Jej práce poznajú Fíni, prezident Gašparovič aj expremiér Dzrinda

Súčasťou nedávnnych osláv Dňa mesta Košice boli trhy, zamerané na tvorbu ľudových umelcov. Nechýbala medzi nimi 72-ročná Anna Tomisová z Kostolian pri Hornáde. Výnimočná je tým, že aj v 21.storočá tká klasickým spôsobom, teda na krosnách. Výsledky jej umenia, ktoré sa ako poklad dedia z pokolenia na pokolenie, zdobia nejednu domácnosť na Slovensku aj v zahraničí.

M. Tomisová sa tkaniu profesionálne venuje 28 rokov. No tkať sa učila už odmalička. "V roku 1980 moja mama ťažko ochorela," spomína pani Mária. "Vtedy som sa vzdala zamestnania, aby som sa mohla o ňu starať. Predtým som robila v školstve, tam som v júni 1980 skončila a začala pracovať pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Úplne prvý raz v živote som tkala ako 10ročná. Krosná sme mali v kuchyni. Keď som sa vydala, tkala som u svokry."

Na dedine sa ešte pred pár desaťročiami ženy tkaniu venovali bežne. Hoci postupom času sa ručné tkanie stalo vzácnosťou, záujem o klasické tkané výrobky neklesá. "Väčšinou majú záujem práve mladí ľudia. Síce aj ostatné vekové kategórie, ale aj dosť mladých ľudí, čo ma teší." Všeobecne sa väčšina záujemcov snaží prestierania farebne i poňatím "dopasovať" k nábytku.

Pani Mária začínala tkať na starých krosnách, ktoré mala ešte po svokre. "Ale nemohla som na nich tkať pre ÚĽUV, lebo už neboli presné a rovné. Kvôli tomu mi nové krosná urobili zať a môj bratranec. Tretie, akési cestovné, mi vyrobil vnuk." Terajšie klasické veľké krosná sú postavené podľa pôvodného vzoru z dubového dreva. Tkáčka z Kostolian nepracuje len pre ÚĽUV, ale svoje výrobky ponúka aj na jarmokoch. Väčšinou chodí aj s krosnami. Dajú sa rozložiť, takže ich doprava nie je problém. Dokáže ich rozložiť behom piatich minút.

V čase našej návštevy sme pani Máriu zastihli pri tkaní prestierania. "Na krosnách sa dá tkať všetko. Od kobercov behúňov až po prestierania na stôl. Záleží na tom, aký veľký má byť výrobok. Podľa toho treba pripraviť nite a ich počet. Požiadavky zákazníkov sú rôzne, chcú prestierania úzke aj široké, dlhé aj krátke. Každý podľa toho, čo momentálne potrebuje."

Pamätníci vedia, že samotnému tkaniu predchádza navíjanie ľanu. "Robím to na konštrukcii v tvare kocky - ´osnove´. Ľanové nite sa namotávajú zhora dole a potom naopak rovno zo špuliek. Musí sa to ale robiť presne a precízne. Treba to vedieť ´prekladať´. Je to hotová veda, ale kto navíjanie zanedbá, nemôže mať dobré výrobky. Na ´osnovu´sa dá namotať 36 40 metrov ľanu."

Zákaldný materiál - ľan, pani Mária kupuje v Tatraľane Kežmarok. Pred samotným takním treba jednotlivé nite namotať na veľkú špuľku na konci krosien. "Každý prameň nití musí ísť do svojho ´domčeka´. Potom sa natočia a vracajú do ´bránky´. Tá rozdeľuje jednotlivé nitky. V jednom pramienku je 20 nití. Ak nie sú navlečené a namotané správne, výsledok je otázny. Nitky treba vedieť ´riadiť´, aby bol výrobok pekne urobený. Je to veľmi piplavá robota." V čase našej návštevy bolo namotaných 17 pramienkov, teda 340 nití. Hotové prestieranie sa ešte musí na konci obšívať.

Diela M. Tomisovej vlastní viacero známych ľudí. "Prezident Ivan Gašparovič má odo mňa dva kusy prestieradiel, stretli sme sa v Levoči na jarmoku. Aj expremiér Mikuláš Dzurinda má odo mňa nejaké. S ním som sa stretla na ďalšom jarmoku v Kežmarku. K nim treba prirátať aj niekoľko poslancov NR SR." Diela M. Tomisovej už poznajú aj v zahraničí. "Riaditeľ ÚĽUV u niektoré poslal na výstavu do Fínska a majú tam úspech."

Výrobky "z Kostolian" však neobdivujú len našinci. "Zahraniční turisti u mňa tiež dosť kupujú. Ale berú menšie veci. Väčšinou 60 - 80 cm dlhé prestieradlá. Najdlhší výrobok, ktorý som utkala, mal dĺžku 140 cm. Boli u mňa napríklad aj učiteľky z Kanady. Jedna z nich vedela trochu slovensky, tak sme sa porozprávali. Veci, ktoré súvisia so slovenskou ľudovou tvorbou sa im páčia. Ale väčšinu výrobkov odo mňa kupujú Slováci, napríklad keď potrebujú originálne darčeky k svadbe alebo životným jubileám." Mimochodom, za 28 rokov tkania nemala M. Tomisová ani jednu reklamáciu.

U Tomisovcov sa dedí tkanie z pokolenia na pokolenie. "Tkať vedela moja stará mama, mama, teraz tkám ja a naučila sa to aj dcéra." Kedysi ich tkalo na ich ulici osem žien, dnes ostala pani Mária "pri fachu" sama. "Postupne to zaniklo, aj ÚĽUV s niektorými tkáčkami postupne prerušil spoluprácu."

Utkanie jedného prestierania trvá zhruba hodinu. "Ale niekedy dlhšie, inokedy kratšie. Závisí to od vzoru a náročnosti. Denne tkám dve tri hodinky, dlhšie už nevládzem. Tkať musím celý rok, aby som mala čo predávať." Pred pár rokmi pomáhala aj dcéra, ale tá už nemá veľa času. Tkaniu sa priučila aj vnučka, ktorá študuje na vysokej škole. "Ona ešte nevie robiť vzory. Ale dôležité je to, že ju to baví, inak by to nemalo zmysel.

Boris Macko

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári