Nových majstrov chceli policajti poslať oslavovať na záchytku

Je pochopiteľné, že priaznivcov košickej hádzanej zaujíma prítomnosť, a počas hektických bojov s Novými Zámkami o postup do finále slovenskej extraligy nie je pre návrat do minulosti priestor. Len málokto si spomenie, že práve v týchto dňoch, ale pred tridsiatimi rokmi, sa v Košiciach oslavoval prvý, historický federálny titul. Strhnúť prítomnosťou sa nechali aj tí, ktorí sa vtedy o cennú trofej zaslúžili, a dodnes ich stretávam v hľadisku hádzanárskej haly vo Všešportovom areáli. No stačilo len pripomenúť...

"Spomínam si, že už kolo pred koncom súťaže sme si zabezpečili titul víťazstvom nad Slaviou v Prahe. Vracali sme sa letecky, a z letiska sme išli rovno do hotela Slovan, kde už bola pripravená veľká oslava. Pochopiteľne, nálada bola bujará dlho do noci, a preniesli sme si ju aj von. Keď sme spolu s niekoľkými chalanmi pred hotelom spustili ´Oči, oči, čierne oči´, a ďalšie ľudovky, hneď dokvitli policajti a chceli nás brať do záchytky, že vraj rušíme nočný kľud. Spravilo to nejakých štyridsať korún, ktorými sme ich obmäkčili," smeje sa nad tou spomienkou Dušan Pituch, legendárny pivot majstra ČSSR pre rok 1978, mužstva TJ VSŽ Košice.

Bolo to 6 rokov po tom, ako sa košický mančaft prvý raz prebojoval do najvyššej hádzanárskej súťaže. Možno si niektorí z fanúšikov ešte spomenú na skvelú, neopakovateľnú atmosféru, aká vládla na otvorenom ihrisku v Petrovom sade, keď sa o ligové body bojovalo na oranžovej antuke či drsnom asfalte. O mäkučkej palubovke sa v tých časoch hádzanárom ani nesnívalo. Ale prišlo nariadenie zhora, že ligová súťaž sa musí hrať v halách, ako bolo vo vyspelom hádzanárskom svete zvykom, tak sa aspoň prvý mančaft sťahoval do "Jazdiarne", súcejšej haly totiž v Košiciach v tých časoch nebolo.

"Museli sme žiadať o výnimku, pretože ihrisko nemalo ani štyridsať metrov na dĺžku, ani dvadsať na šírku, čo boli požadované rozmery," vraví vtedajšia spojka košického mužstva, dnes správca haly vo Všešportovom areáli, Vojtech Profant. "Až neskôr sa hracia plocha rozšírila, smerom do hľadiska sa urobil výklenok, aby tam mohli byť striedačky. Ale priestor medzi postrannou čiarou a vysokými mantinelmi bol stále iba minimálny, čo nebolo v súlade s pravidlami."

Pre krídelníka s takými pákami, aké mal Jano Babic, spoluhráčmi prezývaný "Čamo", to bol trošku problém. "Boli tam naozaj trochu stiesnené podmienky, ale mne to nevadilo, na kľučku, jeden na jedného, som na krídle veľa priestoru nepotreboval. Prostredie v starej ´Jazdiarni´ som dôverne poznal, pretože predtým, ako som sa dal na hádzanú, hrával som tam basketbal za VSS, takže som sa vrátil na domácu palubovku."

Záujem o hádzanú v sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol obrovský, hľadisko zas malé. "Zmestilo sa tam sotva dvetisíc ľudí. Na každučký ligový zápas bolo plné. Ba aj vtedy, keď sme hrali turnaj o Pohár februárového víťazstva, proti maďarskému Debrecínu či Nemcom z Lipska, a zápasy vysielala aj televízia," spomína Vojto Profant.

"Hralo sa nám tam super, lebo sme boli v kontakte s divákmi, ktorí nás dokázali vždy vyhecovať," pridáva sa Dušan Pituch. "Záujem bol taký obrovský, že by ľudia počas zápasu mohli chodiť dookola a v hale sa striedať, aby sa na každého dostalo. Určite by ich prišlo aj desaťtisíc, keby sa tam pomestili."

Mužstvo bolo skvelé, nečudo, že pozvánku do národiaku (aj keď z Košíc tam bolo tradične ďaleko) dostali hneď traja hráči - dnes už nebohý Jaroslav Papiernik, a spomínané duo Pituch s Babicom, perfektne zohratý trojuholník na ľavej strane bránkoviska. "My sme mohli hrať doslova naslepo, tak sme to mali nacvičené," nepreháňa Babic. "To bola silná strana v našom mužstve. Súperi sa na nás vždy vopred pripravovali, ale väčšinou sme im dokázali prejsť cez rozum. Keď jedného ustrážili, alebo to niekomu nešlo, zahrali ďalší dvaja. A dobre nás doplňoval Slavo Šipoš na strednej spojke. Nedával síce veľa gólov, ale rozohrávač to bol ideálny."

Tí traja hrali koncom zimy za národné mužstvo na svetovom šampionáte v Dánsku. "V ligovom mužstve som už pendloval medzi krídlom a spojkou, čo využil aj tréner Vícha na majstrovstvách sveta. Keďže ma súperi nepoznali, vytiahol ma ako žolíka. A môžem povedať, že na spojke sa mi strelecky darilo," vraví vtedajší košický krídelník.

Z Dánska sa však vráťme na ligovú palubovku. Košičania mali dobre rozbehnutú sezónu, už na jeseň sa začalo hovoriť, že by boli zrelí na titul, čo bola v konkurencii neprekonateľnej pražskej Dukly, vždy nepríjemných susedov z Prešova, vzmáhajúcej sa bratislavskej "čeháčky", Plzne, Karvinej, či Gottwaldova, veru poriadna trúfalosť. Ale postupom času sa situácia v ligovej tabuľke vyvŕbila tak, že jedinými kandidátmi na ligovú korunu zostali Dukla - a Košice.

"Počas celej sezóny sme sa s nimi ťahali o prvé miesto, ale v závere sa to lepšie vyvíjalo pre nás. Boli dve kolá pred koncom, keď sme išli do Prahy na Slaviu. Vedeli sme, že keby sme tam vyhrali, Dukla by už nemala nárok..." Ďalej už Vojtovi Profantovi pomáhajú novinové výstrižky (za zachovalú kroniku svojej kariéry vraj vďačí manželke). "Aha, tu je to, presne... V novinách sa o tom písalo v pondelok 25. apríla, takže so Slaviou sme hrali deň predtým, v nedeľu. Vyhrali sme 22:13, ale už po polčase sme viedli 9:3. A to ešte z tých troch gólov sme jeden dostali zo sedmičky," tak sa mužstvo vedené Antonom Frolom, majstrom sveta zo šesťdesiatehosiedmeho, sústredilo na obranu. "Boli sme takí vyhecovaní, nasadili sme na nich takú agresívnu obranu, že si nemohli ani prdnúť," tvrdí Ján Babic. "V tom zápase sme jasne dominovali aj v útoku, i keď náš strelec Jaro Papiernik nastúpil až do druhého polčasu."

Noviny písali: "Zlato v najlepších rukách". Domáce víťazstvo, o týždeň neskôr, nad ČH Bratislava, bolo už len čerešničkou na majstrovskej torte. "Na tom pódiu za bránkou hrala dychovka, atmosféra bola uvoľnená, ale zápas sme zvládli."

Aj následné oslavy, ktoré sa pretiahli vari do polovice mája. Predohra bola v starej ´Prachárni´, kde sa rozdeľovali aj finančné odmeny za získaný titul. "Poviem to presne, ja som dostal osemtisícpäťsto, hrubého..." snaží sa spomenúť Dušan Pituch. "Ja si myslím, že ani toľko to nebolo, veď na celý mančaft nám dali dvadsaťtisíc korún," oponuje Vojto Profant. Ale treba úprimne povedať, že všetci hráči majstrovského tímu si počas celej sezóny užívali výhod Strediska vrcholového športu, a zároveň im čosi sypalo aj zo železiarní, kde boli "papierovo" zamestnaní. "Do roboty sme síce nemuseli, ale chodili sme si tam aspoň po výplatu. Všetci sme boli zamestnancami studenej valcovne, ja ako elektrikár," vraví Vojto. "Ja zas viazač bremien, až potom ma povýšili na skladníka," smeje sa Dušan Pituch.

No poďme ešte k oslavám, lebo tie naozaj stáli za to. "Vrchol bol v Zlatej Idke, najmä to pečené prasa. Ale jedla bolo, čo hrdlo ráčilo. Každý mal pred sebou na plechu napísané menu, cifrovaným písmom, aby sme mali pamiatku na to, čím nás tam hostili. Celú noc nám vyhrávali cigáni - Bundovci," spomína Vojto. "A rovno zo Zlatej Idky sme išli do Prešova, na finále Slovenského pohára. Tak ako sme boli, v kravatách a oblekoch. Vyžiadali sme si aj Bundovcov, ktorý nám hrali celou cestou. Pamätám sa, ako sme tým naštvali Prešovčanov, ktorí sa na nás veľmi chystali, že sme ten turnaj nebrali vôbec vážne. Ale čo bol pre nás Slovenský pohár v porovnaní s majstrovským titulom? Navyše, hral sa iba na provizórnej palubovke na zimnom štadióne, a mňa s Detvanom (rozumej Papiernikom - pozn. red.) rozhodcovia diskvalifikovali už v semifinále proti Trnave, takže sme vo finále nenastúpili. Ale nech, pokojne sme Prešovu ten pohár dožičili..."

Šampión už predsa myslel na iný - Pohár európskych majstrov. V prvom kole mu žreb prisúdil švajčiarsky TV Zoffingen. Zdanlivo ľahká prekážka. "Švajčiari však tesne predtým zdolali náš národiak, ktorý mal v tom čase v Európe dobré meno, a to nás trochu vystrašilo. Našťastie, vyhrali sme tam, aj u nás," oprašuje V. Profant pohárové spomienky.

Potom prišli Belgičania z Neerpeltu, viac-menej súper na zahriatie pred duelom s nemeckým Grosswallstadtom v treťom kole. Ten bol doma majstrom i víťazom pohára, a zo západonemeckých mužstiev išla vtedy doslova hrôza. "Navyše, keď sme hrali u nich, nedošli holandskí rozhodcovia, ktorí mali zápas pískať. Niekde som potom čítal, že Nemci volali do Bazileja, sídla EHF, že čo s tým. Tam im povedali, že môžu pískať domáci Nemci... Nevravím, že to bola ich zásluha, ale prehrali sme takým rozdielom, ktorý sme už doma nemohli dohnať. Tóno Frolo sa potom v novinách vyjadril, že takú prehru sme si nezaslúžili. Ale čo sa dalo robiť? Podľahli sme im aj doma, v ´Jazdiarni´, a naša púť pohárovou Európou sa ešte na jeseň v tom roku skončila..."

* * *

P.S. Každého z mojich bývalých spoluhráčov, a možno aj tých, čo sa na nás dívajú už iba z nebeskej palubovky (Jaro Papiernik či Peter Rychvalský) to mrzí, že si nik v Košiciach na náš titul nespomenul, hoc to bol na vtedajšie pomery mimoriadny úspech. "Tak si to urobíme po svojom," vraví Vojto Profant. "Mám nejaké známosti v Športe, tak ten titul spolu ešte raz oslávime. Okrúhle jubileum si to predsa zaslúži."

Bohuš MATIA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári