Počas olympiády by mu nevadilo, ani keby musel spať v stane

Olympiádu v austrálskom Sydney možno ešte začleniť do zlatej éry slovenského ženského basketbalu, aj keď družstvo vedené Ľubomírom Doušekom a jeho asistentom Mariánom Matyášom na body do klasifikácie národov u protinožcov nedosiahlo. "Bolo to prvý, a myslím, že na dlhé roky aj posledný raz, keď sa na olympijské hry prebojovali až tri kolektívy, okrem nás aj futbalisti a vodní pólisti. My sme mali v príprave všetky výsady ´Top tímu´, teda športovcov s najvyššími ambíciami. Slovenský olympijský výbor nám stanovil cieľ - dosiahnuť na šiestu, bodovanú priečku. No skončili sme siedmi..."

Koncom leta roku 2000 mal Košičan Marián Matyáš v hlave celkom iné plány ako myšlienky na olympiádu. Reprezentačné družstvo sa pripravovalo pod vedením Natálie Hejkovej, a turnaj v Sydney mal byť jedným z vrcholov jej trénerskej kariéry. Lenže, nebol. "Krátko pred olympiádou, po známej afére, bol odvolaný manažér Jozef Smolek, a z kolegiality k nemu odstúpila z postu reprezentačnej trénerky aj Hejková. Hlavným trénerom bol menovaný Ľubomír Doušek, a ten si ma vybral za asistenta. Bolo to pre mňa milé prekvapenie. Rozhodlo asi to, že som už mal nejaké skúsenosti, aj úspechy, s reprezentačným družstvom. Vysoko bolo hodnotené najmä piate miesto na majstrovstvách sveta v Sydney, kde sme boli najlepším európskym celkom. Možno zavážila aj skutočnosť, že som trochu poznal Austráliu, vedel som, čo nás tam čaká, ako sa vysporiadať s deväťhodinovým časovým posunom."

Po krachu federácie stál M. Matyáš pri zrode slovenskej ženskej reprezentácie. Hneď na prvom "samostatnom" európskom šampionáte v roku 1993 ju doviedol na bronzovú priečku, o rok neskôr skončili jeho zverenkyne na spomínaných majstrovstvách sveta v Sydney piate, a tretiu sezónu pri kormidle reprezentácie zavŕšil štvrtým miestom na vrcholnom európskom turnaji v Brne. Od postupu na olympiádu v Atlante delil Slovenky jediný krôčik, keby zemiakové medaily vymenili za bronzové...

Všetko mohlo byť iné

Na lavičku národného tímu sa M. Matyáš vrátil po piatich rokoch. Osem týždňov pred olympijskými hrami v Sydney... "Na prípravu nám to však stačilo, veď sme nadvizali na prácu predošlého realizačného tímu, ktorý naplánoval sériu sústredení, turnajov i prípravných zápasov až do odletu na olympiádu, nemuseli sme vymýšľať nič nové."

Hráčky sa so zmenami na trénerských postoch vysporiadali veľmi rýchlo. "V podstate im to bolo jedno. Jediná čo prešla na druhú stranu bola Iveta Bieliková. Nominovali sme ju do olympijského tímu, ale na zraz neprišla, stále jej niečo bolo, tak sme sa zaobišli aj bez nej. Museli sme sa vysporiadať aj s absenciou Andrey Kuklovej, ktorá bola v tom čase tehotná, pre zranenie či študijné povinnosti nám chýbala aj Kameníková, a do Sydney napokon nešla ani Buriánová."

Košické farby na zelenom kontinente hájili iba tréner Matyáš a Renáta Hiráková. "Partia bola veľmi dobrá. Napriek tým absenciám sme mali k dispozícii silné družstvo, práve Renča s Ankou Kotočovou mali už aj skúsenosti s olympijskými hrami, boli členkami reprezentácie ČSFR už v Barcelone pred ôsmimi rokmi." Tomu zodpovedali aj ciele, ktoré im stanovil náš olympijský výbor. Basketbalistky boli zaradené do ´Top tímu´, v ktorom boli napríklad Moravcová, Martikán či Hochschornerovci, všetko športovci, od ktorých sa čakali medaily alebo bodované umiestnenia.

Basketbalistky leteli na južnú pologuľu medzi prvými, štrnásť dní pred úvodným rozskokom olympijského turnaja. "Bol to optimálny čas na aklimatizáciu. Celú prípravu sme však absolvovali v Hobarte, kde boli aj iní účastníci turnaja. Odohrali sme prípravné stretnutia s Francúzskom i Austráliou, teda aj s družstvami, s ktorými sme sa o niekoľko dní mali stretnúť v základnej skupine. Potrebovali sme hrať zápasy, aby sme sa aklimatizovali po všetkých stránkach, lebo trénovať je jedna vec, a hrať zas iná."

Prvý súper, Brazília, ich čakal hneď na druhý deň po slávnostnom otvorení XXVII. letnej olympiády. Favorit bol nad ich sily, a podľa očakávania aj domáca Austrália. Trúfali si však na Francúzsko. "Na ten súboj sme sa maximálne sústredili. Chceli sme ich poraziť, aby sme sa vo štvrťfinále vyhli tímu USA, takmer istému víťazovi druhej skupiny." Po vyrovananom zápase sa však z cenných bodov tešili Francúzky, a už ani po víťazstvách nad Kanadou a Senegalom sa Slovenky nemohli v skupine posunúť zo štvrtého miesta vyššie.

Vo štvrťfinále, proti Američankám, to chcelo heroický výkon. Dievčatá nesklamali, ale senzácia sa nekonala. "Prehrali sme o pätnásť bodov, ale bolo to jedno z našich najlepších stretnutí na celom turnaji. Aj keď šesť rokov predtým, na majstrovstvách sveta, sme mali v súboji s USA k úspechu oveľa bližšie, ešte dve minúty pred koncom svietila na tabuli remíza..."

Trochu čudný hrací systém olympijského turnaja už neumožnil hráčkam s dvojkrížom na tričku, aby hrali o "plánované" 6. miesto, za ktoré sa udeľovali body do klasifikácie národov. Po víťazstve nad Poľkami im patrila v tabuľke "iba" 7. priečka. "Ciele sa dávajú preto, aby sa plnili, a my sme ten náš nesplnili. Nik nám to však nevytýkal, lebo pri takom systéme turnaja, keď o úspechu či neúspechu rozhoduje prakticky jediné stretnutie, bolo to siedme miesto reálnym odrazom našich schopností. Keby sme boli v skupine tretí, mohli sme vo štvrťfinále nastúpiť proti niktorému z družstiev, s ktorými vieme hrať, a všetko mohlo byť iné..."

Aha, idú "roboši"!

Za šiestym miestom im nebolo smutno kvôli peniazom. "Lebo Slovenský olympijský výbor stanovil finančné odmeny iba za umiestnenie do piateho miesta. To, čo by sme dostali za šieste miesto, neznamenalo prakticky nič. Ale človek kvôli peniazom predsa na olympiádu nejde."

Olympijská atmosféra je totiž na nezaplatenie. "Veľké dojmy vo mne zanechal už otvárací ceremoniál, i keď to čakanie, kým prišiel rad na našu výpravu, bolo úmorné. Aj preto sme hráčky nechali v olympijskej dedine. Hneď na druhý deň nás totiž čakal zápas s Brazíliou. Ony sledovali ceremoniál v televízii, a určite z neho mali väčší zážitok ako tí, ktorí sa ho zúčastnili. Zážitkom bolo aj vztyčovanie slovenskej vlajky v olympijskej dedine. Vytvorili pre to akési námestie, podobné amfiteátru, a vždy to robili pre dve až tri krajiny naraz. Takéto veci na žiadnych majstrovstvách Európy ani sveta nezažijete."

Na máloktorých olympijských hrách môžete ubytovanie v olympijskej dedine ohodnotiť piatimi hviezdičkami, i keď športovci si určitý komfort vyžadujú. "Oni ho v Sydney mali. Neviem ako to nazvať, kde bývali, napadá mi výraz murované bytovky. Boli to také domčeky, kde sa po olympiáde mali nasťahovať Austrálčania, a väčšina z nich bola už rozpredaná. Každý barák mal niekoľko izieb, a na prízemí aj garáž, ktorý bol počas olympiády upravený na bývanie. Tam sa ušlo miesto mladším hráčkam."

Aj to bol však luxus oproti tomu, kde sa nasťahovali tréneri. "Boli to obyčajné bakelitové unimobunky, v akých bývajú u nás robotníci na stavbách. Po stranách dve izby, v strede chodba so sociálnym zariadením, v každej izbe dve postele, stôl a dve stoličky. Žiadny televízor, ba ani rádio. Dievčatá sa chichotali, keď sme odtiaľ vyliezali - aha, už idú ´roboši´."

Ale tí sa nesťažovali. "Práve v tej jednoduchosti to bolo zaujímavé. Keď sme boli v Sydney na majstrovstvách sveta, bývali sme na chýrnej Bondi Beach, v štvor či päťhviezdičkovom hoteli, ale počas olympiády by mi nevadilo, ani keby som spal v stane. Hlavné bolo, že ste sa každý deň mohli stretávať so špičkovými svetovými športovcami, či už v posilňovni, kine, alebo ohromnej jedálni. Mohli ste sedieť pri jednom stole s Honzom Železným, hneď vedľa bola trebárs holandská plavecká hviezda Inge de Bruijnová... Pozdravili ste sa, porozprávali, a na to nie je nikde taká príležitosť ako na olympijských hrách."

Aj preto bola bezpečnosť nado všetko. Ba aj v sexe. "Veľa sa popísalo o tom, koľko prezervatívov sa počas olympiády v Sydney porozdávalo..." smeje sa košický tréner. Ale prvoradá bola samotná bezpečnosť športovcov. Počas otváracieho či záverečného ceremoniálu krúžilo nad mestom niekoľko vojenských vrtuľníkov, vzdušný priestor nad olympijskou dedinou strážila nepretržite počas konania hier vzducholoď. "Aby sa neopakoval Mníchov 1972, keď tam uniesli a zabili izraelských športovcov. Na ochranu olympijskej dediny boli vynaložené najväčšie investície."

So zbraňou by ste sa v Sydney márne dožadovali vstupu do olympijskej dediny, ale keď ste tam chceli prepašovať alkohol, prísna kontrola zhovievavo prižmúrila oči. "V dedine totiž alkohol vôbec nebolo dostať, ale čo už, keď vás ním v Slovenskom dome nabalili. V batohu sme tak raz niesli našu pravú koreňovicu, a tie fľaše ochranku vôbec nezaujímali..." S pribúdajúcimi dňami bola atmosféra v olympijskej dedine stále uvoľnenejšia. "To keď rôzne výpravy oslavovali medaily svojich športovcov."

Najväčším hitom však bola burza olympijských odznakov. "Aj keby ste nechceli, tak vás to strhne. Najväčším expertom v našej výprave bol lekár Braňo Delej. Zo 199 štátov, ktoré tam boli, mu chýbali iba odznaky troch výprav. Aj to len tých, čo mali na olympiáde iba jedného či dvoch športovcov. Jednoducho preto, lebo ich tam nenašiel. Veľkými súpermi mu boli napríklad tenisti Dominik Hrbatý a Karol Kučera. Ten boom napokon zasiahol aj mňa, a tiež som si domov odniesol zopár odznakov. Vari najzaujímavejší bol z nejakej africkej krajiny, o ktorej som ani nevedel, že existuje."

Basketbalistky boli v akcii počas obidvoch olympijských týždňov, takže na obhliadku ostatných športovísk im veľa času nezostalo. "Počas súťaží o to medzi hráčkami ani nebol záujem, plne sa koncentrovali iba na náš turnaj. Až štyri dni pred koncom hier, po poslednom zápase, sme sa mohli ísť pozrieť niekde inde. Aj keď to bol trošku problém, lebo všade boli vyhradené miesta pre výpravy, ale iba pre päť až osem ľudí, takže nikde sme nemohli ísť spolu. Tešil som sa najmä na vodákov, ale tí súťažili mimo mesto, tak som sa dostal aspoň na atletiku a vodné pólo."

Veľký dojem v návštevníkoch hier zanechala aj spontánnosť obyčajných Austrálčanov, všelijakých dobrovoľníkov, ktorí sa starali o to, aby si každý z cudzincov odniesol z ich krajiny čo najkrajšie spomienky. "Tí pre vás urobili doslova všetko. Okrem vedúcej družstva Betsi Kozmanovej sa o nás starala aj jedna staršia Austrálčanka. Mohla mať aj viac ako sedemdesiatpäť rokov. Dagmar Huťková si raz zabudla na zápas zobrať trampky, a prišla na to až v šatni. Neostávalo nič iné, len aby sa obe dámy po ne vrátili do olympijskej dediny. Tá staršia pani mala z toho taký stres, že keď sa s trampkami v hale objavili, mysleli sme si, že nám tam skolabuje."

Hry ubehli neuveriteľne rýchlo, a basketbalistkám, ani ich trénerom, sa zo Sydney vôbec nechcelo odísť. "Tú noc po záverečnom ceremoniáli sa nám spalo tak dobre, že sme si trošku prispali a ledva sme stihli plánovaný odchod. Chceli sme si ešte trošku predĺžiť pobyt v Austrálii, no žiaľ, nechceli si nás tam nechať..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári