1. mája sa začali v Košiciach kontroly štátnych zariadení, ale aj protesty proti bývaniu v nemocnici a pečivo bolo za jednotnú cenu
Spali na posteliach z blázinca a matracoch z väznice
V máji ožíva príroda, aj všetko ostatné sa prebúdza z letargie. Máj v Košiciach a iných východoslovenských mestách bol signálom pre prebudenie verejného a kultúrneho života, ale aj začiatkom kontrol. Tak to bolo od roku 1920 a máj roku 1921 nebol výnimkou. Kontroly nevyriešili nedostatok priestorov, klepli však po prstoch falšovateľom mlieka. Armáda pomáhala likvidovať negramotnosť u vojakov základnej služby a už tretí mesiac prebiehali kurzy pre učiteľov týchto vojakov.
Sťažnosti úradníkov
Už od januára prebiehali kontroly v ústavoch sociálnej starostlivosti na východnom Slovensku a v Košiciach aj v zdravotníctve. Komisia ministerstva zdravotníctva z Prahy a prednosta oddelenia pozemných stavieb Ministerstva verejných prác prišli na týždňovú inšpekciu nemocníc na žiadosť ich zamestnancov. Sťažovali sa na preťaženosť agendou, ktorá bola neúmerne veľká preto, lebo bolo málo pracovníkov pre nedostatok miestností. Nemali kde sedieť a kanceláriu mali aj na chodbe. Tak to bolo vo všetkých zdravotníckych ústavoch. Stiesnené podmienky boli aj v iných košických štátnych inštitúciách, o čom sa presvedčila hĺbková inšpekcia za účasti samotného ministra Grúbera a župného radcu Bullu.
Osobitnú pozornosť venovali minister s radcom Ústavu Komenského, Ústavu Československých vojnových poškodencov, Invalidnému domu, Červenému krížu a nemocenskej poisťovni, ktorým prisľúbili finančnú pomoc a Ústavu Komenského aj nové zariadenie do dielní.
Ústav Komenského bol zariadením, ktorému sa v minulosti hovorilo polepšovňa. Košická polepšovňa bola v priestoroch dnešnej Univerzity veterinárneho lekárstva na Komenského ulici. Chovanci mali možnosť vyučiť sa v nej remeslu a získať kvalifikáciu na dobrej úrovni vďaka vynikajúcim majstrom, školským dielňam a záhrade.
Minister sa stretol aj so zástupcami košických a prešovských občanov a spolkov, ktoré ho požiadali o pomoc v riešení nezamestnanosti a zúfalej bytovej situácie. "Nezamestnanosti môžem čeliť iba podporami a vláda príspevkami na výplaty zamestnávateľom. Ako napr. v Lučenci, aby mohol zamestnávateľ vyplatiť robotníkom mzdy a neprepustiť ich," sľúbil Grúber.
Práve počas jeho návštevy vyšla v Slovenskom východe správa o tom, že mesto Košice schválilo projekt adaptácie 36 drevených barakov v Barci na obytné priestory za desať miliónov korún. V roku 1921 bolo v Košiciach štyritisíc štátnych zamestnancov bez vyhovujúceho bývania a bez rodinných bytov, pričom na jeden byt bolo štyridsať žiadateľov. Štátni zamestnanci boli nútení bývať, kde sa dalo. Nocovali vo vagónoch, prístreškoch a miestach ohraničených štyrmi stenami a strechou, v predražených podnájmoch, ba aj v kanceláriách. Verejnosť bola pobúrená situáciou siedmich sudcov a štátneho zástupcu, ktorí by sa stali bezdomovcami, keby všetci siedmi nespali v kanceláriách. "Železné postele mali požičané z blázinca, slamníky z väznice a za takýto komfort platili aj poplatok a navyše zodpovedali za inventár kancelárie" - napísal Slovenský východ.
Riešením bytovej krízy mali byť baraky v Barci narýchlo postavené počas prvej svetovej vojny ako nemocnica. Boli z dreva. V lete v nich bolo horúco a v zime chladno.
Verejná diskusia o bývaní
Magistrát dal toto núdzové riešenie bývania na verejnú diskusiu, pretože vláda vyčlenila na rekonštrukciu barakov päť miliónov korún. Do diskusie sa okrem štátnych zamestnancov bez bytov zapojil aj Spolok inžinierov a architektov v Košiciach. Jej výsledok predložil aj s petíciou štátnych zamestnancov priamo ministrovi Grúberovi. Adaptáciu považovali "budúci" obyvatelia barakov aj architekti s inžiniermi za nevýhodnú a najmä škodlivú zdraviu. Steny z dvojitých dosiek boli bez izolácie, vyplnené pilinami a nezaručovali udržanie teploty v zime ani pri intenzívnom kúrení. Hygienické podmienky, aké by poskytovalo toto bývanie, boli nemysliteľné, keď štrnástim rodinám malo slúžiť spoločné WC, ešte k tomu vzdialené 60 metrov od baraku. Iba kanalizácia by pohltila dva milióny korún.
Minister neočakával, že počas kontroly, na ktorú prišiel, ho prekvapí aj tento problém. Za deň sa u neho vystriedalo množstvo sťažovateľov, ktorí protestovali proti takémuto riešeniu. Prizval aj zástupcov politických strán, poštových a telegrafných zriadencov, finančných úradníkov, ktorí vyhlásili, že majú odpor voči nasťahovaniu sa do takýchto vojenských barakov, lebo vojnové časy sú už preč. Za jediné riešenie tejto situácie považoval Grúber vypísať verejnú súťaž na iný spôsob adaptácie alebo výstavby bytov.
Falšovanie potravín
Kontroly, a to veľmi potrebné, boli na kvalitu mlieka a na ceny potravín. Špekulantov s potravinami odhaľoval protiúžerový úrad sídliaci v Košiciach, no nestačil na falšovateľov mlieka, ktorých pribúdalo. A čoraz viac pribúdalo v mlieku vody. Výskumná stanica v Bratislave vyslala na východné Slovensko svojich pracovníkov, aby odobrali vzorky mlieka v mliekarňach aj na trhoch. Výsledky kvality mlieka za mesiac máj predložila košickému magistrátu. Boli šokujúce: v 37 prípadoch obsahovalo mlieko 60 percent vody, u 20 obchodníkov 50 percent vody, v ďalších niekoľkých desiatkach prípadov 30 - 40 percent vody, v dvanástich prípadoch 20 - 30 percent a u sto predávajúcich 10 - 20 percent vody. Po tejto kontrole zriadili v Hospodárskej škole v Košiciach stálu výskumnú stanicu.
Nové ceny
Prešov bol protikladom Košíc v kvalite potravín a mlieka a kontroly hovorili o serióznosti a poctivosti predaja, aj keď by sa určite našli falšovatelia. Nákupné a konzumné družstvo verejných zamestnancov na Slovensku Centropol otvorilo v budove sedrie na Husovej ulici svoju filiálku. Nízka cena a dobrá kvalita vyvolali nespokojnosť medzi prešovskými obchodníkmi, ktorí tvrdošijne predávali pečivo za vyššie ceny. Pre celé Slovensko boli od 1. mája určené ceny žemlí na 60 halierov a iného pečiva na 50 halierov. Museli byť upečené zo zahraničnej múky a vážiť 48 g. Ceny kontrolovala polícia a každé porušenie sa skončilo trestným oznámením. Aj na majiteľa reštaurácie v Košiciach na Hlavnej 18 Jakuba Štarka, ktorý ponúkal kvalitné a chutné jedlá, ale za neprimerane vysoké ceny, ktoré boli 2- až 3-násobkom bežnej ceny.
V úvode sme spomenuli prebudenie kultúrneho života. V máji patrili k nemu majálesy v prírode, v Košiciach boli na Bankove, kde usporiadali aj "Prvý slovenský študentský majáles", ktorého spoluorganizátorom bol Vlčkov spolok pre podporu slovenských študentov na stredných školách. Majálesy boli aj v Michalovciach a Spolok ČSČK v Humennom usporiadal už "IV. akadémiu ČSČK", z ktorej venoval tritisíc korún chudobným žiakom škôl v Humennom na stravu a šatstvo, na čo prispela aj tamojšia vojenská posádka. YMCA usporiadala cyklus vychádzok po Košiciach, Spolok priateľov prírody obľúbené vychádzky do blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. V máji začínali dvojdňovým výletom na Krásnu Hôrku. Obľúbené boli vychádzky do Košických Hámrov, Opátky, na Prednú holicu, Jahodnú, kde mal spolok útulňu. Spolky začali vonku telovýchovné popoludnia pre deti aj zbierky už na zimné mesiace.
Likvidácia negramotnosti
Podľa posledného sčítania obyvateľov v Uhorsku r. 1900 bolo iba v Košiciach 16 percent analfabetov zo 44 200 obyvateľov. Podľa štatistiky z roku 1920 bolo v ČSR k 1. januáru 1921 z radov vojakov základnej prezenčnej služby v celej republike 6,95 percent negramotných Slovákov.- preto Ministerstvo národnej obrany ČSR rozhodlo, aby sa počas vojenskej základnej služby vyučovali povinne všetci analfabeti, aby po jej skončení vedeli čítať a písať. Okrem Slovákov bolo negramotných 0,08 percent Čechov, 12,61 percent Rusínov, 1,49 percent iných. Štatistiku vypracovalo krajinské vojenské veliteľstvo v Čechách.
Na veliteľstve 11. divízie v Košiciach sa začali v polovici februára roku 1921 kurzy pre učiteľov negramotných vojakov. Povinne sa na nich zúčastnili aj dôstojníci i poddôstojníci z Košíc, aby lepšie vnikli do problematiky vyučovania dospelých. Bola to neobvyklá forma vyučovania a pre jej úspešnosť sa rozhodli vytvoriť najviac desaťčlenné "triedy" negramotných vojakov.
Všeštudentský zjazd
Protipólom zgramotňovania armády boli tendencie o rozšírenie počtu vysokých škôl a internátov na Slovensku. Rokovali o tom na všeštudentskom zjazde v Prahe, zvolanom Ústredným zväzom študentstva ČSR. Zúčastnilo sa na ňom zo 140 registrovaných študentských spolkov 85. Hlavnou témou bolo umiestnenie vysokých škôl. Z vystúpenia dekana Vysokej školy architektúry v Prahe prof. Bertla vyplynulo, že pražské aj brnianske vysoké školy sú v neutešenom stave. Správy zo zjazdu, uverejnené vo vtedajšej tlači konštatovali: "O Slovensku sa hovorilo veľmi málo, veď malo iba jednu, aj to neúplnú lekársku fakultu, i keď v dobrom stave. Zjazd navrhol zriadiť nové vysoké školy, a to univerzitu v Bratislave a techniku v Košiciach s tým, aby sa čím prv začali prípravné práce na ich výstavbu. Pražská ani brnianska technika nestačí, treba rátať s Košicami na východe republiky, hoci študenti nemajú voči novým školám takú dôveru ako voči starým. V Bratislave aj v Košiciach bude treba začať stavať so školskými budovami aj akademické domy, moderné internáty. Pre českých študentov by mali byť štipendiá na Slovensku a naopak. Študenti dávajú mestu určitý ráz, takže potom by sa stratil cudzí ráz Bratislavy aj Košíc," hovorilo sa na zjazde. Lenže povojnové Slovensku, ktoré už nepatrilo do Uhorska, potrebovalo vlastnú inteligenciu hneď. Chýbajúcich lekárov, úradníkov, učiteľov zatiaľ suplovali z Čiech.
Arciknieža Štefan navštívil mesto, kde zažil veľa pekného jeho otec
Košice si zasluhujú názov "hlavné mesto"
V roku 1847 si arciknieža Štefan ako zástupca kráľa naplánoval niekoľkomesačnú inšpekčnú cestu po rakúsko-uhorskom mocnárstve, teda aj do stolíc na území terajšieho Slovenska. Všade bolo určené jedno miesto, kde sa mal stretnúť s predstaviteľmi župných úradov. 4. októbra 1847 ho očakávali v Košiciach.
Jeho cisárska a kráľovská výsosť zástupca kráľa prišiel do Košíc po štvrtej hodine popoludní v krytom koči. Pred kočom kráčal oddiel husárov a za kočom mestské baudérium, za ním v uhorských krojoch oddiel jazdcov na koňoch. Sprievod prichádzal od Miškovca a ako prechádzal dedinami, pridávali sa k nemu vybraní pospolití zemania "v košeliach a gatiach" (tak ako ich opísali Slovenské národné noviny) a vyššie zemianstvo. Postupne sa pripájali k sprievodu na určených miestach vždy ôsmi jazdci a po dedinách sviatočne oblečení obyvatelia vítali arciknieža, ktorý kýval rukou spoza zatvoreného okna dverí koča. Sprievod vošiel do Košíc niečo po štvrtej.
Sprievod mestom
Podľa vopred dohodnutého programu mal arciknieža vystúpiť pre Forgáchovým palácom, kde už bolo všetko pripravené na privítanie i pohostenie. Program sa zmenil údajne na žiadosť predstaviteľov mesta a husári vykročili na Hlavnú ulicu za nimi koč a osem jazdcov. Tam už prevolávali na slávu mešťania a pred Forgáchovým palácom boli pripravení predstavitelia stolice. Po odznení privítacích rečí sa ujal slova hosť. Zaznamenal ich redaktor Slovenských národných novín A. Dobšovič, ktoré uverejnili správu o tejto návšteve 21. októbra 1847. Vyberáme z nich časť, týkajúcu sa Košíc: "Páni, city a slová prijatia, ktoré mi vo vašom meste boli vyslovené ma presviedčajú, že som prišiel do svojej drahej vlasti, kde som prežil toľko šťastných rokov. Do vlasti, ktorej šťastie môjmu nebohému milému otcovi, za jedno polstoročie palatínovi, vždy na srdci ležalo, za ktorým kráčať je aj môj cieľ a držím ho za svoju najsvätejšiu povinnosť. Žiadam vás, páni, buďte im v tomto na pomoci."
Po prevolávaniach na slávu pustil sa arciknieža do reči so stoličnými funkcionármi. Potom ho prišli pozdraviť predstavitelia mesta a im zdôraznil, ký blízky je jeho vzťah ku Košiciam, o ktorým mu "... veľa pekného rozprával otec. Teraz som sa presvedčil, že si Košice zasluhujú názov hlavného mesta v Hornom Uhorsku."
Na počesť arcikniežaťa usporiadal košický biskup hostinu a divadelné predstavenie. Po jeho skončení, keď vyšiel arciknieža z budovy, začal sa nočný koncert vojenskej hudby pred osvetleným divadlom
Na druhý deň po účasti arcikniežaťa na bohoslužbách prijal biskupov z Košíc, Prešova a Rožňavy, zástupcov Šarišskej, Spišskej a Turňanskej stolice, richtárov Prešova, Bardejova, Sabinova, Levoče a Kežmarku, šestnástich spišských miest a miest ostatných stolíc. Bol to náročný program, ktorý pokračoval obedom - mesto Košice ho podávalo pre 400 hostí - a skončil sa bálom. Ráno ho vyprevadili na hranicu Abovskej stolice.
Arciknieža v Rozhanovciach
Vrchnosť vybrala na stretnutie Rozhanovce, ktoré boli známe pamätnou bitkou. Pripravili tam slávnostné privítanie, kvôli ktorému postavili stany, v ktorých už čakali okrem oficiálnych stoličných predstaviteľov, richtárov, prísažných aj zástupcovia šľachty a honorácie miest a obcí. Po privítaní predstavili osobnosti, ktoré riadili stolicu - arciknieža ich ubezpečil, že ešte nemal príležitosť "viditeľne a nejakými činmi vystúpiť vo svojej milej vlasti, ale dúfa, že nabudúce, kráčajúc v šľapajach svojho otca, potvrdí tieto slová aj vlasteneckými skutkami, v čom mu bude nápomocná aj jeho manželka vojvodkyňa zo Schwarcenbergu." Tieto slová boli zvýraznené prevolávaním na slávu dôstojníkovi husárov Ferdinandovho pluku, poslancov a profesorov zo Sárospataku, ktorí ho mali sprevádzať do ich mesta.
Z Rozhanoviec sa odobrali vzácni hostia do Trebišova, kam prišli na obed a kde ich očakávala pred kaštieľom grófka Etelka Szapáry, vdova Karola Andrássyho. Po obede, ktorý podávala grófka pre 60 hostí, sa celý sprievod odobral do Sárospataku cez Sátoraljaujhely. Ako písali Slovenské národné noviny, na vrchu Šiator pripravili Ujhelčania arcivojvodovi svetelnú atrakciu. Hromady dreva boli tak usporiadané, že keď sa zapálili, oheň vytvoril tri písmená: J. F. H. (Štefan - Arci - Knieža), čo arcivojvoda ocenil slovami chvály.
Návšteva prebiehala na území terajšieho východného Slovenska v ovzduší vzájomných komplimentov a nikto od arcikniežaťa nič nežiadal. Až v Šoproňskej stolici ho požiadali, aby podporil výstavbu železnice v presvedčení, že to láskavo urobí, lebo ho ešte čaká polnočné inšpekčné putovanie loďou, aj po zlých cestách.
Týmto sme chceli priblížiť obdobie spred 161 rokov čerpajúc zo správ vtedajších našich novinárskych kolegov.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
