Svetoznámu školu insitnej tvorby z drobnej srbskej dedinky si tak po čase môžu vychutnať i Košičania. Devätnásť umelcov žne neuveriteľné úspechy v Austrálii, Japonsku, Rusku či Amerike. Na krátky rozhovor si našiel čas predseda Združenia maliarov Kovačice Ján Glózik, ktorý sa spolu s niekoľkými maliarmi osobne zúčastnil vernisáže výstavy.
Aké je to stáť na čele takéhoto významného zoskupenia výtvarníkov?
- Je to najmä veľmi veľa roboty. Nielen preto, že ide o pomerne veľkú, 19-člennú skupinu maliarov. Ale neustále vyskočí mnoho vecí, ktoré treba riešiť. Či už okolo prípravy výstav v Kovačici alebo vo svete. Teraz sa práve otvorila naša putovná výstava v Japonsku, v novembri už bola v Tokiu a postupne sa presúva po ďalších mestách. S maliarmi robiť je však vo všeobecnosti veľmi náročné.
Ale vy sám ste maliar, takže predpokladám, že im veľmi dobre rozumiete. Veď ste akoby jedna krv...
- Žiaľ, niekedy mi nervy nestačia. Každý má svoju náturu, často neuveriteľne komplikovanú. Nie je to veru ľahké.
Čo myslíte, čím to je, že vo svete sú maliari z Kovačice veľmi známi a ospevovaní, kým na Slovensku ich zase až taká veľká sláva nepostretla?
- Naozaj neviem. Naše umenie siaha do 19. storočia, priekopníkom bol Francúz Henri Rousseau a my sme úplne prvú výstavu mali v roku 1950. Po 2. svetovej vojne naši sedliaci začali maľovať a vôbec netušili, ako ďaleko to až zájde. Kopírovali starých majstrov, až kým im jeden akademický maliar nepovedal, aby všetko zanechali a začali robiť to, čo vidia okolo seba. Či už na poli, na dvore... Tí, ktorí ho poslúchli, sa stali slávnymi. A odvtedy sa nám darí. Netuším ale, čím to je. Hádam je to spodná voda, ktorú pijeme. (Smiech.)
Aký je to pocit vidieť na výstavách ľudí, ako sa pri pohľade na vaše obrázky usmievajú?
- Samozrejme príjemný. My ľudí vraciame do detstva, do minulosti a naše obrazy sú veľmi názorné. Hoci dnes verejnosť miluje aj abstraktné umenie a všakovaké moderné výtvarné smery, naše diela sú lákavé pre oči. Vidíte naozajstnú lúku, pšenicu...
Čo by ste odkázali tým, ktorí nie sú až takí zbehlí vo svete výtvarného umenia a insitné umenie ešte vždy na základe počutia označujú za jednoduché a primitívne? Ako sa im dá otvoriť oči?
- To je veľmi ťažko povedať. Každé umenie má svojich fanúšikov a vždy sú i hlasy proti. Niekto naše umenie možno naozaj považuje za menejcenné, ale my máme veci, ktoré sa veľmi draho predávajú.
Vy sám ste najlepšou ukážkou pravého insitného umelca. Z čoho konkrétne čerpáte inšpirácie?
- Zo všetkého okolo seba. Každý jeden pohľad na okolitý svet, každá rozprávka i príbeh či skutok sa môže pretvoriť do obrazu.
Zaujalo ma, že robíte aj spoločné diela s ďalšími výtvarníkmi. Ako sa viete viacerí zladiť tak, aby vznikol požadovaný výsledok?
- Takéto veci môžu robiť len maliari, ktorí sú si tvorbou podobní, ktorých technika i farebnosť je príbuzná. V roku 1995 sme na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Belehrade urobili veľkorozmerný obraz 3 x 4 metre s názvom Príchod Slovákov na Dolnú zem. Je to jeden celok, nie dielo podelené na časti podľa autorov. A podarilo sa.
Skúšali ste vôbec niekedy tvoriť aj iným štýlom ako insitným, alebo na insitné umenie nedáte dopustiť?
- Neskúšal som, toto je môj život.
* * *
PROFIL
n Počas svojej výtvarnej tvorby si vypracoval osobitý farebný štýl.
n Mnohé jeho krajinky sú zaplnené veľkým počtov pestrých figúr, čím diela často dosahujú až monumentálny charakter.
n Spolu s ďalšími insitnými umelcami často tvorí spoločné diela, ktoré zdobia napríklad priestory Veľvyslanectva SR v Belehrade.
n Je predsedom Združenia maliarov Kovačice.
n Títo umelci zo Srbska už vyše polstoročie priťahujú pozornosť svetovej verejnosti a ich diela sú mimoriadne cenené.
n Ich obrazy čerpajú námety zo života a práce roľníkov a ich zvykov, znázorňujú krajinu v každom ročnom období. Pútajú svojou nehou, farebnosťou, úprimnosťou výpovede i využívaním fantázie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
