Olympijský oblek dostal taký, že v ňom mohli chodiť dvaja

Na potulkách olympijskou históriou sa tentoraz vyberieme do katalánskej Barcelony i k protinožcom do austrálskeho Sydney. S Košičanom Petrom Veszelitsom, ktorý bol v roku 1992 i 2000 členom nášho vodnopólového tímu. V Barcelone ešte federálneho, v Sydney už slovenského.

Na barcelonskú olympiádu sa pólisti pod hlavičkou ČSFR dostali viac-menej náhodou. Bol to podobný prípad ako futbalisti Dánska, ktorí pár mesiacov predtým zasakakovali na majstrovstvách Európy za vylúčenú Juhosláviu. S tým rozdielom, že kým Dáni futbalové "Euro" senzačne vyhrali, česko-slovenskí vodní pólisti, už menej senzačne, skončili na olympiáde poslední...

Z Bukovca

do Barcelony

"Už vari pol roka sme boli zmierení s tým, že do Barcelony nejdeme, lebo na marcovej kvalifikácii v kanadskom Calgary sme skončili na šiestom mieste, a na olympiádu postupovalo päť prvých mužstiev. Nestačili sme napríklad na Rumunov či Holanďanov. Boli sme prví náhradníci, v prípade, že by niektorý mančaft účasť odriekol. Dlho sa však nič nedialo, už sa ani nehovorilo o vyradení Juhoslávie," spomína dnes už čochvíľa štyridsiatnik Peter Veszelits. "Mali sme už po sezóne, vôbec sme netrénovali, iba sme si užívali voľno, keď tu zrazu, tri dni pred odchodom našej výpravy do Barcelony, nám oznámili, že cestujeme tiež, že Medzinárodný olympijský výbor na poslednú chvíľu vylúčil z turnaja mužstvo Juhoslávie. Pamätám sa, že som sa práve s kamarátmi vyvaľoval na Bukovci. Na plaváreň sa nám nechcelo, lebo na slniečku bolo príjemnejšie. Pribehol ktorýsi z chlapcov, spoluhráčov, a vraví - rýchlo bež domov, zbaľ sa, večer cestujeme do Prahy..."

Za pár hodín, na počudovanie, sa podarilo dať dokopy kompletnú reprezentačnú zostavu. Aj s oboma trénermi, Štoffanom a Bottlikom. "Na kvalifikácii v Calgary bol hlavný tréner Bottlik, Štoffan asistent, na olympiáde v Barcelone si svoje pozície vymenili." Peter, aj keď bol v mužskej reprezentácii už štvrtý rok, patril v olympijskom tíme medzi najmladších. "Mal som dvadsaťtri rokov, mužstvo tvorili väčšinou ostrieľaní borci, Košičania v ňom mali prevahu. Bol tam Poláčik, Vidumanský, Lukáč, Tomáš Bundschuh... Jediným legionárom bol Roman Poláčik, ktorého ešte za totality pustili do Maďarska."

Ani v Prahe, kde sa pár hodín pred odchodom grupovala naša olympijská výprava, s nimi veru nik nerátal. "Obleky nám dali iba tie, čo sa zvýšili po tých, čo na olympiádu nešli. Povedali nám, že keď nám nebudú sedieť, máme si ich povymieňať. Ja som ho dostal po nejakom vzpieračovi, v saku sme mohli byť aj dvaja, a nohavice boli vari pre troch. Sám som si to musel šnúrkami nejako posťahovať, aby sa v tom dalo chodiť. Samozrejme, ten oblek mám dodnes doma, zo skrine ho nevyhodím, veď je to pamiatka..."

Turnajoví súperi, ktorí mali olympiádu už dlho istú, boli nadupaní, od partie "dovolenkárov" sa preto žiadne zázraky čakať nedali. "Náhradníci" skončili v turnaji poslední, bez jediného olympijského bodíka... "Vodné pólo je špecifický šport, vždy v ňom vyhrá lepší. To nie je futbal, kde dáte náhodný gól, a potom môžete deväťdesiat minút iba odkopávať loptu. My sme síce prišli do Barcelony oddýchnutí, ale, na rozdiel od súperov, nemali sme natrénované. Preto sme vo viacerých zápasoch do polovice viedli, ale potom sme kondične úplne odišli, jednoducho, nevládali sme. Príkladom bol zápas s Holandskom, v ktorom sme viedli jednoznačne 7:2, ale napokon sme prehrali 7:9... Darmo, keď nie je dvojfázový tréning, nemáte v krvi herné činnosti, nemáte šancu na úspech. Súperi išli na olympiádu nadupaní zo sústrednia, my z Bukovca... Nik z nás nemal veľké oči, išli sme tam s tým, aby sme si neurobili hanbu, aby sme to odohrali dôstojne, každý chcel odovzdať všetko čo v ňom bolo. Skončili sme síce poslední, ale stálo to za to."

Nielen výhľad na celú Barcelonu z vrchu Montjuic, kde sa našlo miesto pre vodnopólový i skokanský bazén. "Bol v perfektnom prostredí, organizátori ho ´zasadili´ do krásnej krajiny. Ale celá Barcelona, kde sa snúbi stará architektúra s modernou, je nádherné mesto." Peter si ju mohol naplno vychutnať po olympiáde, keď sa na dva roky upísal tamojšiemu ligovému klubu.

Nádherný bol aj otvárací ceremoniál, ktorí si nenechali ujsť ani naši pólisti. "Urobili sme kolečko po atletickom ovále, boli sme blízko basketbalistov z amerického Dream Teamu, videli sme Michaela Jordana, Scottieho Pippena, či ďalšie hviezdy svetového športu, bol to proste zážitok, na aký sa nezabúda."

Dream Team v akcii však Peter nevidel. Jednoducho, zohnať naň lístky bolo nemožné. "S lístkami na iné športy, ktoré sme si chceli pozrieť, to bolo dosť komplikované. Ja som mal napríklad kartičku, s ktorou som mohol ísť na plávanie, skoky do vody, a, prirodzene, vodné pólo. Ale dostať sa trebárs k lístkom na atletiku bolo zložité. Tam sa nám ešte podarilo dostať, ale basketbalové zápasy sme mohli vidieť iba v televízii v olympijskej dedine."

Tá bola situovaná prakticky v centre mesta, priamo na najväčšej barcelonskej pláži. "Boli to také pekné radové domy. Byty v nich boli vraj predané ešte skôr, ako sa začalo s výkopovými prácami. Z bytu, kde som býval, som to mal na chýrny bulvár La Rambla pešo vari desať minút. Keďže sa s nami veľmi nepočítalo, neubytovali nás spolu s našimi športovcami, ale v blokoch, kde boli samí černosi, Afričania z Konga či Jamajčania. Ale na tom by ešte nebolo nič zvláštne. Skôr to, že sme odtiaľ mali výhľad priamo na ženskú väznicu. Stála asi päťdesiat metrov od nášho bloku, takže občas sa nám o program starali aj väzenkyne..." smeje sa košický olympionik. Tá basa vraj nebola súčasťou územného plánu pri výstavbe olympijskej dediny, Barcelončania ju iba nestihli do začiatku hier zrušiť. Urobili tak až rok po olympiáde.

Držali sa

Coubertinovho hesla

"Olympiáda v Sydney bola o niečom inom ako v Barcelone," vraví Peter. "Každý organizátor hier chce totiž prekonať tých predošlých, aby sa o jeho olympiáde hovorilo, že bola najlepšia. A v Sydney taká naozaj bola, mám z nej neskutočný zážitok."

Aj sydneyská olympijská dedina predčila tú barcelonskú. "Bola na veľmi peknom mieste, blízko rieky. Mali sme k dispozícii loď, ktorou sme sa dopravovali do centra mesta, tam sme išli na autobus, alebo metro. Pohodlie sme našli v rodinných domčekoch. Celé mužstvo, iba tréner Bottlik s Vidumanským bývali v maringotke," uškŕňa sa Peter. "Ale bola postavená tak, že tréneri nás mali pod drobnohľadom. Podobný ´problém´ však mali aj ostatní, nielen pólisti."

Do Sydney, na rozdiel od Barcelony, sa nešlo z Bukovca. Aj keď konečný efekt bol rovnaký - slovenskí pólisti sa z olympijského turnaja opäť vracali s veľkou nulou na konte, a posledným miestom. "Nuž čo, aspoň sa nám podarilo obhájiť to dvanáste miesto. Riadili sme sa podľa Coubertinovho hesla - Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Len škoda, že sa nám nepodarilo vyhrať aspoň jeden zápas."

Ako v kvalifikácii v nemeckom Hannoveri. Tam ich vyhrali toľko, že to stačilo na postup. "Najdôležitejšie bolo víťazstvo v kľúčovom zápase s domácimi Nemcami. Atmosféra bola fantastická, vôbec si nepripúšťali, že by mohli s nami doma prehrať..."

Na ladenie olympijskej formy bolo niekoľko mesiacov. A Slováci ladili, ladili, až ju preladili. "Urobili sme celú prípravu, mali sme dobre natrénované, ale keď sme pricestovali do Sydney, boli sme unavení viac, ako by sa patrilo. Napriek tomu sme zohrali veľmi solídne zápasy. Proti silným Španielom nás od remízy delili iba tri sekundy, keby nám ten somár čiernovlasý, Gabi Hernandez, nestrelil víťazný gól."

Na debakel 5:21

spomínajú 21.5.

Mužstvo hralo dobre aj proti Grékom, ale bola z toho opäť iba tesná prehra. O výsledku súboja s výberom miestnych "klokanov" zas rozhodovali iné okolnosti. Snaha pretlačiť Austráliu do ďalšej fázy turnaja, a málo vídaný úkaz - baba s píšťalkou. "Potrebovali dostať Austrálčanov do bojov o medaily, a tá cesta viedla cez nás. Pískala nám jedna Holanďanka, a dvaja sme pri nej nedohrali. Mňa poslala von za nešportové správanie. Keď mi odpískala už ôsmy či deviaty kontra faul v útoku, tak som to nevydržal, a oboril som sa na ňu - Čo je!? A už som išiel..."

Ale posledným klincom do slovenskej vodnopólovej rakvy potiahnutej bielym súknom s piatimi farebnými kruhmi bola zdrvujúca prehra s Rusmi - 5:21! "Odvtedy sa s kamarátmi pravidelne stretávame 21.5. každý rok, a pri kávičke si na tento výprask pospomíname. Je to pre nás pamätný deň."

Na Sydney, a druhú olympiádu v živote, má však Peter Veszelits aj menej deprimujúce spomienky. "Napríklad na atletiku. V Sydney sme už mali silnejšiu diplomaciu, takže k lístkom na iné športoviská sme sa dostali ľahšie." Na olympijskom štadióne bol v ten deň, keď sa bežalo finále mužskej stovky. "Sedel som pri cieľovej rovinke, takže som mal všetko ako na dlani. Aj som si to pofotil. Atmosféra začala stúpať už pol hodinu pred finále, a vrcholila tesne pred štartom. Nik už nedokázal sedieť, všetci sa postavili, a keď zaznel štartérov výstrel, tak celý štadión zažiaril od bleskov fotoaparátov. Bolo to úchvatné."

Keďže na atletickej dráhe veľmi nebolo komu fandiť, pólisti si šetrili hlasivky na stretnutia našich basketbalistiek. Už aj preto, že v olympijskej dedine boli s nimi susedia. "Veď preto baby aj orodovali za nás, že my musíme dostať lístky na ich zápasy. Vedeli sme totiž urobiť atmosféru, vždy sme sa pomaľovali národnými farbami a vyrazili do haly so slovenskými vlajkami. Boli sme asi na tri zápasy. Z tej družby s basketbalistkami napokon čosi aj bolo, Gejza Gyurcsi si medzi nimi našiel frajerku..." prezrádza Peter na spoluhráča.

Košický pólista by veľmi rád išiel aj na tretiu olympiádu, lenže vek už nepustí. Aj keď stále je ešte oporou nového slovenského majstra ČH Hornets Košice, s reprezentáciou sa vlani už rozlúčil. "Azda sa mi to ešte raz podarí ako trénerovi."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári