ANDREA NITKULINCOVÁ, andrea.nitkulincovakorzar.sk

Dušan Scholtz je hĺbavý mladý muž s talentom, ktorého diela sú výnimočné a mimoriadne ľahko rozpoznateľné. Fascinujú ho výjavy ľudí z bežného života vytvárajúce kolorit mesta. Sú to výjavy z električiek, z krčiem, z ulice... Chvíľu, keď začína maľovať, prirovnáva k dlho vylúhovanému čaju, v ktorom sa kvapka citrónu rozsvieti ako žiarovka.

Vo vašej rodine sa to vraj hemží nadšenými futbalistami, len vy ste sa akosi ubrali iným smerom...

- Dedo bol futbalista, otec tiež. Potom ma videli kopať do lopty a hneď nato rozhodli, že pôjdem radšej do ľudovej školy. Na výtvarnej som bol jediný krát a akosi sa mi viac nechcelo. Potom dlho nič a zrazu, keď som sa vrátil z vojny, som začal kresliť. Povedal by som, že si ma maľovanie našlo samo.

Živíte sa však niečím úplne iným. Neuvažovali ste niekedy nad "voľnou nohou"?

- Pracujem vo firme ako vedúci predajne. Navonok to s umením nesúvisí, avšak je to pre mňa rozhodujúci protipól v mojej tvorbe. Vlastne ako všetko. Tvorenie musí byť nažité, príbehy vyrozprávané pravdivo, s poetikou, aká v nás vyrastie len z imaginácie prítomnosti. A tá by sa vytratila, keby som sa maľovaním živil.

Čas na tvorbu si teda musíte ukradnúť...

- Nazývam to Jonášov princíp. Pripláva veľryba, prehltne ma a uloží sa so mnou na samé dno oceána. Je to všetko o nepredanom odkaze ľuďom a ja sa pomaly premaľovávam na svetlo. Potom som zlodejom všetkých skorých rán.

Niekedy nemaľujete aj celý rok. Prečo také dlhé pauzy?

- Sú to moje životné diagonály, ktoré sa učím rešpektovať. Je to dobré v tom, že vlastne neustále začínam odznova.

Vy ste sa však istý čas živili i fotografovaním...

- Bolo to približne päť rokov, ale až keď som s profesionálnym fotografovaním skončil, začal som mať fotenie znovu rád.

Vo vašich obrazoch je čitateľný expresionizmus, ste vy vo svojom vnútri tiež trošku výbušný?

- Ale áno, myslím si, že vo svojej maľbe som spoznaný. Avšak nikdy nemaľujem v bode radosti. Vtedy si užívam deti, rodinu, nemám dôvod tvoriť. Keď už však strácam sám seba, potrebujem sa vymaľovať a zároveň túžim svojimi obrazmi aj niečo vyrozprávať.

Občas stvárňujete aj nie celkom bežné motívy, akými sú napríklad nosiči truhiel...

- Ono pointa je v tom, že zmorenejší sú tí, ktorí truhlu nosia. Chcel som to preklopiť, ale nie v tom zmysle, že po smrti bude dobre. Verím v magickú realitu. Všetko je relatívne. Veľa ma naučil syn, ktorý bude mať štyri roky a vidím, ako žije len prítomnosťou. To by som sa chcel naučiť. A presne takto túžim aj maľovať. Skice už napríklad vôbec nerobím. Niekedy som veľa premýšľal, kde začnem, robil som si koncepciu, ale ona vzniká už pri samotnej maľbe.

Predpokladám, že vám nejde vždy všetko ľahko a s niektorými dielami aj bojujete...

- Sú obrazy, s ktorými bojujem dva mesiace a sú také, ktoré sú namaľované za dve hodiny. Tie prichádzajú väčšinou po tých vybojovaných.

Vy sa zrejme v tvorbe nepodriaďujete vkusu niekoho iného a ste v nej vždy rozpoznateľný sám za seba.

- V tomto som tvrdohlavý, radšej budem pracovať desať hodín denne v predajni, ako by som sa podriadil.

Myslíte, že verejnosť časom zatúži po kvalitných origináloch?

- Nedávno jeden kunsthistorik vyčítal mojim priateľom maliarom, keď sa sťažovali na to, čo sa predáva, že namiesto toho, aby učili klientelu, čo je dobré, sa radšej podrobia jej vkusu. To súvisí aj s našou kandidatúrou na hlavné mesto kultúry. Vnímam to len ako politické body. Paradoxom je, že vďaka tradícii by sme ním aj naozaj mohli byť. Je tu však podľa mňa ešte jeden háčik výtvarníctvo sa za posledné desaťročia odcudzilo bežnej verejnosti natoľko, že väčšina ľudí vníma obraz ako niečo, čomu nerozumie a nie ako niečo, čo by sa mohlo páčiť aj bez toho, aby tomu bolo treba rozumieť. Pri otvorení bratovej výstavy grafík som spomenul historku, ktorá to veľmi dobre vystihuje na medzinárodnom bienále vyhlásila porota hlavnú cenu a keď hľadali autora diela, zistili, že hlavnú cenu udelili evakuačnému plánu budovy. Ale aj napriek tomu verím, že sa situácia výrazne zmení, lebo ľudia potrebujú niečo, čo ich presahuje.

Aké obdobie momentálne prežívate? Ste v procese tvorby, či máte útlm?

- Každý má v sebe pohoria, ktoré potrebuje zdolať. Momentálne si chystám výstroj. Počúvam veľa hudbu - walkman bol vždy môj prechodný ateliér. Taktiež začínam kresliť na všetko od účteniek až po lístky na vlak a pomerne dosť píšem.

Čo konkrétne?

- Sú to fejtóniky, ktoré posielam v esemeskách priateľom. Sú to fľaše vhodené do mora. Vety, ktoré potom prekladám do výtvarného jazyka.

Čo vás dokáže pri vnímaní výtvorov kolegov pobaviť, čo naopak obdivujete?

- Ja sa vlastne stretávam so staršou generáciou kolegov a tak ma vie najviac pobaviť, v dobrom slova zmysle, keď by ma niekedy najradšej chceli poučiť takým tým otcovským zauchom. Najviac na nich obdivujem čoraz väčší apetít k tvorbe. Svojím ľudským prístupom sa pre mňa stali oporou pri vytváraní vlastnej cesty.

Čo najvtipnejšie ste kedy namaľovali?

- Pravdepodobne Tri grácie, keď som si vypožičal slávny názov k namaľovaniu výjavu z verejného záchodu a zobrazil na ňom tri pisoáre. Niekoho to pobúrilo a niekoho pobavilo. Skôr sú však veci, ktoré jednoducho musím namaľovať. Napríklad raz som videl v krčme dedka, ako si do krígľa dáva špirálu na prevarenie vody, aby si zohrial pivo. Vzápätí sa to objavilo na mojom obraze. Alebo teraz už klasické štikátka na lístky v električkách! Ani mi nenapadlo, že už tak skoro prestanú existovať a namiesto nich nainštalujú farebné displeje. Na Vianoce som takéto staré štikátko dostal a mám konečne dušu na pokoji, lebo som sa obával, že všetky zošrotovali. Ak ešte budem mať výstavu, návštevníci si v ňom budú môcť štiknúť pozvánku.

Máte v sebe niečo z bohéma?

- Bohémstvo vnímam ako pekný koníček, ktorému sa momentálne nevenujem.

Ako riešite situácie, keď obraz nie a nie dokončiť a neviete nájsť tú správnu cestu, ako na to? Zúrite? Čmárate? Ničíte? Alebo si len v tichu počkáte na tú pravú chvíľu?

- Zúrim! Čmáram! Ničím! A potom si len v tichu počkám na tú správnu chvíľu!

* * *

PROFIL

n narodil sa v roku 1974 v Košiciach

n žije a tvorí v rodnom meste

n v roku 2001 a 2005 získal hlavnú cenu na súťaži Košická paleta, v roku 2001 aj na celoslovenskej súťaži Výtvarné spektrum v Humennom

n spoločné výstavy absolvoval s výtvarníkom Karolom Petrešom a sochárom Ladislavom Staňom, na svojom konte však už má aj niekoľko samostatných výstav, naposledy v roku 2007 s názvom Košický splín v Galérii Veritas

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári