo s označením košických mešťanov výrazom "baník", ktorý znamenal podieľanie sa na banskom podnikaní. Strihači boli vykupovači látok vo veľkom, aby sa popredali v malom. V Košickej mestskej knihe sú o nich mnohé záznamy a z nemeckého označenia "scherer" sa vyvinulo priezvisko, ktorého nositeľmi sú ľudia z rôznych častí Slovenska.
Košice mali významnú výsadu v medzinárodnom (diaľkovom) obchode - bolo ňou právo skladu od 13. storočia. každý kupec, odchádzajúci do zahraničia s tovarom aj odtiaľ prichádzajúci, sa musel zastaviť v Košiciach a zúčastniť sa na dennom trhu, kde vyložil svoj tovar. Prichádzali kupci z Benátok, spoza Rýna a to z Flandrie, Brabantska, Chompaque, Francie, Poľska, Ruska. Okrem drahých kožušín, hovädzieho dobytka, koní a postrojov na ne, ktoré boli tradičným ruským exportným artiklom, privážali kupci drahé látky a výrobky zo zlata i striebra, medzi nimi aj tovar z Orientu, Byzancie, Vlách, ktorý bol veľmi lákavý aj pre tunajších kupcov. Flandria v 13. storočí exportovala vlnené a hodvábne látky vynikajúcej kvality. Anglicko malo najkvalitnejšiu vlnu a látky z nej boli známe pod názvom "Anglia". Po tomto jemnom súkne bol veľký dopyt.
V súvislosti s anglickým súknom pripomenieme, že súkno z ovčej vlny sa tkalo aj na území Slovenska a v stredoveku sa v mestách vyčlenilo ako samostnané súkennícke remeslo. V 15. a 16. storočí bolo aj v najvyspelejších súkenníckych strediskách iba niekoľko majstrov. Nebolo najkvalitnejšie, čo záviselo od akosti vlny a pre zámožnejšie vrstvy sa dovážalo z viacerých krajín západnej Európy, i z Rakúska a Česka. Dovážali ho do Košíc kupci z Flandrie a Holandska.
Popri flanderských látkach si získali meno textílie z Ypres. Museli to byť, zrejme, drahé látky, lebo prof. O. R. Halaga v publikácii Košice - Balt píše o vyplácaní dlžôb i odstupného príbuzným za výmenu pozemku práve ypreskými látkami v množstve 44 kusov. Látky patrili k vzácnym artiklom všeobecne. Napr. gentské látky, s ktorými obchodoval kupec priamo z Gentu, sa spomínajú v dohode spišského prepošta so Spišskou kapitulou. Kruhy gentskej látky sa spomínajú aj v colnom doklade z r. 1324. Bolo určené majiteľovi osady na rieke Topolinka ako odmena za pomoc v Bitke pri Rozhanovciach.
Menili sa požiadavky
V minulosti, tak ako aj dnes sa menili požiadavky spotrebiteľov a obchod im ich plnil sprostredkovaním tovaru od výrobcu. Záviseli aj od toho, či bolo obdobie pokoja, bez vojen, aj od politickej situácie a vzťahov krajov. Napr. Anglicko svoje povestné súkno každému nedopriali. O to väčšie množstvo látok sa vyrábalo v centre flanderského súkenníctva v Gente, ktoré preslávili šarlátové textílie. Gent mal v polovici 13. storočia 40 tisíc obyvateľov, 2 tisíc tkáčskych dielní a v r. 1346 až 4 500 tkáčov. Vtedajší spotrebitelia vyhľadávali luxusnejšie tovary a ypreské látky boli síce zriedkavejšie, ale aj na košickom trhu. V 14. storočí bola Flandria odkázaná na zásobovanie potravinami z dovozu, najmú obilím, mäsom, masla, loja a surovinami pre remeslá. V tom období sme exportovali práve do Flandire meď, vosk, med, kožky, zlato, striebro, aj strieborné mince na roztavenie a spracovanie na šperky. Dostávali sa tam od nás cez Poľsko, a flanderské tovary do Košíc tiež z Poľska.
Pakty vzájomnosti obchodných stredísk Krakova a Košíc z roku 1394 boli zárukou vzájomného pravidelného exportu a importu. Do Poľska sme vyvážali vosk, víno, mince ako surovinu pre poľské mincovne a ďalšie peniaze, meď pre kovotepcov. Záznamy o platbách pohoničom dobytka sú dokladom o košickom exporte dobytka do Poľska v 14. storočí a opačne o priháňaní oviec, ošípaných k nám na rozhraní 13. a 14. storočia. V tom istom období Košice vyvážali okrem vína a dobytka aj kone na objednávku Poľska a to nielen z domáceho chovu, ale aj kumánske a valašské.
