ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk

Pre priaznivcov ľudových pesničiek niet lepšieho speváka ako je Jožka Černý. Sympatický prešedivený pán však nie je žiadnym horenosom. Vysúkať si rukávy a priložiť ruku k dielu je preňho prirodzené. Neustále preto čosi opravuje, vylepšuje, dolaďuje a žiadny neporiadny flákajúci sa robotník uňho nemá šancu. Miluje výzvy a dobré vínko, rozčuľuje ho, že rádiá púšťajú len jeden druh muziky. Na rozhovor s nami si našiel čas prednedávnom počas košického koncertu, na ktorom svoj talent predviedol spolu s Ľudovou hudbou Ondreja Kandráča.

O vás je vo všeobecnosti známe, že ste kutil. Pracovali ste istý čas aj ako automechanik, opravár šijacích strojov, umelecký kováč. Ste naozaj až taký zručný? Viete doma všetko opraviť?

- Do všetkého neustále vŕtam. Furt niečo pokazím a potom to opravujem. Mám jedného veľmi dobrého kamaráta - dôchodcu, ktorý má 70 rokov. Vždy ku mne príde s otázkou Čo dnes budeme robiť? Ja na to, že no nič, ale s tým sa neuspokojí. Vždy musíme niečo vymyslieť a verte tomu, že aj vymyslíme. Aj na dome sme si urobili veľa práce a kvalitnej. Na remeselníkov som bol ako drak. Tí zo mňa šaleli.

Mali ste s nimi naozaj až také zlé skúsenosti?

- Stále som vravel: Takto to nejde, ja vám to ukážem. A keď si nedáte povedať, tak vypadnite. Mal som teda dosť zlú povesť. (Smiech.) Ale zase som aspoň týmto dohľadom ušetril kopu peňazí. Bol som ochotný platiť, ale len za dobre odvedenú prácu. Takéto veci ma skrátka bavia a medzi tým si spievam.

A máte niekedy chvíľky, kedy nemáte ani najmenšiu chuť spievať si?

- Hudba veľmi pomáha, ale keď mám akúkoľvek traumu, vtedy nespievam. Vôbec neviem, s čím pred ľuďmi vystúpim. Tak vlastne idem nepripravený a svojím spôsobom riskujem. Viem, že keď sa vyspím, tak im na tom koncerte na druhý deň zaspievam, len netuším čo. Nikdy ale neflámujem, nepijem. Len tak s niekým si posedieť pri vínku, to však áno. Ale keď už príde vystúpenie, idem naplno. Mám ten dar, že sa o svoj hlas nijako špeciálne nestarám a aj tak ma nikdy nesklamal.

Podľa toho, čo hovoríte, zrejme nie ste typom nervózneho umelca a trému už neriešite...

- Hlavne potrebujem spánok. Nikdy sa nenechám vynervovať, vždy prídem na vystúpenie radšej o dve hodinky skôr a počkám si. Akonáhle už kapela zahrá vstup, v hlave sa mi čosi prehodí a keď uvidím všetkých tých pekne oblečených ľudí, zrazu je dobre. Vždy si poviem, že oni predsa nemajú s tým, čo ma trápi vôbec nič spoločné. Mojou úlohou je dokázať, aby neodchádzali sklamaní. Zaplatili si a ja musím odviesť maximálnu prácu. A keď už v hľadisku budú sedieť len dva rady divákov, vtedy so spievaním skončím.

Máte na svojom konte veľmi veľa predaných platní, množstvo úspechov. Ako sa vám podarilo udržať sa v pohode a nepripustiť, aby vám sláva stúpla do hlavy?

- Mám okolo seba hlavne veľa kritických ľudí, ktorí mi nič nedarujú. Neustále počúvam - No to si sa teda dnes pekne zase predviedol, ako si to preboha mal oblečený ten kroj? Zatiaľ ma práca baví a keď sa mi niečo nebude pozdávať, tak sa na to vykašlem.

Podarilo sa vám ľudovú a dychovú hudbu pozdvihnúť na úroveň populárnej. Prostredníctvom vás ľudia začali mať intenzívnejší záujem aj o takýto okrajový žáner. Čo myslíte čím sa vám to podarilo?

- Je to ťažké. Možno je to tým, že sám milujem akúkoľvek krásnu hudbu. Vždy som napríklad chcel spievať v zbore, milujem vokály... Dar mojich rodičov bol taký, že všetko počujem v harmónii. Aj keď ma nemá každý rád, vyrovnal som sa s tým. Predovšetkým som spevák národných piesní. Zaspievam české, slovenské i moravské, nerobím rozdiely. Všetky milujem rovnako a najmä vďaka tomu, že je môj repertoár mimoriadne široký, asi oslovujem toľko ľudí.

Vy ste však dokonca naspievali aj klasické árie. Čo vás k tomu viedlo?

- Za týmto stojí producent Karel Wágner, s ktorým spolupracujem dlhé roky. Objavil vo mne, že som naviac aj džezmen. Predložil mi projekt, dal základ muziky a ja som skoro odpadol. Vravím: Preboha ty po mne chceš, aby som spieval Čajkovského B mol? To ako si predstavuješ? On mi to jednoducho dal do rúk, povedal, že mám dva mesiace a uvidí sa. Tak som si nasadil wolkmen, chodil s ním po hrádzi a počúval muziku. Zistil som, že ešte aj dýchanie je pri takejto hudbe úplne iné. Našťastie to ale mám tiež od prírody, takže som platňu za dva mesiace nakoniec v pohode natočil. A musím sa pochváliť, je to zlatý album.

Väčšinou ale nie každý človek má rád takéto výzvy a keď má niečo také pred sebou, tak si radšej povie nie. Nie každému sa chce namáhať...

- No ja sa neznámych vecí tiež bojím, ale napriek tomu do toho vždy rád pôjdem. Musím si ale najskôr urobiť akúsi demonahrávku, či to bude dobré. V tomto prípade napríklad pomohlo, že mladšia dcéra hrá na flautu a na husliach, takže sme doma mali noty. Keď som uvidel tú hrôzu, no viete si predstaviť. Nakoniec sa mi to ale podarilo zaspievať takým spôsobom, že Karel žasol.

Takže ste zo seba mali dobrý pocit?

- To veru áno. Aj keď samozrejme v rádiách to brali ako zvyčajne divne. Vraj prečo by mali púšťať moje árie, to si radšej pustia pravého operného speváka. Takže keď to v rádiách nepúšťali, musel som sa vynájsť. Naspieval som skladby s vynikajúcou operetnou speváčkou zo Znojma, ktorá spieva v Karlínskom divadle, dostali sme sa do hitparády a hneď sme vyskočili na 12. miesto.

Takže rádiá vás riadne štvú...

- Situácia je dnes hrozná. Vládne tu strašná banda, ktorá si myslí, že len jeden druh muziky je dobrý. Ostatnú dávajú bokom. Chcel by som, aby každá hudba mala ten svoj chlievik a rovnaké vysielacie časy. Potom nech robia Zlatého slávika. A nie kvôli mne, ale pre malé deti, ktoré dnes spievajú, aby ich to motivovalo. Dieťa musí vidieť, kam sa s tým dá dôjsť, čo môže dosiahnuť a keďže dnes je televízia rozhodujúca, musí im to ukázať. Mládežnícke a detské dychové orchestre dnes majú problém, ako deti motivovať. Sponzori by si mali dobre rozmyslieť, čo je dôležitejšie. Či pchať peniaze do zlého futbalu, alebo radšej v nejakej dedinke do orchestra či dychovky. Veď tú môžeme ukázať cudzincom na kolonáde, a pochváliť sa, že takto sa hrajú východniarske pesničky.

Spomenuli ste futbal a vy ste aj zanietený futbalista...

- To teda naozaj ešte stále som. Hrám za Amforu, nedávno sme boli na rýchlom výlete Argentína - Chile - Paraguaj a Brazília. Ale už žiaľ nemáme súperov. Máme všetci totiž priemerne 65 rokov a hráme s chlapcami, ktorí majú 40. Takže jedine ak im párkrát utečieme, ale inak nič.

* * *

Profil:

n narodil sa v roku 1942

n dlhé roky pracoval ako remeselník, mechanik šijacích strojov, umelecký kováč a automechanik

n už ako štvorročný spieval prezidentovi Edvardovi Benešovi

n prvý oficiálny singel vydal ako 18-ročný

n len s Brnenským rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov nahral vyše 1200 piesní

n predal niekoľko miliónov albumov, oslovil viacero generácií

n stovky pesničiek naspieval s cimbalovou muzikou, preslávil sa spoluprácou s dychovou hudbou Moravanka

n šokoval albumom klasických árií s názvom „S árií mládnout smíš"

n je držiteľom šiestich platinových a siedmich zlatých albumov

n k jeho záľubám patrí futbal, tenis, ale i autá a motorky

Autor: janč

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári