Karol Gumán mal v Thajsku k dispozícii auto i šoféra, ako nejaký papaláš

Obiehali "sloní kamión", ktorému svietila na chvoste "stopka"

V exekutíve Medzinárodnej vzpieračskej federácie dostali cestovateľské chúťky. Svetový šampionát silných žien a mužov hostili v posledných rokoch Katar, Dominikánská republika i Thajsko. A to bol v hre ešte aj tichomorský ostrov Guam... Poviete si, športovci, tým je hej, môžu si užívať aj v takých končinách, kde sa noha "priemerného" našinca jakživ nedostane. Ale zväčša je tak, že to "užívanie" je obmedzené iba na hotel a športovisko, kde sa tá ktorá akcia koná. Iba zriedkakedy prídu domov s fotoaparátom plným zaujímavých záberov a kopou nezabudnuteľných zážitkov. Tie sa vlani v Thajsku podarilo nazbierať slovenskému zástupcovi vo svetovej vzpieračskej federácii Košičanovi Karolovi Gumánovi.

Slušnosť sa vypláca

"Ku svojmu hostiteľovi sa oplatí byť slušný. Mám vo zvyku v každej krajine sa naučiť aspoň tie základné slovíčka, dobrý deň, ďakujem, prosím. Tak bolo aj v Thajsku, v druhom najväčšom meste krajiny Chiangmai, kde sa svetový šampionát konal." Papaláši z IWF mali k dispozícii autá a šoférov, ktorí ich vozili, kde bolo treba. "Ja som si, aj vďaka svojej thajštine, hneď na začiatku padol s jedným z nich do oka, a odvtedy mi bol vždy k dipozícii. Odviezol ma, kde som len chcel. Nik nemal také výhody, iba ja. Zaujímavé je, že to auto nikomu nechýbalo. Možno bolo určené pre šéfa svetového vzpierania, Maďara Ajána, ale ten sa vozil asi na inom," smeje sa vzpieračský funkcionár.

Pochvaľoval si skutočnosť, že na šampionáte v Thajsku nebol pracovne vyťažený tak, ako po iné roky. "Prakticky každý druhý deň som mal aspoň pol dňa voľno, čo som náležite využil." Oproti ďalším členom našej výpravy tam prišiel v predstihu, pretože pred začiatkom súťaží sa v Chiangmai konal aj kongres Medzinárodnej vzpieračskej federácie. "Našťastie, odlietali sme skôr, a boli sme už na mieste, keď spadlo to lietadlo v thajskom rekreačnom stredisku Phuket. Kvôli tomu časť našej výpravy zostala trčať na letisku v Budapešti."

Patrónom svetového šampionátu bol thajský kráľ Pchúmiphon Adundét. Turnaj sa konal na počesť jeho osemdesiatin, ale oslavovaný panovník sa vôbec neunúval, aby ho aspoň raz navštívil. "Nebol ani na slávnostnom otvorení. Prišiel iba akýsi princ. Ten sedel úplne sám, pri ňom nesmel byť nik. Kráľovská rodina je proste tabu, sú nedotknuteľní. A kráľ je pre Thajčanov všetkým, nesmierne ho uctievajú."

Futbalový akrobat i maliari

Z úcty Thajčanov sa však neteší iba ich legitímny kráľ, má ju aj kráľ zvieracej ríše - slon. "Je tam i kláštor, ktorý je zasvätený slonom. Slony sú aj veľkou turistickou atrakciou. Pre mňa bola návšteva ich šou asi najväčším zážitkom. Predpokladal som, že sú to inteligentné zvieratá, ale doslova mi vyrazilo dych, keď som videl, čo dokážu. Napríklad pri futbalovom zápase. Hrajú ho s veľkou loptou na jednu bránu. No zatiaľ čo hráči v poli sa hrou príliš nenechali strhnúť, a bolo im jedno, kde tá lopta lieta, na brankárovi bolo evidentne vidieť, že ho hra náramne baví. Loptu vyrážal hlavou, chobotom, pätičkou, zadkom, bol to doslova akrobat."

Všetko sa však začalo kúpeľom, lebo u slonov je to naopak. Kým futbalisti sa sprchujú po tréningu či zápase, hráči s chobotmi idú do vody pred ním. A pre ušatých obrov je to najväčšia slasť. "Ošetrovatelia ich zavedú k rieke, kde je najrýchlejší tok, a nechajú ich, aby sa tam vyšantili. Zvieratá sú vo vode také uvoľnené, že sa do nej aj vyprázdnia. Boli to veru kusiská veľké ako futbalová lopta, a chlapi, stojaci asi dvadsať metrov nižšie, ich zbierali do akýchsi košov. Neviem prečo, možno to potom používali ako hnojivo."

Po zápase sa stali z drsných futbalistov jemní umelci. "Začali maľovať. Každý si priniesol farby, a do chobota dostal štetec. Myslel som si, že to budú obyčajné čarbanice, ale keď som ich výtvory videl, nemohol som vyjsť z údivu. Predstavte si, keď ten slon namočil štetec do čiernej farby, namaľoval stonky, zelenou zas listy, a fialovou či červenou kvety. Každý presne vedel, čo má ktorou farbou maľovať. Boli to také fantastické obrazy, za aké by sa nemusel hanbiť ani profesionálny umelec. Keď skončili, ďakovali divákom za potlesk. Ich obrazy sa potom predávali. A vôbec sa nečudujem, že neboli lacné."

Slony sú v Thajsku aj bežnými účastníkmi cestnej dopravy. A podľa toho sa musia na ceste i správať. "Raz sme išli po diaľnici, a v jednom jazdnom pruhu si vykračoval velikánsky slon. Keďže bol už večer, na chvoste mal pripevnenú svietiacu stopku, aby ho vozidlá za ním evidovali. Ako keby sme obiehali nejaký kamión..."

V "Monkey School" (opičej škole) už nebola taká zábava. "Pretože mi to pripadalo ako drezúra. Všetky opice boli totiž na reťaziach či povrazoch, nemohli sa pohybovať tak voľne ako tie slony. Pripadalo mi to ako cirkusové vystúpenie." Opice hrali basketbal, dvíhali činky, s drevenými doštičkami predvádzali jednoduché počítanie, z kokosových paliem zhadzovali orechy, ba jedna z nich sa kvôli návštevníkom aj kúpala, pričom je známe, že opice, na rozdiel od slonov, vodu nenávidia. "Keď ste si kúpili košík so zeleninou a ovocím, mohli ste ich kŕmiť, ale ani pritom ich ošetrovatelia nepustili z reťaze. Ako vravím, bola to skôr drezúra než šou."

Karol Gumán má fotky medzi slonmi i opicami, ale v spoločnosti hadov sa fotoaparát vytiahnuť neodvážil. "Ani nie tak zo strachu, skôr preto, že hady veľmi nemusím, jednoducho, nemám ich rád. Keď medzi nás jeden z tých Thajčanov hodil povraz, čo vyzeral ako živý had, bolo to na infarkt. Oni mali na sebe zástery z nejakého hrubého filcu, a nechali tie hady, aby na nich útočili, aby do nich hrýzli. Nemal som tam dobrý pocit, ale aspoň som získal novú skúsenosť. Prekvapilo ma, že kobra má takú malú hlavu, že ten vejár rozprestie iba vtedy, keď má bojovú náladu. Fotiť tam ma však nebavilo."

Na to sa chystal skôr na motýlej farme, kde sa vybral ďalší deň. "Keby bolo čo. Okrem dvoch zdochnutých motýľov som nenafotil nič. A pritom som bol naozaj zvedavý." Pastvou pre oči, i citlivý objektív, bola však farma orchideí. "Bola to nádhera. Nevedel som, že tie prekrásne kvety sa nepestujú v zemine, ale sú zavesené na akejsi konštrukcii, a tak ich zavlažujú, rosia. Ten kvet som musel priniesť aj domov." Dali mu k tomu i fóliu s hnojivom, ale keďže nemal potuchy ako ju má pestovať, onedlho bola orchidea nebohá. "Aj tá, ktorú som na záverečnom bankete dostal do klopy na saku. Bola živá, nádherná, a vydržala mi až do Košíc."

Karol Gumán však vedel, že skôr ako polomŕtvy neperspektívny kvietok, u manželky zaberie čosi iné. Nestačilo len rozprávanie, že bol aj v najväčšej výrobni najdrahších šperkov v krajine, musel priniesť aj dôkaz. Pravda, nebol to práve šperk, akým sa zdobí kráľovská rodina, ale doma bola spokojnosť aj s tým, na čo stačilo skromné vreckové. "Hlavne, že to bol tam vyrytý šperk. Zlaté prstene osádzané briliantmi, určené pre kráľovskú rodinu, som mohol len obdivovať. Fotiť sa tam však nesmelo."

Veľkou vzácnosťou je aj tamojší hodváb. "Bola to taká manufaktúra, kde som videl všetky štádiá moruší, od larvy až po konečný produkt. Ako sa húsenica zakuklí, ako sa z nej ťahá priadza, taká tenulinká, že ju ani nie je vidieť, videl som ako ju tkajú na starých tkáčskych stavoch, hneď to farbia, ďalej šijú, a vedľa predávajú. Bolo to pekné, ale aj dosť drahé."

Tuk-tuky neboli ťuk-ťuky

Čosi o miestnej populácii sa dalo dozvedieť zo skanzenu udržiavaného viac-menej pre turistov. "Do ktorého ste sa dostali iba po takom pochybnom drevenom kyvácajúcom sa moste, v strede ktorého sa vyvaľovalo nejaké psisko." No stálo vraj za to, aby tú prekážku prekonal. "V Thajsku sú štyri základné kmene, a v tom skanzene žijú ´vzorky´ každého z nich. Jedni predvádzali tkanie a vyšívanie takých pestrofarebných kobercov, iní zas poľnohospodárske práce, všetko je to také, ako tí ľudia žijú v skutočnosti. Tam som videl aj ženy s tými ozdobnými obručami okolo krku. Navliekajú si ich tam už odmalička, a postupne sa im natiahne krk vari aj o štvrť metra. Chudery, tie obruče si už dať dolu nemôžu, lebo by hneď zgegli..."

Zaujímavé to bolo aj v samotnom meste. "Kde neprevládajú autá, ani bicykle, čo by ste v Ázii asi predpokladali, ale motorky, ktoré sa volajú tuk-tuky. Nie sú ich stovky, ale tisíce, každý mladý človek jazdí na tuk-tuku. Slúži vlastne ako taxík, ktorý má vzadu pripevnený štvormiestny vozík. S jeho vodičom sa dojednáte ľahko na cene, a odvezie vás kamkoľvek chcete." Tuk-tuk sa to volá vraj preto, že každý kto ide okolo, dvakrát krátko zatrúbi - tuk-tuk. "Tuk-tuk, ale ja som nevidel za celý čas ani jeden ťuk, ani raz som nezažil dopravnú nehodu. A to sa tam jazdí zľava doprava, krížom-krážom, no hotový chaos." Asi preto, že šialenci rútiaci sa mestom stotridsiatkou žijú len u nás...

"Vraví sa - brucho Paríža, každé veľké mesto má svoje brucho. A väčšinou je tým bruchom trh. Ten v Chiangmai mal úžasnú atmosféru. Našli ste tam všetko možné, ovocie, zeleninu, korenie, ryby... Keď si objednáte nejakú miestnu špecialitu, pripravia ju priamo pred vami. Nedalo sa odolať. Ešte aj tá káva tam mala inú, lepšiu chuť. V thajskej kuchyni prevládajú dve chute - horká a sladká, a to ja mám rád."

Nevraviac o masážnych službách, ktoré tam poskytujú na každom kroku. A čo sa erotických týka, tým je Thajsko naozaj chýrne. "Tak o tých som sa veru nedozvedel nič," uškŕňa sa skúsený cestovateľ. "Nebolo to ako v Dominikánskej republike, kde bola skoro každá žena erotická masérka. No môžem povedať, že ani ja som neodolal, ale iba ´foot´ masáži. To bolo z erotiky asi tak všetko. No aj masáž chodidiel je veľmi príjemná." Sedíte v kresle, ako u holiča, a môžete si vybrať, či sa sa vašimi končatinami bude mazliť žena alebo muž.

Za veľa zážitkov z exotického Thajska vďačí Karol Gumán "svojmu" šoférovi. "Keď som odchádzal, venoval mi dva suveníry, medailón s podobizňou ich kráľa a plastiku s jeho patrónom. Tie veci si nesmierne vážim. Nie pre ich hodnotu, lebo sa lacno dali zohnať aj inde, ale preto, že mi ich dal z ozajstného priateľstva. A to sa nedá nijako zaplatiť," tvrdí Karol Gumán.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári