Scala, Metropolitná opera, londýnska Covent Garden), získal niekoľko medzinárodných ocenení. V posledných rokoch sa venuje aj choreografii. V európskych divadlách vytvoril niekoľko zaujímavých titulov, ktoré neostali nepovšimnuté ani odbornou kritikou. Napriek tomu, že má ako tanečník a choreograf stále plný pracovný kalendár, neodmietol ponuku tunajšieho divadla spoluvytvoriť predstavenie Ateliér, ktoré malo premiéru pred niekoľkými týždňami. Jeho choreografia "V zajatí pocitov" patrila bezpochyby k vrcholom večera.

Čím bola pre vás ponuka participovať na vzniku predstavenia Ateliér lákavá?

- So šéfom tunajšieho baletu, Ondrejom Šothom, sa poznám pomerne dlho. Okrem iného sme sa stretli aj v Nemecku, kde si bol mňa a brata, ktorý je tiež tanečníkom, pozrieť v hamburgskom divadle. Je to jediný človek z bývalého Československa, ktorý mi dal šancu rozvíjať sa v oblasti choreografie. Ako tanečník som už totiž tancoval takmer všetko, na najvýznamnejších scénach sveta a teraz stojím na začiatku svojej choreografickej kariéry. Na svojom konte už mám niekoľko choreografií pre divadlá v Hamburgu, v Bazeli, Zürrichu, no teším sa z každej možnosti spolupracovať s novými interpretmi.

Ako ste už spomínali, tancovali ste na najvýznamnejších scénach, krásne postavy. Máte teda ešte ako tanečník nejaké sny?

- Ako tanečník som mal veľké šťastie nielen na scény a postavy, ale aj na to, že som si mohol zatancovať s naozaj známymi a vynikajúcimi tanečníkmi a spolupracovať s vynikajúcimi choreografmi. Veľmi rád som robil s Matsom Ekom. Je to úžasne inteligentný chlap, pri ktorého choreografiách rýchlo zistíte, že je za nimi aj nejaká myšlienka, nielen bezduché kroky. Rád spomínam aj na prácu s Johnom Neumeierom, ktorý ma naučil, že človek môže na javisku len stáť, nerobiť vôbec nič a všetky zraky sa budú upierať naňho. V tanečnom umení je dôležité byť nielen tanečníkom, ale aj hercom. No hoci by som si ešte rád zatancoval v Paríži či v New Yorku, viac už premýšľam o kariére choreografa.

Čím vás zlákala choreografia?

- Choreografia ma zaujímala už od školy, no od snov k realizácii som sa dopracoval viac-menej náhodou. V divadle v Hamburgu som mal kamaráta, ktorý pracoval na oddelení pre styk s médiami a začal spievať šansóny. Chodil som na jeho skúšky a zdalo sa mi, že na tie piesne by sa vynikajúco tancovalo. Povedal som mu to a on ma začal hecovať, aby som to vyskúšal a niečo vymyslel. Tak vzniklo moje prvé krátke sólo, ktoré malo úspech. Potom som zabodoval na súťaži pre mladých choreografov v Hamburgu a začalo sa to pomaly rozbiehať.

V rámci Ateliéru ste s tanečníkmi naštudovali svoju choreografiu "V zajatí pocitov", v ktorej analyzujete rozdiel medzi dvojčaťom a človekom, ktorý sa narodí sám.

- Mal som isté obdobie, keď som sa od svojho dvojčaťa Ota chcel "oddeliť". Nechcel som už, aby sa na nás pozerali, ako na pekné dvojčatá. A v čase, keď som uvažoval, či sa tomu brániť, alebo nie, vznikla akosi automaticky, z vtedajších pocitov, táto choreografia.

K čomu ste v tejto analýze dospeli?

- Choreografia odpovede nedáva, no sám pre seba som zistil, že Oto je nielen môj brat, ale aj môj najlepší kamarát a už sa tomu nebudem brániť. Teraz dokonca spolupracujeme, pretože je veľmi nadaný na muziku. Na tri balety mi napísal hudbu práve on. Jeho tvorba ma v práci veľmi inšpiruje.

S Otom ste sa narodili v Poľsku...

- Naši rodičia boli akrobati v cirkuse, a keďže práve v tom čase pracovali v Poľsku, tak sme sa narodili tam.

Cirkusové deti zväčša ostávajú pri cirkuse...

- Aj my sme pri ňom chceli ostať. Keď nás otec vzal na tanečné konzervatórium, neboli sme z toho nadšení a plakali sme. Cirkus, to je sloboda. Keď som bol malý, nechápal som, ako môžu žiť ľudia v meste v byte. My sme stále behali okolo cirkusu, bolo to krásne detstvo. No otec povedal, že cirkusový život je veľmi ťažký, preto chcel, aby sme skúsili niečo iné, išli do školy, naučili sa pracovať s telom, ako stáť na javisku, a že keď sa budeme chcieť vrátiť k cirkusu, môžeme to stále urobiť. No na škole sme sa stretli s úžasnými profesormi, ako napríklad Andrej Halász, ktorý nás naučil, ako mať svoju prácu rád a ako na jednej strane tvrdo pracovať, no mať z toho vždy radosť. Spomínam na časy, keď sme do školy chodili za ranného šera a vracali sa z nej za večernej tmy. Škola bola naozaj naším koníčkom.

Čím vás tanec očaril?

- Moja babička vravela, že keď človek raz privonia k divadlu, už sa z neho nedostane. A mala pravdu. Divadlo je skoro ako droga. Keď cítite tú históriu v útrobách starých divadiel, keď zažívate ten istý rituál - obliekanie sa do kostýmov, líčenie, nervozitu pred predstavením, prvé kroky na javisku, potlesk... Tomu sa veľmi ťažko odoláva.

Vedeli by ste pomenovať, čomu vďačíte za to, že ste siahli na také vysoké méty, ako je tancovať na prvej baletnej scéne, či spolupracovať s najlepšími tanečníkmi a choreografmi?

- Je za tým talent, drina, šťastie stretnúť tých pravých ľudí, ktorí vám pomôžu, ale i odvaha. Lebo keď som mal dve hodiny stáť na javisku parížskej opery ako Armand v Dáme s kaméliami, to viete, že som bol nervózny. No niektorí tanečníci to dokážu prekonať, iní nie. A ja som taký, že keď vyjdem na javisko, "urval" by som si nohy, len aby som to zatancoval dobre. Baví a obohacuje ma to.

Čím je tanec pre vás obohacujúci?

- Pre mňa je to forma meditácie. Som tam sám so sebou, nachádzam sám seba. A to aj napriek tomu, že hrám úplne iného človeka. Keď tancujem, som bližšie Bohu. Niektorí tanečníci, ale aj herci, či speváci, keď odchádzajú domov, sú už od divadla úplne odstrihnutí. Ja to nedokážem. Svojou prácou žijem.

Máte teda vôbec čas na súkromný život?

- Kvôli tancu som obetoval veľa zo svojho súkromia. Niekedy to aj ľutujem, prial by som si mať viac času na súkromný život a dúfam, že raz sa mi podarí nájsť tú pravú, založiť si rodinu a mať deti.

ANDREA TOMÁSCHOVÁ

Profil Jiří Bubeníček

s bratom dvojčaťom sa narodili v poľskej Lubine, kde práve účinkoval cirkus Humberto, v ktorom pracovali ich rodičia

vyštudoval tanec na Konzervatóriu v Prahe

v roku 1992 získal cenu na medzinárodnej súťaži mladých tanečníkov Prix de Lausanne, o rok neskôr debutoval v balete Johna Neumeiera v Hamburgu, kde od roku 1995 pôsobil ako sólista a o dva roky neskôr už ako "principal dancer"

ako tanečník hosťoval na najvýznamnejších tanečných scénach, vrátane Parížskej opery

ako choreograf vytvoril zaujímavé tituly - "Le souffle de l´esprit" pre Balet v Zurichu, "Unerreichbare Orte" pre Balet v Hamburgu, "Graffity" pre Laternu Magiku v Prahe...

Citát: "Som cirkusové dieťa a chcel som pri ňom aj ostať. Keď ma otec vzal na tanečné konzervatórium, plakal som."

alebo

"Kvôli tancu som obetoval veľa zo svojho súkromia"

Autor: 2. júna

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári