Žoldnier sa pred zatknutím ukryl pod gaučom
Nestáva sa často, aby sudca rozhodol o vzatí do väzby človeka, podozrivého z krádeže so škodou asi 3 tisíc korún. Lebo na to, aby sa štát staral sa komusi o bývanie so stravou, treba mať toho na rováši viac. Na prelome rokov 2001 a 2002, však jeden taký podnájomník na base na Floriánskej ulici býval. Nebol to typický kriminálnik, ako väčšina jeho susedov. Poukaz na pobyt za mrežami si vyslúžil svojou minulosťou a najmä preto, že na Slovensku nemal trvalý pobyt.
Nebyť toho, že sa majiteľka jednej z chát v lokalite Ludvíkov dvor rozhodla cez víkend tam čosi porobiť, na nič by sa nebolo prišlo. Maximálne by neskôr zistila, že mala v chate návštevu, ktorá sa tam zdržala niekoľko dní a nocí. Zavolala by políciu a tá by po vyšetrovaní uzavrela prípad ako neobjasnený. Irena P. však v osudnú novembrovú sobotu v roku 2001 do záhrady prišla. Len čo vošla do chaty, uvedomila si, že má "návštevu". Nespanikárila a nesnažila sa vziať zákon do vlastných rúk. Zalarmovala políciu, ktorá okolie obsadila a potom vnikla do objektu.
Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že tam niekto bol. Veci boli rozhádzané a na stole sa nachádzali čiastočne skonzumované potraviny. Stav interiéru napovedal, akoby tam ešte pred pár minútami niekto bol a odišiel iba tesne pred príchodom polície. Pre istotu sa jeden z policajtov zohol a nazrel pod gauč. Urobil dobre. Zbadal tam muža, ktorý mal vlámanie aj neporiadok na svedomí. Predpoklad, že ide o bezdomovca, ktorý si z chaty urobil nocľaháreň, sa potvrdilo iba čiastočne. Zarastený tridsiatnik totiž nebol klasický "bezďák". Nemal pri sebe žiadne doklady a hovoril zmesou ruštiny a angličtiny. Bol podchladený a sťažoval na bolesti nôh. To bol dôvod, previesť ho na policajnú stanicu a podrobiť výsluchu.
"Narodil som sa v Taline, no posledné bydlisko mám v Kazachstane," prezradil o sebe 32-ročný Vitas T. Vyrastal v bývalej NDR, kde jeho otec slúžil ako dôstojník sovietskej armády. Po zjednotení Nemecka šiel mladík do estónskeho hlavného mesta Minsk, kde chodil do školy a túžil sa stať vojakom, ako jeho otec a otec jeho otca... Neskôr odišiel do Kazachstanu, kde slúžil v armáde ako vodič až do jari 1995. "Od priateľa som sa dozvedel, že Juhoslávia, kde prebiehal vojenský konflikt, organizuje nábor vojakov. Vzali ma a po krátkom výcviku som potom bojoval na strane Srbov. Dostával som žold dve tisíc dolárov mesačne."
Vitas sa na území Srbska zdržiaval od mája 1995 do novembra 2001. Za ten čas sa na Balkáne zúčastnil množstva bojových operácií, ktorých priebeh a lokalizáciu odmietol špecifikovať. Na otázku, koľkých nepriateľov vo vojne zabil, iba pokrčil ramenami a vyhýbavo odpovedal: "Strieľali na mňa, musel som aj ja..."
Keď sa vojna na Balkáne skončila, Vitas ostal bez práce. Jeho batalión zanikol a on z ušetrených peňazí nejaký čas žil u známych v Belehrade. "V októbri 2001 som sa dostavil na Estónske veľvyslanectvo a požiadal o pas. Odmietli mi ho vydať, no odporučili mi, aby som sa obrátil na Američanov. Tí v priebehu konfliktu obsadili kasárne, kde som kedysi býval a dostali sa aj k mojim dokladom." Tento postup však Vitas zavrhol. Obával sa, že bude zajatý a obvinený z účasti na vojnovom konflikte. Lebo ak by bol pôvodom Srb, prípadne príslušník inej národnosti bývalej Juhoslávie, jeho angažovanie v ozbrojených silách by bolo vysvetliteľné bojom za vlasť. Zabíjanie za peniaze by ho však radilo medzi vojnových zločincov...
"Radšej som sa preto rozhodol dostať do Estónska na vlastnú, päsť," vysvetlil Vitas. Vraj preto, lebo tam mala byť i jeho mama a sestra. O otcovi nemal žiadne správy. Bez mapy a akýchkoľvek navigačných prístrojov mal Vitas v pláne prejsť do Rumunska, z neho do Moldavska a cez Ukrajinu, Bielorusko a Lotyšsko do rodného Estónska. Orientačné zmysly ho však sklamali a zamieril viac na západ... Keď zistil, že z Rumunska sa dostal do Maďarska, ďalší presun na sever riskol cez Slovensko a Poľsko.
"Striedal som rôzne druhy prepravy, najčastejšie železničnú, na nákladných vagónoch, alebo autostop. Prespával som, kde sa dalo. V chatách alebo v lesoch. Jedlo som väčšinou ukradol, ale nikdy som kvôli tomu nikoho nenapadol. V tej chate, kde ste ma našli, som si chcel iba dva-tri dni oddýchnuť, prípadne sa najesť. Keby som vedel, že je piatok, určite by som dnu neliezol." Vitas cestou stratil pojem o čase a žil v tom, že je streda. Predpokladal, že chata bude v pracovných dňoch prázdna a on bude mať do víkendu čas na oddych. Prerátal sa. Už po prvej noci sa košických policajtom podarilo to, že armádam, proti ktorým Estónec roky bojoval, ani raz. Zajala ho a to bez jediného výstrelu. Mimochodom, cudzinec mal dve zahojené strelné zranenia, pamiatky na vojnu. Jedno v oblasti hrudníka, druhé na bruchu.
Hoci by sa Estónca hodilo obviniť aj z nedovoleného prekročenia štátnej hranice, "prišli" mu iba krádež prokurátor podal návrh na jeho vzatie do väzby. Sudca ho akceptoval a väznica na floriánke získala nocľažníka z kategórie, akej nikdy nemala a s veľkou pravdepodobnosťou už mať nebude. Estónčan neprotestoval. Bol rád, že má postarané o teplú stravu a strechu nad hlavou. Vedel, že na území Slovenska nespáchal nič také, za čo by ho zavreli na dlhé roky a jediné, čo mu oprávnene hrozilo, bolo vyhostenie. A s tým počítal. Trvalo však takmer pol roka, kým prokurátor žoldnierov prípad zdokumentoval a zaslal do justičného paláca.
"Je pravda, že som sa do tej chaty vlámal, skonzumoval aj nejaké potraviny a voľačo som si pripravil aj do tašky. Ak by som mal peniaze, škodu by som uhradil," vyhlásil Vitas pred sudkyňou Okresného súdu Košice II obstojnou slovenčinou. Počas polročnej väzby si ju osvojil natoľko, že pripravený tlmočník sa takmer nedostal k slovu. Okrem žoldniera si v rečnisku postála aj svedkyňa Irena P., ktorá ho v chate objavila a zalarmovaním polície natiahla jeho presun do vlasti o nejaký ten mesiac navyše. "Vyšla som na poschodie a spod paplóna som zbadala trčať nohy," opísala okamih, kedy zbadala votrelca...
Hoci prokurátor navrhol cudzinca ponechať pár mesiacov za mrežami, obhajkyni sa zdalo postačujúce, ak jej klienta naše úrady rovno vyhostia. Samosudkyni sa tento návrh pozdával a Vitasa síce poslala späť do cely, no iba dovtedy, kým Odbor hraničnej a cudzineckej polície rozhodne, ktorým smerom vlastne žoldniera vyprevadí z našej republiky. Ako sme už spomenuli, pri zadržaní pri sebe nemal žiadne doklady a jediné, podľa čoho sa dal identifikovať, boli jeho odtlačky prstov...
rob
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