Spotrebitelia okrem luxusného tovaru a požívatín mali v 14. storočí záujem o cenovo prístupnejšie tovary a to v celej Európe. Diaľkový obchod zareagoval lacnejšími látkami, surovinami a rôznymi tovarmi. Umožňovalo to aj zrýchlenie a zlacnenie transportu tovaru vodnými cestami. Veľkým prínosom bolo riečne spojenia na veľké vodné toky, ústiace do severných morí, ktoré sprístupnili celý rad krajín, predtým komplikovane dostupných po cestných komunikáciách. Košickí kupci brázdili loďami, plťami Hornád, Bodrog, Tisu, Slanú, Poprad, Dunajec a východné Slovensko sa stalo vstupnou bránou uhorského kráľovstva. Visla umožnila prístup do krajín, ktorých suroviny sa predtým u nás nemohli uplatniť. Význam spodných tokov vzrástol oproti transportu obchodnými cestami. Anonymný autor rukopisu !Opis východnej Európy" z r. 1308 spomína Váh, Laborec, Latoricu a plavby po Ipli. Tovar z Dolnej zeme dopravovali na Východné Slovensko po vode počas celého stredoveku. Na Hornáde bolo niekoľko prístavov, aj v Košiciach a ich pozostatkom sú názvy obcí, napr. Lodina. V Lodine šikovný zemepán hneď zriadil aj colnicu, ale mohol vyberať clo len od "nadol" plaveného dreva. Rozšírenie transportu na vodných tokoch prinieslo zmenu aj pre kupcov, pretože ťažký tovar naložil na loď či plť, zveril ho lodníkovi či pltníkovi a sám s cenným a ľahkým tovarom putoval na koni.
Starodávne mestské novosti
V minulých obdobiach ľudia mali radi správičky o zaujímavých udalostiach. Niekoľko ich prinášame z dobovej tlače, keď sa udiali v Košiciach.
Štipendium remeselníkom
Podľa Obchodnej a priemyselnej komory v Košiciach bolo dôležité, aby si remeselníci zvyšovali odborné vzdelanie aj v zahraničí, praxou v podnikoch, kde pracovali podľa moderných postupov na rozdiel od zastaraných uhorských. OPK pripisovala význam aj návštevám krajinských hospodárskych a svetových výstav. V roku 1900 sa tieto plány OPK po prvýkrát realizovali. Boli vypísané tri štipendiá po 400 K pre mladých remeselníkov - stolárov, maliarov, čalúnnikov a zámočníkov, ktorí by v rámci študijnej cesty mali navštíviť aj Svetovú výstavu v Paríži. Na nej vystavovali svoje výrobky aj košickí podnikatelia. Dvanásť mladých remeselníkov, členov spolku, ktorý ich združoval, toto štipendium využilo a po ich návrate z Paríža usporiadala OPK besedy so svojimi členmi.
Stavba továrne na kávoviny
Výstavba Franckovej továrne na cigóriu o ktorú požiadala firma Synovia H. Francka v decembri r. 1891, sa nemohla dlho začať, pretože živnostenské spoločenstvo nezaujalo k žiadosti rozhodujúce stanovisko. Argumentovalo tým, že takáto továreň v Soproni spôsobila mestu veľa škody. Aj po vydaní rozhodnutia s výstavbou na Vyšných Kapustníkoch v marci 1892, nesúhlasila mestská rada. Firma preto uvažovala o výstave v Spišskej Novej Vsi. Nakoniec sa však všetky strany, aj ministerstvo obchodu dohodli na lokalite a zúčastnili sa na obhliadke priestoru medzi Peštianskou ulicou a cesto do Krásnej nad Hornádom. Stavba sa mala začať 1. mája 1893 podľa projektu architekta Petra Jakaba, ktorý navrhol dvanásť objektov. Na požiadanie zástupcu firmy výbor Poľnohospodárskeho spolku v Košiciach vyzval poľnohospodárov Abovsko - Turnianskej župy na pestovanie čakanky pre výrobu kávovín. Ako sa neskoršie ukázalo, odozva bola minimálna, preto čakanku továreň začala dovážať. Mesto sa obávalo znečistenia komunikácií práve z dôvodu zvýšenej premávky do továrne.
Firma dala upraviť cesty do továrne a zaviesť aj odbočku pouličnej železnice a vycvičiť 60 hasičov Michalom Ballom, oddielovým veliteľom Dobrovoľného spolku hasičov. Riaditeľ továrne Bittelmayer sa dohodol s mestom, že v prípade požiaru budú títo hasiči k dispozícii. Bolo to od firmy ústretové, na rozdiel od mesta, ktoré za príspevok tisíc forintov na úpravu cesty a písomnú ponuku ani neodpovedalo.
(Zo správ v Pannonia, Kaschauer Zeitung 1891 + 1893, 1899).
Havária koča
Dnešným haváriám dopravných prostriedkov sa nemôžu rovnať tie, ktoré sa stali dávnejšie, pretože autá buď vôbec neboli a ak, iba vo veľmi malom počte. Dopravným prostriedkom v meste boli fiakre, koče a vozy a nebolo zriedkavosťou, ak sa splašili kone, odpadlo koleso, potrhal postroj, zapadli kolesá do jám či blata. Na kočoch sa vozili mestskí predstavitelia, návštevníci, úradné soby, ministri, ba aj prezidenti a nikdy sa nedala predvídať "porucha" na koči.
Na inšpekciu do Košíc pricestoval minister pôšt a telegrafov Dr. Fatka v júli 1921. Po inšpekcii v budove pošty na železničnej stanici, kde bol hlavný telegraf ho ku koču vyprevádzal sprievod radcov, riaditeľov a úradníctva. Aspoň tak zamaskovali pobehujúce sliepky a kačky pred stanicou. Vyšli sa popásť z dvora hospodárstva prednostu stanice. Ešte pred nimi behalo po parku prednostove prasa. Čudné sa to mohlo zdať iba ministrovi, našťastie nič nezbadal. Keď ministra sprevádzali z pošty na radnicu ha Hlavnej a stalo sa niečo nepredvídané. Splašili sa kone v koči. Koleso uháňajúceho koča vošlo do koľaje električkovej trate a koč sa prevrátil. Našťastie nikto nebol zranený.
(Slovenský východ 1921).
Kačalin somár a Vančíkov kôň
V Košiciach dvadsiatych rokov minulého storočia boli známe dve zvieratá - somár kofy Kačaly, predávajúcej na trhu na Dominikánskom námestí zeleninu, ktorú tam denne na káre ťahal. Do skončenia trhu sa prechádzal po okolitých uliciach, občas niekde zastal a pravidelne sa vracal na Kačalino miesto na trhu. Ľudia sa na somára nesťažovali, naopak, veď patril ku koloritu trhu. Iný názor mala polícia a denne Kačale dávali kvôli somárovi pokuty. Aby nemusela každý deň platiť, chcela mu prechádza dopredu zaplatiť. Somár nevydržal stáť na jednom mieste, ako vypriahnuté kone z gazdovských vozov na Hlavnej. Gazdovia tam neplatila pokuty. Nakoniec našla polícia pochopenie pre Kačalu aby pokuty zaplatila naraz pozadu, pričom muži zákona mali častejšie prižmúrené oči.
Druhým zvieraťom bol kôň drožkára a povozníka Vančíka. Býval na Masarykovej okružnej a stanovište svojho koča s koňom mal pri stanici. Večer už toľko ľudí necestovalo a Vančík ho pravidelne strávil v hostinci pri pive. Pravidelne odchádzal z hostinca domov, ale poležiačky v koči. Múdry kôň poznal cestu a Košičania vedeli, že "prázdny" koč s koňom nie je žiaden zázrak. Nevšímali si to už ani policajti. Až raz, keď sa akísi chlapci pokúsili zastaviť pred mostom na Masarykovej koňa a vypriahnuť ho. Kôň začal vystrájať, Vančík sa zobudil a jeden zo zlodejov mu v kabáte hľadal peniaze, až ho roztrhal a spadol na dlažbu, keď ťahal rukáv. Policajti prišli včas. Ukázalo sa, že to boli zlodeji koní, ktoré pašovali až do Poľova. Kradli ich na trhoch aj poliach po dedinách, kde sa im darilo viac v krádežiach kráv na paši. Vždy sa presúvali z jednej župy do druhej. Vančíka naďalej vozil domov po ležiačky jeho múdry kôň.
Stranu pripravila: Soňa MAKAROVÁ
Autor: Dohodli sa na treste
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
