Raz príde na každú kapelu čas, keď sa z hrania stáva iba dril.

Český spevák, bubeník, gitarista a skladateľ David Koller sa síce zapísal do povedomia fanúšikov dobrej muziky hlavne ako člen kapely Lucie, v posledných rokoch si však razí cestu v sólovej dráhe. Do Košíc prišiel zahrať na Racing Feste, ktorým Steel Aréna oslavovala 2. ročník svojej existencie. Keďže na východe strávil D. Koller dva dni, na poludnie pred koncertom mal dosť času na rozhovor, v ktorom nám o sebe všeličo prezradil.

Keďže do Košíc ho prilákali oslavy Steel arény, ktorá je v prvom rade športovou halou, boli sme zvedaví, aký je športovec. "Veľmi necieľavedomý. Ale pohyb mám rád, už ako dieťa som mal rád všelijaké športy, lenže nebol som dosť rýchly. Ešte tak tie, kde sa hádzali lopty, to mi šlo, lenže v konečnom dôsledku aj pri volejbale či basketbale potrebujete byť rýchly, takže som nijak nevynikal," prezradil.

Vraj je nárazový športovec, teda keď sa nadchne pre nejaký šport, robí ho pár mesiacov, kým ho neomrzí. Potom sa na to vykašle. "Teraz búram všetky predsavzatia, ktoré som si dal, lebo na šport nemám čas. Keby som sa nejakému chcel venovať poriadne, tak by ma to príliš unavilo a ja si nemôžem dovoliť vylihovať. Musím pracovať na nových skladbách."

Sú však aj také športy, ku ktorým sa rád vracia. "Napríklad rád lozím po stene. Väčšinou umelej, ale občas sa s kamarátmi, ktorí učia lezenie, vyberieme aj na ´normálne´ skaly. Je to tak trochu adrenalínový šport. Práve kvôli adrenalínu som si aj pár krát vyskočil z lietadla. Keď človek urobí krok do prázdna, napadajú mu všelijaké veci. Navyše - ja keď som skákal prvý krát, tak sa mi zamotal padák. Nechcel som ho odstrániť a spoliehať sa len na záložný, takže som sa snažil rozmotať ho. Keď sa mi to podarilo, tak som si poriadne hrubo zanadával - prečo akurát mne sa toto musí stať? Namiesto toho aby som si vychutnával prvý skok, som musel rozmotávať padák. Vlastne som ani nemal čas sa báť... Hm, bola to slušná dávka adrenalínu."

Kvôli adrenalínu si pred časom kúpil aj motorku, no priznáva, že na nej už dlho nesedel. "Pár krát som si na nej nabil ´hubu´, takže za každou prekážkou už vidím aj to, ako to môže dopadnúť. Všetky tie úrazy, ktoré sa mi usídlili v pamäti, spôsobujú, že si uvedomujem, že nie vždy môže jazda na motorke dopadnúť dobre. Navyše, nemám v Prahe kamarátov, ktorí by jazdili so mnou a samému mu ti pripadá ako riadna nuda."

Vrátili sa z Berlína

D. Koller síce funguje ako sólový spevák, ale pred časom okolo seba zoskupil kapelu, s ktorou sa len nedávno vrátili z Berlína. "Boli sme tam na akomsi sústredení. Chceli sme načerpať nové skúsenosti, inšpiráciu. Berlín je multikultúrne mesto so všetkým, čo k tomu patrí. Bývali sme vo štvrti, ktorá patrila do východného Berlína - ´hospoda na hospode´. A v každej sa hrá iná hudba. Bolo to veľmi inšpirujúce."

Nový album zatiaľ hotový nie je, mal by byť niekedy na jeseň. "Vždy to trvá aspoň trištvrte roka, než sa dajú skladby dohromady. Počas toho si to človek pár krát rozmyslí, pár krát to všetko chce vyhodiť, potom hľadá niekoho, kto by mu s tým pomohol... Momentálne mám však pocit, že som zrelý na to, aby som urobil album pesničiek pre deti. Doma máme dve malé deti, ktoré sú mi veľkou inšpiráciou. Sú užasné, ale dva a pol roka som sa nevyspal. Tí ´holomci´ totiž vstávajú o šiestej a budia ma."

D. Koller má s prvou manželku syna Adama, ktorý je už dospelý. S druhou manželkou Sylviou, bývalou modelkou, majú Benjamina a Nikolasa. "Tí dvaja malí sú užasní. Keď ich nevidím dva dni, hneď na nich badám, ako podrástli. Sú to krásni chlapci, mám z nich veľkú radosť. Ten starší je už rozumný, veľa vecí chápe a už má aj svoje finty. Keď si ho nevšímam, začne zlostiť, práve preto, že si ho nevšímam. Potom sa stačí dvihnúť, venovať sa mu a zas je z neho anjelik. Najradšej sú, keď ideme niekam von a vymyslíme si výlet."

Uznáva, že dnes je z neho úplne iný otec, akým bol vtedy, keď vychovával Adama. "A viete, že si to ani poriadne nepamätám? Hlavný rozdiel je v tom, že na Adama som nemal čas, čo mi je dnes ľúto. Ale v 80-tych rokoch keď chcela kapela zarobiť na živobitie, musela odohrať 20 koncertov do mesiaca. Takže na rodinu som čas nemal. Teraz som vlastne dostal príležitosť urobiť si akýsi reparát a užiť si všetky radosti a starosti otca tak, ako treba. Ale už sa teším na to, až títo dvaja malí vyrastú a prestanú vstávať o šiestej ráno," prezradil s úsmevom.

Adam sa zrejme "potatil", pretože aj jeho láka muzika, neraz si už aj s vlastným otcom zahral. Čo však tí najmladší? "Ešte je skoro o tom hovoriť, neviem, či som schopný to odhadnúť. Ale je pravda, že hudobné nástroje ich lákajú. No a zatiaľčo iné deti keď zbadajú harmoniku, tak nevedia čo s ňou, tak títo dvaja sa jej chytajú a skúšajú hrať. Takže je možné, že čosi podedili. Otázka už len je, kto ich to naučí. Lebo nemyslím si, že mám pedagogické vlohy a dostatok trpezlivosti. Na jednej strane sa deti musia učiť hravou formou, aby ich to bavilo, na druhej strane však musia mať aj disciplínu dostatočnú na to, aby to nevzdali, keď prídu prvé problémy. A tie prídu. Lebo nech je dieťa akokoľvek talentované, niektoré technické veci si nemôže osvojiť inak ako drilom. No a do toho sa nikomu nechce."

Začínal v detskom zbore

Sám veľmi dobre vie, o čom hovorí. Ako dieťa sa učil hrať na bicie, klavír, gitaru, trumpetu. Ako spevák začínal v detskom zbore Bambini di Praga. "Poslala ma tam učiteľka hudobnej. Patril som medzi tie deti, ktoré sa z toho tešili, lebo ja som si ako malý vždy spieval. Pamätám si, že od malička som si spieval hocikedy, kedy sa mi zachcelo."

Že je muzika to, čo chce robiť, však zistil, až keď mal približne 18 rokov. "Mal som za sebou hudobnú školu pre deti, kde som sa učil hrať na bicie, gitaru, trumpetu, klavír. Potom som šiel k profesorovi, volal sa Kimbl. Povedal som mu, že na bicie už viem hrať a že na hudobnej škole ma viac nenaučia, tak či by ma nemohol učiť on. Podal mi nejaké cvičenie a povedal mi, nech mu to zahrám. Keď som skončil, povedal mi, že som hral úplne zle. Bol tam v tom čase jeden jeho žiak, ktorý to zahral tak, ako sa má, a ja som počul, že to znie úplne ale úplne inak. Začal som chodiť na hodiny k tomuto profesorovi a ten mi povedal, že ak chcem niekedy niečo v muzike dokázať, musím na sebe pracovať. Povedal som si - no to je krásne, mám 18 a neviem nič, asi by som mal pohnúť zadkom..."

A tak sa s vervou pustil do hrania. Cvičil dvakrát denne. "Mama ma budila o štvrtej ráno, šiel som s ňou do školy, kde som do hral do siedmej. Potom som šiel do školy a zo školy som šiel do skúšobne, ktorá bola za Prahou a tam som ostal do večera. Posledným autobusom som sa vracal späť domov. Prišiel som okolo polnoci a ráno o štvrtej som znovu vstával. Bol to neskutočný dril, ale vydržal som to tri roky. Pochopil som rytmiku tohto nástroja, dostal som sa na celkom slušnú úroveň. Potom to už šlo rýchlo dopredu." Prvú kapelu však založil oveľa skôr, už keď mal 14 rokov. "Ešte som len začínal hrať na bicie, šiel som za kamarátom, ktorý bol na škole o ročník vyššie a vedel som, že hrá na gitaru. Povedal som mu, že zakladám kapelu a že ho beriem," spomenul si so smiechom.

Za prvú "poriadnu" kapelu však považuje až skupinu Jasná páka, ktorú založil, keď mal 20 rokov. "Viete, kedy si človek uvedomí, že robí dobrú muziku? Keď si jeho piesne hrajú ľudia, ktorých vôbec nepozná. A presne to sa mi stalo. V tom čase som chodil na čundry. Moja frajerka bola s rodičmi na chate a aby oni o mne nevedeli, tak som spal v spacáku za bukom pri chate. Celý čas sme však mohli byť spolu. No a keď som sa vracal domov, tak som z vedľajšieho kupé počul vlastnú pesničku. Najprv som si myslel, že si zo mňa niekto uťahuje. Bola to pieseň, ktorú som zložil pár týždňov pred tým a ktorú sme zahrali len na jednom koncerte. Šiel som sa pozrieť a tam sedeli úplne cudzí ľudi a hrali si moju pieseň! To človeka potom motivuje, aby napísal ďalšiu a ďalšiu."

No a keď po čase za ním prišli z kapely Lucie, že potrebujú speváka a on zistil, že muzikanti z kapely sa mu pozdávajú, tak súhlasil. "No, je pravda, že som to tam hneď na začiatku preorganizoval. Hehe. Zistil som, že ma veľmi baví robiť s ľuďmi, ktorí ma inšpirujú, že spolu posúvame hranice toho, čo sa dá v muzike vymyslieť. Boli sme dosť invenční, pristupovali sme k hudbe ako k výzve."

Po čase však začal cítiť, že si v Lucii pripadá ako zviazaný. "Dosť dlho mi bolo jasné, že Lucie pre mňa je uzatvorená kapitola, len som tomu nechcel uveriť. Snažil som sa túto otázku si v sebe znovu otvoriť, no nešlo to. Vedel som, že musím ísť na sólovú dráhu. Nepovedal by som pravdu, keby som rovno tvrdil, že ma Lucie brzdila, ale taký nejaký pocit som mal. Možno podobné pocity mali aj ostatní členovia, nikto to však nepovedal nahlas. Mal som pocit, že sa musím stále niekomu podradzovať, pričom pre mňa je v hudbe najdôležitejšia otázka slobody. V istých okamihoch príde na každú kapelu čas, kedy sa z hrania stáva už len dril. Nechceli sme si to pripustiť, no bolo to tak a navyše - začala medzi nami viaznuť komunikácia. V kapele je to ako v manželstve a žiadne manželstvo nie je po 18 rokoch také, aké bolo na začiatku a v prvých rokoch..."

A tak aj napriek tomu, že Lucie bola veľmi úspešná, rozpadla sa. D. Koller istú dobu hral s kapelou Kollerband, teraz má novú. Darí sa mu aj naďalej, lebo úspech ho vraj nikdy nedokázal uspokojiť natoľko, aby poľavil. "Nikdy som si prehnane neveril a neverím si doteraz. Neverím si až dovtedy, kým sa nepostavím pred ľudí na pódium. Tam si už človek musí začať veriť, lebo inak by ušiel z pódia. Veď ako by to vyzeralo, keby sa pred fanúšikov postavil ustráchaný rocker?," dodal s úsmevom.

Dátum narodenia: 27. september 1960

Znamenie: Váhy

Miesto narodenia: Praha

Rodinný stav: druhý krát ženatý, tri deti

Relax: šport

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári