Ako štvorročný spieval Benešovi a potom každému až po Havla

Jožka Černý je jednoznačne nekorunovaným kráľom českého a moravského folklóru. Na konte má vyše jeden a pol milióna predaných nosičov a len s orchestrom brnenského rozhlasu nahral viac ako 1 200 piesní... Fanúšikovia, ktorých si získal ešte pred rokmi, ho milujú dodnes, čoho dôkazom bolo pred pár dňami aj zaplnené Jumbo centrum, keď prišiel J. Černý do Košíc koncertovať. Ešte pred tým, než vyšiel na javisko a potešil svojich fanúšikov, si našiel čas na rozhovor.

Aj keď časy, kedy mal folklór výsostné postavenie na obrazovkách československej televízie, sú preč, J. Černý pesimista nie je. "Černý to nevidí čierne," zažartoval. "Netvrdím, že programy s folklórom majú byť v televízii denne, ale myslím si, že každá muzika by mala dostať rovnaký priestor. No folklór rovnako ako jazz či klasika ťahajú za kratší koniec. A pritom v našom folklóre je veľká kvalita. Sám vidím, že mládež to zaujíma. Nehanbia sa chodiť v krojoch, spievať si ľudové pesničky. A to je dobre. Folklór má budúcnosť."

J. Černý sa vraj už v kolíske prejavoval ako budúci muzikant. "Vedel som rozoznať durové a molové melódie. Pri molových som reval a pri durových som sa usmieval. No a už do štyroch rokov som vystupoval so sestrou - spieval som jej druhý hlas. Inak, práve sestra veľmi túžila po súrodencovi, zvykla hovoriť, že si ma vymodlila. Bola šťastná, keď som sa narodil, no neskôr vraj prišla na to, že až také šťastie to pre ňu nebolo. Hehe. Ona totiž mala 16, keď ja som mal 4 a vždy som sa jej motal popod nohy. Mnohí nápadníci si mysleli, že je slobodná matka. Vystrašil som ich," prezradil so smiechom.

Mal ešte len štyri roky, keď spieval pre prezidenta. "Bol to Edvard Beneš. Po ňom som vlastne spieval pre každého jedného prezidenta až po Václava Havla. Ja sám si na to nepamätám. Viem len to, čo mi neskôr porozprávali rodičia. Predsa len, štvorročné dieťa si ešte nie je schopné veľa zapamätať. Ale z neskorších dôb si pamätám, že som neznášal, keď som mal pre niekoho vystupovať. Vždy som sa radšej hrával na ulici. Neraz pre mňa prišiel otec, vyťal mi jedno zaucho a povedal mi - poď spievať. Bránil som sa tomu - prečo práve ja mám spievať cudzím ľuďom, keď by som sa mohol hrať s kamarátmi?"

Vyhrával všetky súťaže

Spievaniu prišiel na chuť o čosi neskôr, na škole. "Mal som výborných učiteľov, vlastencov, ktorí boli nadšení, keď ma počuli spievať ľudovky. Potom som začal vyhrávať všetky detské spevácke súťaže. Bol som vždy suverénne najlepší, až niektorí porotcovia z toho boli zúfalí. Keď ma videli, tak si len povedali - zase je tu, zase to vyhrá," smeje sa dnes.

Aj napriek tomu, že veľa koncertoval už od detstva, prvý album vydal až oveľa neskôr. "No jednoducho preto, že na to neboli možnosti ako dnes. Jediné štúdio, kde sa to dalo urobiť, bolo rozhlasové. Pre rozhlas som po prvý krát nahrával už v 12-tich, no na vlastný album som si ešte musel počkať. Začal som spievať v súbore Břeclavan a ono to už potom nejako šlo samé od seba. Mal som ešte len 15 rokov, keď som sa zúčastnil prvej kultúrnej delegácie Československa v Sovietskom zväze. Pamätám si, že sme boli na Ukrajine. Potom som absolvoval zájazdy do Poľska ale i do Talianska. A tam sa mi otvorili oči."

J. Černý bol totiž doma vychovávaný v tom, že kapitalistické krajiny sú to najhoršie na svete a že komunizmus je to pravé... "Pochádzam z komunistickej rodiny, vždy mi vraveli, že socializmus je to najlepšie zriadenie. Potom som prišiel do Talianska a začal som to vnímať inak."

Nikdy však nemal chuť emigrovať a to pritom vďaka zájazdom zašiel aj do Kanady či USA. "V čase, kedy sme začali chodiť do zahraničia, som bol akurát vo veku, kedy ma viac zaujímali prvé lásky ako emigrácia. Skôr som myslel na to, že by som si mal budovať vlastné hniezdočko. A nevedel som si ani len predstaviť, že by som odišiel do rodiny."

Nakoniec mu teda bolo vtedajšie Československo dosť veľké. "Predal som viac ako jeden a pol milióna nosičov, vydal 27 cédečok a to do toho rátam len sólové, nie tie, ktoré som nahral s Moravankou." V podstate sa dá povedať, že čo sa týka predaja albumov a obľúbenosti, radí sa medzi také hviezdy Karel Gott či Helena Vondráčková. "Veď mi aj neraz Karel povedal, že pozná len málo spevákov, ktorí prídu, postavia sa a zaspievajú. Len tak, bez prípravy. A ja som jeden z nich. S Karlom sa navzájom uznávame, sme kamaráti, často sa stretávame pri futbale. Chodíme totiž obaja s klubom Amfora na rôzne zápasy."

Len s orchestrom brnenského rozhlasu nahral viac ako tisíc pesničiek. Na počudovanie si všetky pamätá! "Ja neviem čím to je, či mám v hlave také špeciálne mozgové závity, ktoré si dokážu zapamätať každú melódiu, alebo čím to je... No a hneď ako si vybavím melódiu, hudba mi prinesie aj text. Nemám však v repertoári všetky piesne, ľudia si totiž pýtajú vždy tie isté hity."

Samozrejme, že najradšej má skladby z rodnej Moravy, ale ani naše východniarske mu nie sú vzdialené. "Viete, tie naše sú také uťahané, zatiaľ čo východniarske sú veľmi rytmické. Pesničky z východu Slovenska som si obľúbil, keď som vojenčil v Michalovciach."

Swing bol zakázaný

Nie len folklór je to, čomu sa J. Černý venuje. "Od typických ľudových pesničiek som odbočil viac k dychovke, nahral som aj album plný árií z opier a talianskych piesní. Voľakedy som však chcel robiť swing. Keď som mal devätnásť, tak som bol presvedčený, že sa budem venovať tejto hudbe. Lenže americká kultúra bola v tom čase u nás zakázaná. Takže mi neostávalo iné, ako sa rozhodnúť pre iný žáner. No a keďže vo folklórnych súboroch boli vždy krásne dievčatá, tak zvíťazil folklór," prezradil so smiechom. "Navyše - s folklórom sa dalo vycestovať do zahraničia. Vtedajšie úrady potrebovali ukazovať ´kapitalistickému svetu´ niečo, čo je u nás krásne. No a to bol práve folklór. Veď keď sme vycestovali do USA, tak na nás tamojší ľudia čumeli s otvorenými ústami."

Precestoval celý svet, spieval v Japonsku, USA, Kanade... "Celú Ameriku som v roku 1971 prešiel so súborom v autobuse. Každý deň okrem nedele sme mali koncert. Bolo o nás postarané, mali sme prepychové ubytovanie. Bývali sme v hoteloch Holiday In. Viete si to predstaviť? V sedemdesiatych rokoch sme videli úžasné hotely s bazénmi! V reštaurácii na stoloch bolo vždy nejako priveľa príboru," smeje sa. "Chodili sme na recepcie po koncertoch a len sme sa nechápavo dívali okolo seba... Návraty domov boli katastrofálne, veď u nás vtedy bolo všetko šedé - všetky paneláky boli sivé a rovnaké, po cestách jazdili rovnaké značky áut. Napriek tomu som však vedel, že inde ako na Morave by som žiť nevedel."

Iba jediný raz sa stalo, že vážne rozmýšľal nad tým, že by z Československa ušiel. "Bolo to v roku 1968. Keď prišli sovietske vojská, vedel som, že to bude veľmi - veľmi zlé. Lenže v tom čase som sa zoznámil s manželkou a nevedel som si prestaviť, že by som od nej odišiel. S kamarátmi z kapely sme mali vybavené pasy, jeden z nás bol nadporučík v pohraničnej stráži a povedal, že nás pustí cez hranice. Vraveli sme mu, že je blbec, lebo keby nás nechal ujsť, tak by ho zastrelili... Nakoniec k ničomu nedošlo. Niektorí kamaráti zdupkali, ale ja som doma videl, aký nátlak sa začal robiť na ich rodiny. Ja som v tom čase už bol pomerne známy a keď som si predstavil, aké problémy by som spôsobil mojim najbližším, keby som emigroval, tak som si povedal, že to za to rozhodne nestojí."

Vraj svojej rodine aj tak dosť komplikoval život. "Moje deti to nemali ľahké, a to som ani nikam neodišiel. Proti režimu som sa totiž vždy búril. Rovnako manželka - tá nemala pri mne na ružiach ustlaté. Príliš často bola sama. Do USA som na tri mesiace odišiel v čase, keď naša prvá dcéra bola ešte len bábätko. Keď som sa vrátil, tak ma vôbec nepoznala, bála sa ma, bol som jej absolútne cudzí. Vtedy som si povedal, že takto to nepôjde a že na taký dlhý čas už od rodiny nikdy neodídem."

S manželkou majú dve dcéry a už aj dve vnúčatá. "Vnuk má 15 rokov. Ten bohužiaľ po mne muzikantské vlohy nepodedil. V tomto je celý po svojom otcovi, ktorý aj keď si začne pískať, tak je to také falošné, že musím utekať preč," smeje sa. "Vnučka, ktorá má takmer rok a pol, je však asi iný prípad. Vždy keď ma zbadá, tak mi povie dede, vezme z poličky moje cédečko a dáva mi ho do ruky. Spolu si ho pustíme a ona si pri tom tancuje."

Často bol "besný"

Dnes s odstupom času, keď sa spätne pozrie na svoju kariéru, je celkom spokojný, aj keď uznáva, že to mohlo byť aj lepšie. "Nikdy som nebol ten typ, ktorému by šťastie spadlo z neba rovno do náruče. Na všetko som si musel počkať. Navyše - často som bol ako ´besný´ a tým som si komplikoval život. Keď sa mi čosi nepozdávalo, bol som schopný človeka chytiť pod krk a triasť ním. Keď som vedel, že mám pravdu, tak som ju zo seba vychrlil bez ohľadu na to, aké to mohlo mať následky. Veď aj preto som dostal zákaz na dva roky účinkovať v televízii."

Neznášal napríklad, keď mu ktosi povedal - súdruh. "Vravel som - aký som ja ti súdruh? Často sa stalo, že som spieval piesne, kde sa spomínalo požehnanie, Panna Mária... No a vtedy za mnou prišli ´tí z hora´ a povedali mi - súdruh, toto nepôjde. Reku - to pôjde! Vari chcete, aby som prerábal folklór? Ako mám spievať vianočné koledy, keď tam nemá byť ani len jedno slovo o náboženstve? Hlavne okresní funkcionári mi potom ´dávali kvapky´. Ja som totiž bol ten, kto mohol chodiť spievať po svete a kto šiel do Ameriky. Oni museli sedieť doma a to ich žralo, takže sa snažili sťažovať mi život. Tak som raz jednému povedal - milý pane, ja som už prežil päť takých tajomníkov ako ste vy. No a oheň bol na streche."

Dnes sa už nemusí búriť proti praktikám komunistov, no vždy sa nájde niečo, čo mu dvihne žlč. "Mám rád poriadok, som až punktičkár a v našej republike je veľa vecí, v ktorých treba urobiť prievan a upratať. No a keď sa tak nedeje, tak zúrim," dodal s úsmevom.

Dátum narodenia: 14. marec 1942

Znamenie: Ryby

Miesto narodenia: Čejč

Rodinný stav: ženatý

Relax: šport

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári