nielen historkami v "čechoslovenčine", ale najmä famóznou hrou na trúbke. Rodák z Bernolákova, ktorý v polovici 80. rokov emigroval do Spojených štátov amerických, zreje ako dobré víno. Fantastický muzikant a skladateľ Laco Déczi so svojou formáciou Celula New York a ich latino jazzom v týchto dňoch križuje Európu i Slovensko. V pondelok koncertoval v košickej Thálii.
Ako ste oslávili sedemdesiatku?
- Ani neviem (smiech). Oslavoval som v New Yorku v jednom klube. Prišlo tam asi 150 ľudí. Vošiel som tam, bola tma, potom zažali a bolo tam veľa ľudí a krik. Taký bežný fór. Veľmi ale neoslavujem. Nie je čas. Každý deň hráme.
Na svoj vek výborne vyzeráte. A to ste muzikant, ktorý celý život hráva v kluboch.... Ako to robíte?
- Neviem. Asi som hlúpy... (smiech). Nikdy som nefajčil a už asi rok nič nepijem (Décziho sestra Milka neskôr pre Korzár prezradila, že dobré gény zdedil po 90-ročnej mame, ktorá stále žije v Bratislave - pozn. red.).
Máte v New Yorku stále angažmán?
- Tam nie. Chodíme hrať kade-tade.
Prečo ste vlastne zo Slovenska odišli do Prahy?
- V Prahe to bolo s muzikou lepšie. Ujali sa ma tam dobrí ľudia, Karel Velebný, Luděk Hulan. Potom som utiekol a skončil som v Amerike. Teraz sa sem rád vraciam. Dlho sme na Slovensku nehrali, ale máme dobrého manažéra, takže konečne tu koncertujeme. Vždy, keď ideme na turné, na Slovensku odohráme asi 10 koncertov.
Čo tu robíte, keď nemáte koncert?
- Nemáme ani jeden voľný deň. Keby bol, tak mám program. Mám tu plno kamarátov a známych. Teraz voľno nemáme, takže väčšinou cestujeme.
Nehrozí v kapele ponorková choroba?
- Vôbec nie! Ak ju niekto dostane, tak ho jednoducho vyhodíme, aby neotravoval. Buď chce zarábať peniaze a hrať, alebo nech ide do riti!
Máte v kapele úplne nových hudobníkov. Čo sa stalo s muzikantmi zo starej zostavy, napríklad s basgitaristom Stevom Clarkom?
- Steve povedal, že si urobí vlastnú kapelu. Nevyhodil som ho, ani sme sa nerozišli v zlom. Naposledy som ho videl na mojich narodeninách v New Yorku.
Ako sa vám spolupracuje s novým basgitaristom Nobom Kinukawom?
- S Japoncom sa mi robí výborne. Je to úžasne profesionálny hráč. Je spoľahlivý a presný. Aj v štúdiu, aj na koncerte.
Odrazila sa zmena zostavy aj na tvorbe?
- Hráme ináč ako predtým. V našej muzike sú vplyvy rôznych kapiel, ktoré počúvame v New Yorku. Tým, že hrám stále s inými muzikantmi, sa troška mení aj štýl. V zásade ale máme radi latino jazz, v ktorom používame be-bopové prvky. Takže je to trošku guláš. Ale tak sa hrá v New Yorku.
Má každý hudobník autorský priestor?
- To áno! Všetko robíme demokraticky. Aj skúšky. Prinesie sa nejaká skladba, a keď sa chlapcom neľúbi, tak ju zahodíme. Aj keď je moja. Nie je možné, aby niekto presadzoval skladbu, ktorá je blbá.
Komponujete stále hudbu k filmom?
- Momentálne robím hudbu pre režisérku Jitku Němcovú, s ktorou som už predtým jeden film robil. Je to film na Škvoreckého scenár. Natáča to americko-kanadsko-česká koprodukcia. Nedávno sme natočili pre americkú spoločnosť DVD.
Vraj spolupracujete so známym českým výrobcom hudobných nástrojov...
- Firma ma zavolala, aby som im pomohol pri vývoji novej trúbky. Dal som im nejaké rady. Mám od nich aj nástroj, na ktorý hrám. Vraj sa aj celkom dobre predáva.
Ako sa vám na ňom hrá?
- Je to výborný nástroj. Mal som trúbky od rôznych výrobcov. Dokopy asi 20. Na tomto hrám už štyri roky. V tej fabrike sú naozajstní machri. Už to nie je ako za komunizmu.
Azda jedinou požiadavkou kapely je, aby sa v klube, kde vystupujete, nefajčilo...
- Je to naša podmienka. V New Yorku sa v žiadnom klube nefajčí. Už asi 10 rokov. Mohli by to zrušiť už aj tu.
Kedysi ste sa posťažovali, že na vaše koncerty chodí čoraz menej žien. Zlepšilo sa to?
- Myslím si, že stále to bude taká chlapská organizácia (smiech). Nejaké baby ale vždy prídu. Dôležité je, že chodia mladí.
Vraj ste pochválili spevákov z kapely Backstreet boys napriek tomu, že podľa vás speváci hudbu iba kazia a treba ich zabiť...
- Samozrejme (smiech). Speváci sú to ale dobrí. Ten ich imidž je iba taká finta, že sú akože z ulice, ale pritom sú to všetko školení profesionáli. Bol som aj v štúdiu na Floride, kde nahrávali posledné dve CD. Osobne ich nepoznám, ale v ich kapele hral môj kamarát.
CITÁT
"Nie je možné, aby niekto presadzoval skladbu, ktorá je blbá."
PROFIL
Narodil sa v roku 1938 v Bernolákove. Neskôr sa presťahoval do Bratislavy. Od roku 1957 až do roku 1962 tu hrával ako amatér v rôznych kluboch. V 60. rokoch odišiel do Prahy, kde sa stal členom legendárneho SHQ vibrafonistu Karla Velebného, kde hrali všetci českí i slovenskí džezoví velikáni. Neskôr ho angažovali aj do Jazzového orchestra československého rozhlasu. Jazz Celula band založil v roku 1967. Prvý sólový album nahral o tri roky neskôr a volal sa Sentimentálna trúbka. Hral aj vo filme. V snímke Kalamita režisérky Věry Chytilovej si po boku Bolka Polívku zahral sám seba. So spisovateľom Jirkou Šebánkom natočil na vlastnú päsť krátke filmy, napríklad "První fáze vývoje konzumní společnosti, ještě než se naučila konzumovat", alebo "Předem pomstěná vražda".
Je známy svojím nekompromisným postojom najmä k inštitúciám, ktoré v období komunizmu mohli od stola rozhodovať o bytí či nebytí hudobníka. Často sa stávalo, že mal zákaz hrania. V roku 1985 emigroval do USA. V New Yorku, kde sa usadil, obnovil Celula band, s ktorým hráva dodnes. Členom kapely je aj jeho syn Vajco Déczi. V súčasnej zostave pôsobia ešte klavirista Eric Meridiano a basgitarista Nob Kinukawa. Okrem komponovania pre materskú kapelu píše hudbu k filmom. Nevyhýba sa ani komponovaniu vážnej hudby. Napísal Vianočný koncert pre malý symfonický orchester a spevácky zbor a etudy pre dychové nástroje. Hral s takými muzikantmi ako Elvin Jones, Bill Watrous, Junior Cook, Sony Costanzo, či Dawe Weckl. V New Yorku má nahrávacie štúdio. Netají sa, že najviac ho ovplyvnila hudba Milesa Davisa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári