Košice si naprávali reputáciu, keď zostúpili z priečky európskeho veľkomesta a stali sa obyčajným vidieckym
Vatry z peňazí zapálili na Hlavnej
Košice označovali v stredoveku ako stredoeurópske veľkomesto. Spĺňali všetky kritériá pre zaradenie k iným metropolám rozlohou, opevnením, hospodárskou prosperitou, významným postavením v obchode, poľnohospodárskou aj remeselnou výrobou. Postupom času, v priebehu ktorého sa zmenili výrobné, obchodné, ekonomické, technické, dopravné a iné, s nimi súvisiace pomery jednotlivých krajín, Košice stratili svoje predošlé postavenie v obchode i význam. dokonca začiatkom 20. storočia ich označili ako "vidiecke" mesto s veľkým počtom vojska.
Predtým prekvitajúce poľnohospodárstvo bolo v 19. a 20. storočí minulosťou a remeselná výroba nemala sľubnú budúcnosť so svojím zastaralým cechovým zriadením, brániacim sa akejkoľvek modernizácii, lebo v nej cechy videli likvidačný nástroj. Politické pomery po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849 spôsobili v Košiciach stagnáciu hospodárstva.
Politika ako brzda
Kým boli colné hranice medzi Uhorskom a Rakúskom, trh v Košiciach (aj v iných uhorských mestách) pozostával prevažne z komodít východoslovenskej proveniencie, obohatených o tu nedostatkové tovary z dovozu, čiže bola určitá regulácia a odbyt mali výrobky domácich remeselníkov. Od roku 1850 bola situácia na trhu veľmi kritická. Bol zaplavený rakúskymi tovarmi práve v dôsledku zrušenia colných hraníc. Domáci výrobcovia neboli po porážke revolúcie odškodnení za dodaný (aj zničený) tovar vojenským útvarom a bezvýsledne sa niekoľko rokov dožadovali, aby im ho štát zaplatil. Veľa obchodníkov aj roľníkov bolo takto poškodených a okrem toho prišli aj o vtedy platné bankovky - košútovky. Ako sme už písali, rakúska vojenská správa v Uhorsku ich skonfiškovala bez náhrady a verejne ich na námestiach pálila. Takúto vatru z peňazí zapálili v Košiciach dvakrát - v júli a v auguste 1849 na Hlavnej ulici.
Politické pomery boli brzdou pre Uhorsko a pochopiteľne aj pre Košice a navyše došlo k menovej reforme v roku 1857, odkedy sa základnou jednotkou rakúskej meny stal zlatý. V Košiciach bol nedostatok kapitálu, takže o priemyselnom podnikaní sa mohlo iba rozprávať, ale remeselnícke podniky takými zostali aj naďalej. Nielenže nemali ich vlastníci potrebný kapitál, ale v Košiciach nebol v 60. rokoch 19. storočia peňažný ústav, ktorý by mohol poskytnúť financie na priemyselné podnikanie. Ako protiklad pôsobila aristokracia, ktorá sa v období provizória od r. 1860 pretekala v zakladaní účastinných spoločností v poľnohospodársko-potravinárskom priemysle, aj v Košiciach (mlyny, liehovary). Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v r. 1867 sa našťastie pohol z miesta aj hospodársky život v Košiciach. Nebol to nijaký "boom", slimačie tempo, ale predsa cesta k lepšiemu.
Riadenie z jedného miesta
Keď vláda nadobudla presvedčenie, že kapitalistický hospodársky poriadok si vyžaduje usmerňovanie hospodárskeho života z jedného miesta, zriadila sa r. 1850 na terajšom území Slovenska v bývalom Uhorsku Obchodná a priemyselná komora (OPK) v Bratislave a v Košiciach, neskôr v B. Bystrici. Všetky oblasti hospodárstva mala OPK usmerňovať, čo to bol obchod, remeslá a najproblematickejšie bolo poľnohospodárstvo. Preto OPK navrhla zriadenie samostatnej poľnohospodárskej komory.
Košice ako mesto by potom mohli zohrať významnejšiu úlohu v poľnohospodárskej výrobe. V meste sa síce výstavbou rozloha pôdy zmenšovala, no stále malo lesy, lúky, oráčinu v chotároch obcí v Abovsko-Turnianskej župe, aj v Šarišskej a z týchto nehnuteľností plynul mestu značný zisk. Niekdajšia prosperita z viníc sa mohla mestu vrátiť pri ich lepšom speňažovaní. V Košiciach sa sústreďovalo celkové organizovanie poľnohospodárskeho života ako do sídla župy a v tejto oblasti začali nadobúdať znovu Košice na význame - konkrétne ako trh spotrebiteľov a sprostredkovateľov.
Na organizačnú prácu v poľnohospodárskej sfére sa podujal župný Poľnohospodársky spolok na čele so statkármi Berzeviczym, Barczaym, Fiedlerom a profesormi Poľnohospodárskej školy v Košiciach. Spolok pôsobil v celej Abovsko - Turnianskej župe a v Košiciach organizoval kongresy, poľnohospodárske a vinohradnícke výstavy. V r. 1900 zorganizoval Krajinský kongres spojený s výstavou vín s komerčným zameraním, na predaj zahraničným obchodníkom. Bola to druhá úspešná výstava po predchádzajúcej v r. 1880 zorganizovanej OPK, ako Vinohradnícka výstava. Zúčastnilo sa na nej takmer sto vystavovateľov - pestovateľov vínnej révy a obchodníkov. Výstava prezentovala široký sortiment vín, pálenky, hrozna, vinohradnícke náradie a trojjazyčný katalóg bol v angličtine, nemčine a francúzštine.
Praktické zameranie mal Záhradnícky spolok v Košiciach jednak v poradenstve v ovocinárstve, pestovaní zeleniny a ruží, ktoré poskytovali záujemcom nielen z Košíc záhradníci Uhl, Migály a Varga. A Uhl získal na výstave vo Viedni striebornú medailu za odrody ruží. Záhradnícky spolok raz ročne vystavoval kvety, zeleninu a ovocie vypestované svojimi členmi.
Obchodná a priemyselná komora v spolupráci so spolkami aj z iných oblastí poriadala výstavy domácich výrobcov v záujme propagovania tunajších výrobkov, aj tých, ktoré boli v zahraničí ocenené medailami. Zlatú medailu za sedací nábytok z ohýbaného dreva získal na svetovej výstave v Melbourne veľkovýrobca nábytku Eissler a zlatú na svetovej výstave v Paríži za unikátne parkety z rôznofarebného dreva továrnik Dunkel. Najviac oceňovaní boli košickí údenári za šunky a salámy, napr. Adolf Freudenfeld, ale aj paprikový likér, ktorý dodávali bratia Kohnovci na viedenský dvor a srbskému kráľovi.
Aj keď sa Košice už nemohli stať centrom medzinárodného obchodu, výstavy im vrátili dobrú povesť obchodníkov.
Daň z tlače kariet zaviedol Karol I.
Potvrdenie dali na "eso"
Karty sa začali rozširovať vďaka tlači. Bol o ne veľký záujem a to bol dôvod, aby to anglický panovník Karol I. speňažil. Preto v roku 1628 zaviedol daň z tlače kariet a to dosť vysokú, ktorá sa stále zvyšovala. Po roku 1765 tlačila priamo na eso potvrdenie o zaplatení tejto dane. Karty sa začali pokútne predávať a podvodníci začali falšovať esá s potvrdeniami a predávať ich. Na dani z tlače kariet bohatli aj iní panovníci i vlády. V roku 1862 bola daň upravená na stabilnú sumu a v niektorých krajinách mal na tlač kariet monopol štát. V Rakúsku kvôli vysokej dani začali tlačiť karty veľkých rozmerov, z ktorých opotrebované okraje odstrihovali a čistili. Tento vývoj vyvrcholil v 30. rokoch 20. storočia tlačou plastových kariet, ktoré sa stali nezničiteľnými. Na rakúsky a, samozrejme, uhorský trh sa dostávali aj karty vytlačené v Košiciach vo Werferovej tlačiarni. Začal ich vyrábať v roku 1836 so zaujímavým grafickým riešením a zrejme aj na rôzne hry a využitie, usudzujeme z toho, že ich vyrábal dvadsať druhov. Po roku 1840 Werfer výrobňu karát preložil do Debrecína a neskoršie ju predal.
Personálna komisia pripomínala soviety
Štrajk bankových úradníkov
Koncom júna roku 1921 zvolalo Združenie peňažných úradníkov do Košíc členskú schôdzu, aby na nej prerokovalo nový služobný poriadok a ustanovenie tzv. personálnej komisie. Do jej pôsobnosti žiadalo združenie zahrnúť kompetencie týkajúce sa všetkých personálnych a platových záležitostí pokiaľ ide o úradníctvo ako celok, aj o jednotlivcov, návrhy na reorganizáciu práce, dobrozdania a kontrolu nad plnením služobného poriadku, ktorý vypracovalo združenie a ktorý by akceptoval aj Zväz československých bánk v Prahe. Podporu takejto forme boja za existenčné práva vyjadrili Košičanom aj ich kolegovia z Bankového úradu Ministerstva financií ČSR a Slovenskej roľníckej banky. Dokonca aj pražskí štrajkujúci bankoví úradníci, ktorí usporiadali po svojej členskej schôdzi manifestačný sprievod Prahou. Zväz československých bánk v Prahe uverejnil vyhlásenie, ktorým protestoval proti takejto forme boja za ochranu úradníkov. Argumentoval tým, že banky sú ochotné ísť do krajných možností, čo sa týka ochrany úradníka, ale nemôžu pristúpiť na podmienky, ktoré by rušili možnosť jednotného vedenia a disponovania v banke. Zástupcovia nemeckých bánk na rokovaní v Prahe sa vyjadrili, že štrajk úradníkov nie je mzdový, pretože úradníci sú najlepšie platení v privátnych aj štátnych bankách v ČSR. Zhodli sa v názore so Zväzom čsl. bánk v tom, že personálnu komisiu, ktorú štrajkujúci žiadajú, nemôžu povoliť. Pripomína totiž soviety a bola by ich obdobou. Navrhli prijať nový služobný poriadok, k čomu v priebehu mesiaca aj došlo.
Štrajk bankových úradníkov podporovala v Košiciach Čsl. strana socialistov, železničiari a bankoví úradníci v Bardejove a v Prešove. Kým úradníci štrajkovali, na ich miesta prijali nových ľudí. Vytvoril sa podporný fond pre štrajkujúcich a kolegovia Živnobanky vo Viedni do neho ako prví prispeli 500 tisíc korunami.
Starodávne mestské novosti
Poplatky za liečenie
V roku 1920 Ministerstvo verejného zdravotníctva ČSR výnosom určilo poplatky za liečenie v štátnych a iných verejných nemocniciach na Slovensku. V Košiciach 20 Kč za tretiu triedu, za druhú 45 Kč a za prvú 70 Kč denne. Najnižšie boli poplatky v župnej nemocnici v Michalovciach a to za tretiu triedu 8 Kč, za druhú 25 a za prvú 45 Kč denne. Najvyššia taxa za izbu v tretej triede bola v Košiciach, Lučenci a v "babskej" nemocnici (pôrodnici na terajšej Moyzesovej ulici) v Košiciach a to 25 Kč denne.
Prví na Slovensku
Čašníci košického hotela Schalkház začali ako prví na Slovensku v marci 1921 obsluhovať hostí v bielych kazajkách. Krátke sako do pása a čierne nohavice boli predpísanou rovnošatou, o ktorej rozhodovali účastníci celoslovenskou snemu čašníkov v Bratislave koncom februára 1921. V kazajkách sa mali objaviť v rovnakom termíne - 1. apríla. Košičania tento termín prebehli, čím získali neoprávnené prvenstvo, pretože všetci čašníci na Slovensku mali byť prvý v jeden deň. O predstihu rozhodlo vedenie hotela Schalkház kvôli väčšej návštevnosti.
Šetrenie drevom
Na vykurovanie hotelov, reštaurácií a úradných miestností sa spotrebuje množstvo dreva a preto úspornejší spôsob vykurovania je hnedým uhlím. Už od 1. augusta 1868 bude prijímať záväzné objednávky na hnedé uhlie firma Adalberta Pondelníčka z Úbreže. Prednostne sa vybavia objednávky väčšieho množstva.
Stranu pripravila SOŇA MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
