Zámorskí skauti sa čudovali, že doteraz ešte nebol draftovaný

Má za sebou prvú sezónu v hokejovej extralige v drese slovenskej juniorky, na prelome rokov bol jedným z najlepších gólmanov majstrovstiev sveta hráčov do 20 rokov v Česku, a nedávno okúsil aj atmosféru svetového šampionátu dospelých v Kanade. I keď miesto na súpiske národného tímu musel napokon prenechať Budajovi z Colorada...

Reč je o odchovancovi spišskonovoveského hokeja, talentovanom brankárovi Júliusovi Hudáčekovi. Kúpili ho Košice, s ktorými sa dohodol na dvojročnom kontrakte. V zmluve je však klauzula, ktorá by mu umožnila odchod do zámoria, keby uspel v júnovom drafte NHL. "Ešte v priebehu ligovej sezóny mi zavolal pán Bakoš, že Košice majú o mňa záujem. Mám už s nimi všetko podpísané, ale sme dohodnutí, že v prípade keď budem draftovaný (21. júna), budem môcť ísť do Ameriky. Myslím, že šancu v drafte mám, lebo podľa toho, čo mi hovorili Peter Bondra s pánom Nedomanským, keď chodili po zámorských kluboch, tak tam o mne vedia. Skauti ma videli aj na majstrovstvách sveta dvadsiatok, a boli veľmi prekvapení, že doteraz som ešte nebol draftovaný. A ja som nevedel povedať prečo... Azda preto, že som nebol v reprezentačnej osemnástke," usmieva sa potenciálna košická posila.

Aj keby vraj nechcel, hokejistom musel byť. Lebo hokej je v ich rodine doslova národný šport. "Otec hrával za Spišskú Novú Ves, a po skončení kariéry sa stal trénerom. Hokej hral aj starší brat Kamil, ale teraz je už rozhodca. Odišiel však do Česka, kde študuje a píska. Mladší Libor bol zas členom reprezentácie Slovenska do osemnásť rokov na majstrovstvách sveta v ruskej Kazani."

Ani jeden však nie je brankár. Masku a betóny nosí iba Ďuso. "Predtým som často hrával za starších, a striedal som post brankára s hrou v poli. Keď som sa musel definitívne rozhodnúť, zostal som v bráne. A zatiaľ to vôbec neľutujem."

Už nedúfal, že pôjde na MS

Prvý zápas v dospeláckej extralige odchytal Július Hudáček práve v Košiciach. Slovenská dvadsiatka, ešte plná síl, nebola ďaleko od prekvapenia, keď upracované víťazstvo oceliarov (3:1) definitívne spečatil Plevov gól až 7 sekúnd pred záverečnou sirénou. Na mladého Spišiaka letelo štyridsať striel, ale iba tri puky pustil za svoj chrbát. "Bol to taký zvláštny zápas. Vôbec som nevedel čo mám v tej súťaži očakávať, nevedel som akí hráči hrajú v tých kluboch, veď pred začiatkom sezóny sme zohrali iba dva vážnejšie prípravné zápasy proti dospelým v Olomouci a Havířove. Ale prvý duel v extralige mi celkom vyšiel, a aj keď sme podávali v priebehu sezóny kolísavé výkony, pôsobenie v tejto súťaži mi dalo veľmi veľa. Mohol som sa vychytať, pretože v každom zápase na mňa išlo veľké množstvo striel. Bol som rád, že som si to medzi dospelými mohol vyskúšať. Naša dvadsiatka bol taký špecifický klub, ale inde by mladý hráč určite nedostal šancu v tridsiatich zápasoch počas sezóny, ako som mal tam."

Nebol znechutený, že chytal v mančafte, ktorý iba prehrával. I keď boli aj také chvíle, že by najradšej hodil lapačku a vyrážačku na striedačku a posadil sa do kúta. "Napríklad hneď v druhom zápase v Kežmarku, keď som hneď na začiatku dostal štyri góly. Ale mňa tešilo, keď som trebárs z päťdesiatich striel pustil len tri góly. Pre mňa to bolo akési morálne víťazstvo, aj keď sme prehrali."

Počas celej sezóny sa delil o robotu s o pár mesiacov mladším spoluhráčom Tomášom Hiadlovským. No keď mu pre zranenie kolena prenechal post v klietke juniorov na viac ako mesiac, myslel si, že má po svetovom šampionáte juniorov v Česku, na ktorý sa tak tešil. "Mal som natrhnutý krížny väz v kolene, aj niečo s meniskom, keď mi vo Zvolene jeden protihráč spadol na nohu. Pauzoval som päť týždňov, a už som ani nedúfal, že sa na majstrovstvá sveta dostanem."

No tréner Mikeš ho neodpísal, ba na ľad pardubickej ČEZ Arény ho posielal ako slovenskú jednotku. A Ďuso sa mu za dôveru odvďačil. S Davidom Skokanom a Milanom Bališom patril medzi trojicu najlepších hráčov nášho tímu, ktorých na základe hlasovania koučov jednotlivých mužstiev vyhlasoval direktoriát IIHF na záver turnaja. V brankárskych štatistikách obsadil druhé miesto za Kanaďanom Masonom. "Mal som priemer okolo 2,7 góla na zápas, naozaj sa mi tam darilo. Škoda len, že sme opäť museli bojovať o záchranu. Neodohrali sme totiž zlé zápasy. Či už proti Švédsku, keď sme rozhodujúci gól dostali tri minúty pred koncom, alebo aj proti Kanaďanom, ktorým sme podľahli 0:2. Na šampionáte som vychytal aj jednu nulu, v poslednom stretnutí s Kazachstanom."

K takým výkonom ho možno vyburcovala aj atmosféra, akú na hokeji dovtedy nezažil. "Bol som veľmi prekvapený diváckou kulisou v Pardubiciach. Už na naše zápasy s Kanadou či Švédskom bolo v hale sedem až osemtisíc divákov, a keď sme hrali proti Čechom, hlásili vypredané."

Bol to jeho prvý mládežnícky turnaj pod vlajkou IIHF, pretože v osemnástke ho kvárili zdravotné problémy, ktoré mu znemožnili štart na majstrovstvách sveta. "Nemal som skúsenosť s takým podujatím, takže som nevedel, čo ma tam čaká. Prekvapilo ma, že sa hralo trošku rýchlejšie ako v našej extralige, hráči sa väčšinou snažili strieľať z každej pozície, no koncovku riešili dosť zbrklo. Tým to bolo pre mňa ľahšie."

Káder, ktorý sa v extralige formoval na majstrovstvá sveta, doplnilo napokon iba niekoľko zámorských mladíkov. "Ale bolo dobré, že tí chlapci z Kanady prišli, lebo sa tým zvýšila kvalita nášho mančaftu. Ich prítomnosť bolo cítiť napríklad pri presilovkách."

Držal palce Coloradu...

Brankár Hudáček sa vďaka svojim výkonom dostal nielen do zápisníkov zámorských skautov, ale aj do povedomia slovenskej trénerskej obce. "Na svetovom šampionáte dvadsiatok bol aj tréner Šupler, no ani vo sne by mi nenapadlo, že od neho dostanem pozvánku na sparring nášho národného mužstva pred majstrovstvami sveta v Kanade. Už len byť v šatni spolu s takými hráčmi ako Marcel Hossa či Robo Petrovický bola pre mňa veľká udalosť. Pre mladého brankára je veľká škola, keď na tréningu môže stáť zoči-voči Ľubovi Višňovskému či ďalším skúseným reprezentantom."

A keď sa potom zhodou náhod, namiesto chorého Rasťa Staňu, ocitol na súpiske mužstva na svetový šampionát, od šťastia sa div nezbláznil. "Mančaft ma prijal v pohode, medzi hráčmi neboli žiadne rozdiely, akurát som si, aj s Jurajom Mikúšom, musel plniť nováčikovské povinnosti, ako je zbieranie pukov a podobne. Ale to k tomu patrí, každé mužstvo musí mať predsa mladých..."

V Kanade bol prvý raz v živote. "Vari trikrát som tam už mal ísť, ale raz mi to prekazilo zranenie, inokedy choroba. Najskôr sme tri dni trénovali v kempe v mestečku Cole Harbour, asi dvadsať minút cesty od Halifaxu. Tam som videl aj sieň slávy Sidney Crosbyho, ktorý odtiaľ pochádza. Začínal tam svoju kariéru, hral tam asi do štrnástich rokov. Po príchode do Halifaxu sme trénovali v Metro Centre, ale aj v tréningovej hale Forum." Prekvapilo ho, že mnohí obyvatelia Halifaxu o majstrovstvách sveta vôbec nevedeli, všade sa hovorilo iba o Montreale, ktorý bol v tom čase ešte v hre o Stanley Cup. "O tom, že v ich meste hrá výber Kanady na svetovom šampionáte, vedeli iba jej verní hokejoví fanúšikovia. Aj preto bola na zápasoch väčšinou komornejšia atmosféra. Iba na Kanadu prišlo osemtisíc ľudí, a tí vedeli vytvoriť búrlivú kulisu. Využívali na to aj kravské zvonce, ako niekde vo Švajčiarsku. Hala bola už trochu staršia, a dosť mi svojím interiérom, stavbou tribún, pripomínala košickú Steel Arénu..."

Aj Ďuso vnímal atmosféru zápasov svetového šampionátu iba z pozície diváka, oblečený vo výstroji sa na striedačku Šuplerovho výberu nedostal. "Samozrejme, nemôžem poprieť, že som bol trošku sklamaný. Keď som sa tam už dostal, dúfal som, že aspoň v jednom zápase by som mohol robiť náhradníka. Ale vedel som, aký údel ma čaká, že keď príde Peter Budaj, pripraví ma o miesto na súpiske. Možno aj preto som držal palce Coloradu, aby v Stanley Cupe postúpilo ďalej..."

No vidieť naživo esá NHL ako Heatley, Nash, či Spezza, bol aj tak veľký zážitok. Čosi sa však snažil "odkukať" najmä od ostatných gólmanov, ako si má dobrý brankár počínať v ohni striel na užšom zámorskom klzisku. "Mne sa hra na takom klzisku páči viac ako na širokých európskych ihriskách. Štýl, akým sa hrá v Amerike, mi vyhovuje. Letí na vás strašne veľa striel, brankár musí byť silný, rýchly, vrtký, aby to všetko pochytal. Ale je lepšie, keď musíte čeliť štyridsiatim či päťdesiatim streleckým pokusom za zápas, ako keby ste boli v akcii desaťkrát. To mám rád. Každý zámorský brankár má svoj štýl, či je to Brodeur, Luongo, alebo niekto iný, ale ja nechcem nikoho kopírovať. To dobré si od nich treba zobrať, zlé sa treba odnaučiť. Pre mňa je to napríklad práca s hokejkou, lebo sa snažím veľa rozohrávať, ale ešte mám trochu problém správne sa rozhodnúť, kedy je dobré rýchlo rozohrať, kedy to zas radšej ukľudniť. A mal by som ešte popracovať aj na dorážkach. Prvé strely sa mi chytajú ľahšie, ale nesmiem vyrážať puky pred seba, lebo tam sa to okamžite trestá."

NHL ho veľmi láka. Aj preto pri dohode s Košičanmi dbal na to, aby tam bola vsuvka o blížiacom sa drafte... "I keď viem, že sa mi môj sen hneď nemusí splniť. Predsa len, brankár sa v NHL presadí ťažšie ako hráč. Aj keď každý klub má troch gólmanov, tých miest tam veľa nie je, a konkurencia je veľká. NHL je najlepšia liga na svete, v zápasoch je neskutočné tempo, hráči nechajú na ľade dušu, a brankár sa má čo obracať. Aj preto ma to tam ťahá. Nad klubom, za ktorý by som chcel hrať, som ani nerozmýšľal, pre mňa by bolo podstatné, aby som tam chytal."

Ak to nevyjde, chytať bude za Košice. Možno aj dve sezóny, na ktorých sa so slovenským vicemajstrom predbežne dohodol. "Dlho som nerozmýšľal, pretože okrem Košíc a Slovana v iných slovenských kluboch také podmienky nenájdem. Je tu výborné mužstvo, ktoré bude hrať opäť o titul, a ambície má aj v kvalifikácii o Ligu majstrov, sú tu skvelí fanúšikovia, spokojný môžem byť aj s finančnými podmienkami, takže som rád, že o mňa Košičania prejavili záujem."

Do prípravy na novú sezónu sa Július Hudáček zapojí 19. mája. "Sezóna bola dlhá, mal som problémy aj s tým kolenom, takže som dostal od vedenia klubu dva týždne na oddych. Bývam síce s rodičmi v Harichovciach pri Spišskej Novej Vsi, teda neďaleko, ale nebudem odtiaľ dochádzať. Počul som, že cezpoľní hráči tu majú k dispozícii nejaký penzión. Väčšinu košických hokejistov, až na Ruda Hunu či ďalšieho Spišiaka Laca Ščurka, síce nepoznám, ale už sa teším, že s nimi začnem trénovať."

Bohuš MATIA

Autor: Baby, príďte nenalíčené!

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári