Moslimovia rozprestrú koberček a modlia sa aj na ulici, spomína A. Balko na návštevu Jordánska

Než si mohli v Carrefoure nakúpiť, preverili ich, či nie sú teroristi

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok Košičana A. Balka na jeho pobyt v Jordánsku. Spolu s manželkou ho tam pozvala dcéra Ľubica Mandičová, ktorá tam pôsobí v službách OSN. A. Balko si postupne zaspomínal na ranné prebúdzanie za zvukov hudby z minaretov, na zoznámenie s Mŕtvym morom či pamätihodnosti mesta Ammán. Naposledy opísal pobyt Aquabe, kde sa stretajú tri kontinenty. Dnes práve na tomto mieste v jeho spomienkach pokračujeme.

Z Aquaby, kde Košičania prenocovali, vyrazili hneď na druhý deň ráno do púštnej oblasti Wadi Rum. Bola to pre nich akoby cesta do iného sveta. Obrovský tichý priestor, unikátne tvary masívnych vrchov s bizarnými vežovými útesmi z granitu a pieskovca sa výšili z ružovo-červeného púštneho piesku. "Na parkovisku návštevného strediska Wadi Rum sme nechali auto a do púšte sme pokračovali na korbe prenajatej dodávkovej Toyoty. Stála 20 JD (našich asi 720 korún) za cca 10 km jazdy," spomína A. Balko. "Asfaltová cesta viedla len do dediny, potom pokračovala už len po piesku. Dlhšia trasa autom stála až 65 JD, ale za 2 JD sa dalo pol hodiny povoziť po púštnom piesku na ťave. My sme to však neskúšali..."

Pri návrate z Wadi Rum zastihol slovenských turistov okraj pieskovej búrky. Bola to sivá clona piesku vo vetre, cez ktorú nebolo nič vidieť a piesok z nej vnikal jednoducho všade. Vtedy pochopili potrebu moslimských šatiek, ktoré chránia hlavne dýchacie cesty. Pri návrate niekoľko krát križovali železničnú trať. Nevyužíva sa však tak, ako ju poznáme u nás. Osobná preprava totiž v Jordánsku neexistuje, železnica sa využíva len pre prepravu nákladov a tovaru.

"Hneď po obede sme z Wadi Rumu pokračovali v ceste k termálnym prameňom a kúpeľom Hammamat Ma´in," spomína A. Balko na ďalšiu jordánsku atrakciu. "Cesta najprv stúpa mimoriadne strmo na kopec a potom ešte strmšie k vlastným kúpeľom, ktoré sú v úzkom hlbokom údolí. Vstup je prísne strážený vojakmi, ktorý okrem vyberania vstupného kontrolujú, či má každý návštevník zabezpečené ubytovanie. Po ubytovaní v luxusnom a drahom hoteli sme sa hneď vybrali k vodopádom s termálnou vodou. Sú dva. Jeden patrí hotelu a cca 200 metrov hore údolím, v ktorom tečie potok s horúcou vodou, je vodopád, prístupný verejnosti." Pod hotelom je ešte malá nádrž do ktorej vteká potok a aj horúca voda z prameňov. Keďže na dne nádrže je vrstva bahna z Mŕtveho mora, manželia Balkoví si nemohli nechať ujsť príležitosť, ponatierať sa ním. Samotná voda obsahuje zvýšený obsah síry a je vhodná aj na liečenie kožných ochorení.

"Ráno sme sa ešte stihli znova okúpať v teplovodnom jazierku a hneď sme vyrazili do najväčšieho Jordánskeho antického pokladu, ružovo - červeného mesta Petry vytesaného do pieskovcových skál. Košičania sa presvedčili, že domáci dokážu túto turistami vyhľadávanú atrakciu dobre speňažiť. "Vstupný poplatok na jeden deň stál 20 JD, teda asi 720 korún. Aj tu bol v ponuke odvoz ťavou, oslom, či koňom z návštevného centra ku Siku. Je to úzky, asi 1,2 km dlhý kaňon so stenami, vysokými až do 200 metrov, ktorým sa vstupuje do mesta. Mesto pred viac ako 2000 rokmi založil púštny národ Nabatejcov ako pohrebisko a počas rímskej nadvlády tu vznikli aj iné monumenty. Napríklad divadlo, fórum, kolonáda či kúpele."

Až do 19. storočia bolo mesto pred cudzincami zatajované. Až švajčiarsky bádateľ Johann Ludvig Burkhardt sa tam v roku 1812 dostal podfukom, preoblečený za moslima. "Podobne ako jemu, aj nám sa po prechode Sikom otvoril úchvatný pohľad na ružovú, 43 metrov vysokú fasádu so stĺpmi pokladnice Khazna. Mimochodom, v Petre sa točila aj časť amerického filmu ´Posledná krížová výprava´ s Indiana Jonesom, ktorého stvárnil Harrison Ford. Mesto je rozľahlé, s pestrými oranžovými, červenými, žltými, bielymi či šedými farebnými prvkami na skalách. Ešte sme si po prechode ďalším kaňonom stihli pozrieť ulicu fasád reliéfy nabatejských domov a hrobiek na ulici fasád. Ďalej sme z časových dôvodov nešli. I to čo sme za tých pár hodín videli stálo za to a nie čudo, že Petra je zapísaná v svetovom dedičstve UNESCA. Večer sme sa vrátili do Ammánu."

Ďalší deň vyrazili dvaja Košičania, doprevádzaní dcérou, do Madaby, mesta cca 30 km južne od Ammánu. "V kostole sv. Juraja sme videli mozaikovú mapu svätej zeme. Je zložená z dvoch miliónov kúskov farebných kameňov a pochádza zo 6. storočia. Zasľúbenú zem sme si za chvíľu v skutočnosti pozreli aj z 802 m vysokého vrchu Nebo, vzdialeného 10 km od Madaby. Tu údajne zomrel Mojžiš. Dnes je tam postavený františkánsky kláštor a kostol, do ktorého som nakukol. Toto miesto navštívil aj pápež Ján Pavol II. a na pamiatku tejto udalosti je tam pamätný obelisk. Z vrchu Nebo je veľmi pekný pohľad do okolia s údolím rieky Jordán a na Mŕtve more."

Posledný deň pred návratom na Slovensko navštívil A. Balko s manželkou Kráľovské automobilové múzeum, ktoré leží v Ammáne na jednom z kopcov. Je tu sústredených okolo 90 automobilov a asi 30 motocyklov, ktoré jordánsky kráľ Hussein kúpil alebo dostal do daru. Tieto autá v značnej miere zobrazujú históriu Jordánskeho kráľovstva, čo dokumentujú premietané videá pri významných exponátoch. Sú tam automobily od roku 1902, napríklad Daimler, ale aj Phantom z ktorých bolo vyrobených len 17 ks i moderné pretekárske auto Formule 1. Väčšina áut je značky Rolls Roys, BMW a Ford a motocykle Harley Davidson. V blízkosti múzea je novostavba veľkej kráľovskej mešity a na svahu kopca je zriadený park kráľa Husseina.

Napriek veľkému úsiliu sa A. Balkovi s manželkou nepodarilo vidieť všetko, čo môže Ammán a celé Jordánsko ponúknuť turistom. "Určite by stálo za to, pozrieť si antické mesto Jarasch so ´Šepkajúcimi stĺpmi´. Sú zvláštne tým, že keď sa do nich opriete, hýbu sa. Doteraz sa nepodarilo zistiť, ako je možné, že stĺpy nepadnú. Tiež paláce dynastie Ummajovcov v púšti, biblické grécko - rímske mesto Umm Quais, či Bethany, kde údajne Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša Krista. Možno niekedy nabudúce..."

Samozrejme, okrem spomienok na návštevy turistických atrakcií a historických pamiatok si manželia Balkoví priniesli z Jordánska aj iné poznatky. Medzi inými aj tie, ktoré súvisia s cenami základných potravín. Tak napríklad chlieb v podobe placiek, podobný našim lokšiam, stál 9 Sk za 10 kusov. Klasický kysnutý chlieb, podobný 400-gramovému toastovému, stál 36 Sk. Aj ostatné ceny boli po prepočítaní na koruny približné podobné našim. Čerstvé kurča, cca 900-gramové, vyšlo na 60 Sk, mäkká klobása na 61 Sk/kg, kuracia saláma na 260 Sk/kg a 100 gramov Nescafé Gold stálo okolo 120 Sk. "V lacnejšej reštaurácii sa dalo objednať hlavné jedlo, napríklad grilované kurča, kebab, vyprážaná pečeň či obličky za 130 až 150 korún. V kvalitnejšej to vyšlo asi o 30 a viac percent drahšie. Často sme kupovali falafel, čo je vyprážaný cícer so šalátom v placke chleba. V reštauráciách sa dáva prepitné približne 10 percent z ceny."

Jednou z vecí, s ktorou sa Košičania stretali na každom kroku, bol aj islam. Podľa A. Balka sa vzťah kresťanov a moslimov k svojmu náboženstvu nedá porovnať. "Moslimovia žijú svojim náboženstvom neustále, čo dokumentuje aj jedna z našich príhod. Raz sme okolo poludnia sa prechádzali po bežnej, no menej rušnej ulici, keď vedľa nás prešiel taxík. Po pár metroch zastal a my sme si mysleli, že taxikár nás chce pozvať ako pasažierov. No mýlili sme sa. Vodič vyšiel z auta a pod pazuchou mal koberček. Keď ho rozprestrel pred auto, vyzul topánky, kľakol si čelom smerom k Mekke a začal sa modliť. Samozrejme, okamžite som siahol po fotoaparáte a tak, aby som nenarušil jeho súkromie, som si toho taxikára z diaľky odfotil. Keď skončil, vstal, obul sa, poskladal koberček, nastúpil do auta a pokračoval v ceste." Asi 300 metrov od tohto miesta bola mešita, pred ktorou neustále zastávali autá, väčšinou taxíky. Vodiči, ale aj ďalší muži, do nej vchádzali, zrejme k obedňajšej modlitbe.

Čo sa týka, jordánskych ciest, ich kvalita je dobrá a čo je dôležité, okrem arabského majú značenie aj v angličtine. Na diaľnici je povolená rýchlosť 110 km/hod a cez obce 60 km/hod. V obciach je však na cestách množstvo kovových retardérov, ktoré znižujú rýchlosť pod povolenú. "Spomínam si, že na jednom veľmi strmom úseku cesty k Mŕtvemu moru bol vedľa cesty do protiľahlého svahu vybudovaný úsek so zarážkou, ktorý mal pomôcť pri zlyhaní bŕzd. Benzínové pumpy sú pomerne riedko, preto treba mať dostatočnú rezervu v nádrži. Pri cestách nezriedka vidieť zdochlinu ovce, kozy, či ťavy."

Po návšteve Ammánu nadobudol A. Balko pocit, že chodec je tam asi nežiaduci tvor. Chodníky, ako ich poznáme my, teda po celej ulici v jednotnej výške na konci zošikmené pre vjazd vozidiel, sú v tomto meste čosi neznáme. "Každý si pred svojim domom postaví chodník podľa vlastnej predstavy a jeho prerušenie znížením po celej šírke pre vjazd svojich áut je úplnou samozrejmosťou. Mnohí si po celej dĺžke do stredu chodníka nasadili okrasné stromy, takže vytvorili prekážku, ktorú bolo treba obchádzať po ceste. Keď mal byť chodník na svahu strmý, každý majiteľ si ho pred svojim domom urobil vodorovný alebo len trochu šikmý. Vznikali tak schody, nezriedka vysoké aj vyše metra. Boli bez akéhokoľvek zábradlia, takže kto by si nedával pozor, mohol prísť k vážnemu úrazu."

Zaujímavé je zásobovanie pitnou vodou. "Každý byt má v suteréne nádrž na niekoľko kubíkov s čerpadlom. Nádrž sa podľa potreby doplňuje cisternou. V dome, kde sme bývali, mali kúrenie na naftu. Kvôli tomu má každý byt v suteréne samostatný kotol. O ten, vodu, odpad a ostatné veci sa stará domovník. V našom prípade to bol mladý Egypťan, ktorý býval v malej miestnosti vedľa kotlov." Keď mal raz A. Balko pocit, že údaje o spotrebe vody i nafty sú privysoké, bol sa do suterénu pozrieť. Zistil, že niekto naftu kradol a zrejme predával...

Posledný zážitok, o ktorý sa s nami A. Balko podelil, bol z nákupu v markete siete Carrefour. "Keď sme doň vchádzali, uvedomili sme si, že sme v problémovej arabskej krajine. Vo vchode bol totiž umiestnený detektor kovov a výbušnín, cez ktorý musel prejsť každý zákazník. Samozrejme, všetko sme museli nechať vonku a dnu sme mohli vojsť len s nákupným vozíkom." Pre Európana to bolo netradičné a prekvapivé, ale pochopiteľné. Aspoň v obchode sa mohol cítiť bezpečne a nemať strach z prípadných samovrahov, ktorí sa s obľubou odpaľujú na frekventovaných miestach...

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári