Niektoré veci si nepredstavuje. Zaoberá sa tým, čo vie ohmatať

Anton Andráš pracuje ako masér vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura na fyziatricko-rehabilitačnom oddelení na Terase. Je teda viac ako pravdepodobné, že už ste sa s ním aspoň raz medzi nemocničnými múrmi stretli. A možno ste už boli aj jeho klientom, pretože sa viac ako 27 rokov snaží na odporučenia lekárov uvoľňovať chorým unavené svalstvo.

Pán Anton je nevidiaci od narodenia. Dôvod, prečo nevníma svet okolo seba ako ostatní súrodenci, (má troch bratov a sestru), nie je jasný. Nič nepomohlo, hoci s ním rodičia pochodili vari po všetkých klinikách, ktoré v tom čase v bývalom Československu existovali. Ortieľ znel: Nikdy nebude vidieť! Rodine Andrášovej neostalo iné, len sa zmieriť s krutou realitou.

"Otec to napriek citlivej povahe zobral racionálne, chlapsky. Mamka sa kvôli tomu asi dva roky trápila, až po takom čase sa s mojím hendikepom vyrovnala," zaspomínal A. Andráš. "Keď najhoršie obdobie prešlo, rodičia si ma zobrali do parády. Nemal som žiadne výhody a nič odpustené. Musel som sa naučiť všetko tak, ako zdraví súrodenci. Čiže sa vedieť o seba postarať, aj doma pomôcť. Trvali na tom, že do života musím ísť pripravený."

Puberta s ním ´zakývala´

Predškolské roky strávil Anton doma, lebo mamka bola na materskej dovolenke s mladším súrodencom. Potom sa stal na deväť rokov žiakom školy pre nevidiacich v Levoči, kde patril k najlepším. Po jej skončení nastúpil, tiež v Levoči, na trojročnú výučbu maséra. Keďže sa v tom čase z odboru "maser" maturita nerobila, do života odchádzal s výučným listom. Horko-ťažko získaným, lebo kým na základnej bol dobrým žiakom, na strednej to bolo opačne. Učiť sa mu nechcelo, zato, kde sa dalo, tam vystrkoval rožky.

"Prišlo obdobie, počas ktorého som sa nevedel vyrovnať s tým, že nevidím. Akonáhle má človek nejaký hendikep, je jasné, že bude v mnohých oblastiach vopred diskvalifikovaný. To platilo aj pri dievčatách. Darmo sa mi niektorá ´šestnástka´ páčila, nad mojou pozornosťou sa len zachichotala a išla za inými zdravými chalanmi. Veľmi ma tieto veci zraňovali a aby som to nejako zvládal, stal som sa ťažkým ´puberťákom´ a experimentátorom. Aj s alkoholom a ďalšími neduhmi. Bol to doslova tanec na ostrí noža. Mnohé sa mohlo všelijako vyvŕbiť." Čas medzi 15. až 18. rokom bol najťažším medziobdobím. Len prirodzená inteligencia ho udržala nad vodou v učení a prístup rodičov v tom, že si po rokoch vystrájania povedal a dosť.

K tomu, že prišiel k rozumu, vďačí aj kamarátovi Petrovi. Stretol sa s ním v kúpeľoch vo Vyšných Ružbachoch, kde nastúpil po škole pracovať. Peter mu počas dlhých rozhovorov neraz pripomenul, že aj keď nevidí, to ešte nemusí v živote znamenať koniec, odpísanie. Hendikep ho obmedzí, takže nebude mať úplne všetko ako zdraví rovesníci, ale... Ale určite sa nesmie sám diskvalifikovať. Mal by si nájsť okruh známych, ktorí ho budú rešpektovať takého, aký je. Pamätať mal aj na to, že ak sa dostane do ťažkostí, bude to hlavne preto, že si ich spôsobil sám. "Za niektoré slová, ktoré liezli priam pod kožu, som Petra až nenávidel. Lenže jeho úprimnosť a otvorenosť boli to, čo som potreboval. V kúpeľoch som sa zoznámil aj s mojou manželkou. Keďže pracovala v Košiciach, po čase som sa presťahoval a žijeme tu."

Nedávno niekomu prišlo na um, že masérom by sa predsa len zišlo zloženie maturitnej skúšky. Pán Anton sa rozhodol, že aj on pôjde znovu do školy. Dvojročné štúdium úspešne absolvoval na Strednej zdravotníckej škole na Kukučínovej ulici, medzi riadnymi študentmi. "Školu som musel dobre skončiť aj preto, že rok predo mnou maturoval na inej strednej môj syn a asi by som nebol pre neho dobrým príkladom, keby som nosil domov zlé známky... So synom a jeho učením, našťastie, nikdy neboli žiadne problémy. Vždy bol ctižiadostivý, aj mu to ´pálilo.´ Takže s manželkou, ktorá je stredoškolskou profesorkou, sme šťastní, že máme doma elektroinžiniera programátora. A úplne zdravého. Našťastie, môj hendikep nezdedil."

Už rok nosí v hlave projekt

Ten, kto vníma svet hmatom, sluchom a čuchom, môže si len predstavovať, ako vyzerá slnko, kvety, tráva... "Ja si ich nepredstavujem. Zaoberám sa len tým, čo viem ohmatať. Ostatné neriešim. Bolo by to zbytočné, lebo každý nevidiaci môže mať o spomínaných veciach svoju predstavu."

Za zmysluplnejšie, ale hlavne za viac "vytáčajúce", považuje pán Anton dennodenne z rádií či televízorov znejúce slová o tom, ako sa štát stará o hendikepovaných občanov a o ich integráciu do spoločnosti. "Nehovorím, že to nie je pekné. Podľa mňa by však mali mať firmy, ktoré sa rozhodnú takého človeka zamestnať, väčšie výhody ako teraz. Ešte viac by mali nájsť podporu tí z nás, ktorí sami od seba chcú niečo pre seba, aj druhých, robiť. Ja mám v hlave projekt, no už rok neviem získať podporu na jeho realizáciu. Hoci existujú viaceré neziskové organizácie zamerané na pomoc hendikepovaným, ani jedna nemyslí na rodičov, ktorým sa nejakým spôsobom poškodené dieťa narodilo. Ja chcem pomáhať práve im."

Podľa A. Andráša nestačí, ak bude psychológ rodičom donekonečna opakovať, aby sa pozbierali a s tým, čo ich postretlo, sa vyrovnali. "Inými slovami, kto sám nemá nejaký druh hendikepu, nikdy druhého nepochopí, a preto mu nevie spoľahlivo poradiť a pomôcť." Preto chce pán Anton spojiť sily psychológa, ktorým on nie je, s osobnými skúsenosťami postihnutého človeka, teda aj jeho. V projekte predkladá spojenie psychológie s prežitým. "Pri každej tragédii treba začať od seba. Ak je v rodine poškodené dieťa alebo mladý človek, predovšetkým rodič sám alebo spomínaný hendikepovaný sa s tým musí vedieť vyrovnať. Nie sa ľutovať, sťažovať a obviňovať všetkých a všetko okolo neho. Okolie vie a chce postihnutým ľuďom pomôcť. Ale len do určite miery, teda dovtedy, kým to nezačne byť otravné. Pokiaľ budem normálny, nebudem stále hovoriť o svojich problémoch a ľutovať sa, som si istý, že ma postupne ľudia okolo mňa budú brať ako seberovného."

On problémy so začlením do kolektívov nemal, lebo si už dávno ujasnil, že je slepý. Na tom sa síce nič nezmení, ale to neznamená, že musí ísť do kúta a len tam trčať... Od detstva mal kamarátov, ktorí boli zdraví a ktorí s ním dokázali hrať futbal alebo loziť po susedových stromoch a pochutnávať si na kradnutých jablkách. "Rodičia a okolie ma od malička pripravovali na život. To musia robiť aj druhí hendikepovaní. Len vtedy je šanca, že sa v ňom nestratia, nedostanú sa na šikmú plochu alebo nebodaj, nebudú chcieť všetko rázne ukončiť. Podľa môjho názoru, základy vývoja dieťaťa sú v rodine. Lenže práve rodina v dnešných časoch dosť absentuje, preto je toľko problémov, i tragédií."

So spomínaným projektom pán Anton navštívil námestníka primátora Marka Vargovčáka. Ten mu prisľúbil podporu, lebo sa mu myšlienka projektu páčila a odporučil spoluprácu s psycho-sociálnym centrom na Furči. "Stretol som sa s riaditeľkou centra, ktorá ma prijala, no netajila obavy o úspešnosť projektu. Tým sa naša spolupráca skončila."

Sú minimálne dva momenty, kvôli ktorým pán Anton svoje predstavy ešte nemohol zrealizovať. "Po prvé treba nájsť občianske združenie alebo inštitúciu, ktoré by boli ochotné sa do projektu pustiť, čiže ho zastrešiť. Po druhé, ťažko sa dá vopred odhadnúť, aký efekt projekt prinesie. Dopredu záruku neviem dať. Najprv ho treba rozbehnúť, a až po čase budeme môcť hovoriť o výsledkoch. Prípadne o tom, že to nevyšlo...."

I v Milionárovi súťažil

Realizácia projektu stagnuje. Čo však Antonovi Andrášovi vyšlo, bolo účinkovanie v súťaži Milionár vysielanej vtedy ešte televíziou Markíza. Spomedzi desiatich súťažiacich, i keď nemal žiadne výhody, bol v rýchlych prstoch najšikovnejší, čo znamenalo, že zasadol do súťažného kresla. A aj sa v ňom slušne udržal, dostal sa po druhú garantovanú hranicu a domov si odniesol 100-tisíc korún.

"Pred súťažou som mal príšernú trému," spomína. "Keby ste sa ma spýtali na meno, ani to by som asi zo seba nedostal. Našťastie, nad tlčúcim srdcom víťazil rozum, ktorý mi hovoril: ´dva roky bojuješ sám so sebou, či sa prihlásiť alebo nie. Keď si konečne nabral odvahu, využi príležitosť. S počítačom narábať vieš a tvojou výhodou je aj to, že kým niektorí to skúšali po piaty, šiestykrát, ty si tu premiérovo, a hneď taká šanca. Tak sa snaž!´ Fakt je, že po tomto vnútornom rozhovore som rýchle prsty zvládol pokojne, a tak som sa stal prvým a pokiaľ viem tak zatiaľ jediným nevidiacim súťažiacim."

Po úspechu v Milionárovi sa prihlásil aj do súťaže Riskuj, ale tam to tak dobre nevyšlo. Sklamanie? "Vôbec nie. Človek predsa nemôže byť vždy v popredí. V živote tak chodí, že raz ste hore a raz dolu a nie všetko musí klapnúť. Toto kolísanie platí aj u zdravých ľudí, tak prečo mám vešať hlavu?"

Okrem previerok vedomostí pán Anton rád hrá šachy, číta literatúru. A počúva dobrú hudbu. Môže byť z obdobia baroka či renesancie. Miluje čierny humor, vie si uťahovať sám zo seba. Teší ho, ak je medzi mladými, lebo hoci bude mať v auguste 45 rokov, na také roky sa necíti. Má v sebe veľa temperamentu, ktorý sa nedá zmeniť. Zato zamestnanie by rád zmenil, lebo hoci je mu jasné, že masážami ľuďom pomáha, podľa neho by vedel a mohol robiť viac. Možno aj v spomínanom projekte. Len by sa musel nájsť niekto, kto by mu uveril a rozhodol sa realizovať ho.

"Nechcem byť uštipačný, ale už nám ide všade a vo všetkom len o kšefty a dobré zárobky, a k tomu, kde nič nekvapne, sa treba otočiť chrbtom? To snáď nie!", rezolútne prehlásil človek, ktorý je svojím spôsobom aj dnes búrlivák, má rád dobrodružstvo a miluje vstupovať na neprebádanú pôdu. "I keď si to niekto môže zle vysvetliť, podľa mňa mám na viac ako len masírovať. V súčasnom zamestnaní už nevidím veľké možnosti osobného rastu. Začínam sa v ňom cítiť ako ´vyhoretý´, preto by som chcel zmenu."

Slabé chvíľky? Tie má predsa každý, zdravý i chorý. Anton Andráš si vtedy pustí pesničky Richarda Müllera alebo zo zvukového záznamu počúva spisovateľa Rudolfa Svobodu. Obľúbil si ich, pretože podľa jeho názoru vynikali a vynikajú úžasnými myšlienkami, ktoré ho posilňujú, dobíjajú mu baterky a vedú ho cestou, na ktorej sa snaží "vidieť" len svetlé body.

"Rozhodne nie som z druhej kategórie a rozhodne sa neodťahujem kdesi na okraj! Len život prežívať, lebo musím, keď už som sa narodil, to je mi veľmi vzdialené," dodal Anton Andráš. Človek, ktorý už dávno prestal nad sebou fňukať.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári