ZUZANA PANCISYNOVÁ, zuzana.pancisynovakorzar.sk

S novým albumom Hlava má sedem otvorov je nadmieru spokojný, aj keď vznikol v extrémne krátkom čase. Tvrdí, že zloženie kapely mu robí radosť nielen na pódiu, ale i v súkromí. Ivan Tásler prešiel premenou, je vyrovnanejší a spokojnejší ako kedysi.

Nový máte predovšetkým album Hlava má sedem otvorov. Mali ste na neho dosť málo času. Rodil sa ťažšie ako predchádzajúce?

- Je pravdou, že sme na neho mali málo času. Natočili sme album Jara Filipa a hneď na to sme sa pustili do našej dosky. Nebol medzitým žiaden oddych ani pauza, ako keby sa točilo jedno väčšie CD. Nemal som ale pocit, žeby to bolo na škodu. Ozvali sa totiž zákulisné hlasy, že sme na to šli prirýchlo. Platňa ale vznikala hladko.

Čím to je, že šlo nahrávanie v takej pohode?

- Neviem. Nedá sa povedať konkrétna príčina. Posledných dvaapol roka sa v tejto kapele zmenilo strašne veľa. Konečne sme začali fungovať ako vážna profesionálna skupina, ktorej jedinou náplňou práce je hudba. To pred tým nebolo až tak dôsledné. Ten vývoj sa mi páči.

Personálne zmeny boli v IMT Smile takmer zákonitosťou. Ako to, že teraz nemáte potrebu meniť jej členov?

- Tieto veci neviem celkom presne vysvetliť. Aj napriek tomu, že som mal v predchádzajúcich zostavách pocit, že v nich vládne väčšie kamarátstvo, veci, ktoré sa diali na pódiu, neboli podľa mojich predstáv. Vystúpenia vždy nesúvisia iba s kamarátstvom. Na pódiu musí fungovať zvláštne prepojenie ľudí. Napríklad Kolja (Lukáš Kolivoška - basový gitarista, pozn. red.) vstúpil do kapely len pred dvoma rokmi. Nepoznali sme sa, neboli sme kamaráti. Napriek tomu prišlo muzikantské prepojenie hneď. O Bičkovi (Peter Bič - gitara) ani nemusím hovoriť. Hral s nami od začiatku, potom šiel hrať do sveta s Janou Kirschner, zarábal si, čo bolo pochopiteľné. Naše puto sa však nikdy nepretrhlo. Majko (Majo Slávka - bicie) je pre mňa bubenícky zázrak. Je to muzikant, ktorý dokáže zlepiť zvláštne veci, možno o tom ani nevie. No a Mirko, môj brat, to je jasná súčasť. Prepojenie medzi nami je obrovské.

Cítite sa teraz na pódiu s touto zostavou uvoľnenejšie?

- Cítim sa veľmi spokojne a je pre mňa veľmi príjemnou záležitosťou ísť si zahrať koncert. Nehovorím, že predtým to tak nebolo, ale teraz je to veľká pohoda. Nielen hrať, ale aj stretnúť sa s týmito ľuďmi.

Teraz ste sa spolu rozhodli, že najskôr spravíte turné a potom vydáte album. Prečo?

- Súvisí to s tým, že sme robili na platni Jara Filipa dlhšie, ako sme predpokladali a tým pádom sa určité veci poposúvali. Neostávalo nám nič iné len z núdze urobiť zámer. Plán bol však iný :) Neboli sme síce tlačení, ale chceli sme to tak. Uznali sme za vhodné, že nie je od veci prísť s touto platňou. Keby sme o tom neboli presvedčení, nechali by sme si ju na leto alebo jeseň.

Stihli ste už absolvovať aj nejaké koncerty v Anglicku a Írsku, a to vraj so špeciálnym luxusným karavanom. Ako bolo?

- Bol to taký polovýlet. Bolo to náročnejšie ako sme si mysleli. Ísť osemnásť hodín v aute nie je žiadna sranda, neboli ani ideálne podmienky. Ale, bol to rokenrol. Boli sme tam sedem dní, zahrali sme šesť koncertov. Žiadne veľké haly, ale malé zaprdené klubíky. Je to ťažké hranie, ale odporúčam všetkým slovenským zlenivetým a rozmaznaným skupinám nech si to vyskúšajú.

Pod "zlenivetými" máte na mysli niekoho konkrétneho?

- Všetky. Okrem No Name. A to myslím vážne.

Ako vyzerá podľa vás pracovitá kapela?

- Skupina musí zabávať. Musí mať nejaký zmysel. Niekto v publiku sa musí radovať a tešiť z tej hudby. Tým sa riadim. V poslednom čase ma veľmi poteší, keď vyjdem na pódium a ľudia sú mi naklonení. Keď vidím jeden úsmev, je to tam... Samozrejme, to som prehnal, musíme aj odohrať skvelý koncert.

Majú pre vás vystúpenia v zahraničí nejakú špeciálnu atmosféru?

- Nie. Nie je to nič extra. Je to výlet. Ale je pravda, že ľudia, ktorí tam robia, sú na koncerte bujarejší. Je to nekontrolovateľná masa ľudí, ktorá pracuje ťažko od rána do večera v tvrdých podmienkach.

Vy ste niekedy takto pracovali?

- Nie. Nikdy som nerobil nič iné ako hudbu.

V zahraničí mali vzniknúť aj nejaké nové videoklipy. Podarilo sa niečo z predpokladaných plánov?

- Niečo sme natočili, ale neviem, čo z toho vznikne. V hlave mám jeden dokument, len neviem, kedy naňho príde.

Dokument o kapele?

- Dokument z rôznych vecí. Potočil som strašne veľa materiálu. Chodíme po svete a za posledné štyri roky sme toho natočili dosť. Len neviem, či sa to udeje.

Prečo neviete?

- Je to zložitejšie. Veľa práce, musím si za to sadnúť, napozerať 50 kaziet, vybrať z nich to najlepšie a nikto iný to "kvázi" za mňa nemôže urobiť. Musím si na to nájsť čas.

V posledných dňoch ste toho s kapelou stihli veru dosť. Album Jarovi Filipovi, svoje CD, turné a rôzne bočné záležitosti. Vládzete?

- Nemám pocit, žeby som robil tak veľa. Síl mám dosť. Je to robota a ťažká, ale musím sa pochváliť, že ja to mám rád a mňa to nevyťažuje. Naopak.

Keď si máte oddýchnuť, čo zvolíte?

- Nerobiť nič.

A byť doma?

- Áno, to sa dosť blíži moje ideálnej predstave... Nie som ten, čo čerpá silu v prírode. Proste doma si oddýchnem najlepšie. No a pri mori, to je jasné.

Mnohí tvrdia, že sa zmenila nie len kapela, ale aj vy. Ste vraj pokojnejší a vyrovnanejší. Je to tak?

Ivan Tásler:

- Nechám hovoriť kapelu...

Kolja:

- Ivan je ten typ muzikanta, ktorý vyžaduje ísť do veci naplno. Mne sa to nie vždy podarí, ale vždy sa snažím. Nepamätám si, žeby sme šli niekedy na pódium s tým, žeby sme to chceli odfláknuť.

Ivan Tásler:

- To je pravda, to by som sa cítil ako podvodník.

S Petrom Kollářom, ktorý hosťuje na vašom turné, ste si vraj padli do oka od prvej chvíle. Je to tak?

- Určite. My sme s ním robili už na jeho doske "Bez křídel" a absolvovali spoločné turné v Čechách. Teraz sme ho pozvali my na Slovensko. Keď som ho stretol, v prvej sekunde som mal pocit, že si budeme rozumieť. Niekedy sa mi to stáva :) Proste viete o tom človeku, že to bude fajn. Aj keď robí inú muziku, hral aj v Arakaine a je metalový týpek. Povedal som si, že toto chcem skúsiť. Sadol mi aj ľudsky. Krstil nám aj CD v Prahe aj Bratislave.

Ozaj, veď vy ste nikdy nezvykli krstiť svoje albumy...

- Tak sme sa nejak rozhodli. V ten deň v Prahe mi proste napadlo, že to pokrstíme. A potom sme to zopakovali v Bratislave. Prišlo to tak prirodzene, Peter to oblial pivom a už to bolo :)

Predkapelu vám robí prešovská formácia Raindown. Ako ste sa spolčili práve s nimi?

- Kolja v nej hrá. Sú to pozitívni ľudia, ktorým teraz vyšla doska. Mám rád pozitívnu muziku a je to hudba, ktorá ma neotravuje. Sú to dobrí a slušní chalani, určite slušnejší ako ja.

Ty si neslušný?

- Nemusím to rozoberať... Jednoducho ma oslovili, hoci slušňácke kapely nemám rád. Ale oni boli výnimka. Ja dávam rád do popredia skupiny, ktoré si všetko urobili sami, nikomu sa neprosili a do všetkého vrazili svoje peniaze. Neurobili zo seba niečo, čo nechceli, majú svoju predstavu a darí sa im, aj keď nie sú komerční.

Skončí turné, čo bude ďalej?

- Hranie, hranie a hranie. Nejaké produkcie a tiež zopár vecí, ktoré si chcem dokončiť a ktoré mám v hlave. Pravdepodobne aj príprava na jesenné promo a robenie klipov na pesničku Mám krásny sen.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári