sa chcelo alebo sa nechcelo, šlo sa do sprievodov... Boli sme zvedaví, aké spomienky si na prvomájové sprievody uchovali niektorí známi Košičania.
Ivan Janda si rád spomína na limo
Chýbajú mu žuvačky Pedro
Moderátor televízie STV a redaktor Rádia Košice Ivan Janda si na svôj úplne prvý sprievod nespomína. "Ale určite viem, že ma otec zobral ´na koníka´. V tom veku som tomu nerozumel inak ako zábavne. Jednoducho veľa ľudí i farebných vecí a moje milované limo vo vrecúšku," spomenul si I. Janda.
"Vekom som si uvedomoval, že najviac tých farebných vecí je červených a už som ani nesedel na otcovom krku... V puberte to bolo jednoducho o ´voľnom´ dni, ktorý ale až taký ´voľný´ nebol. Chodil som do gymnázia, ktoré bolo viac menej od ruky a keďže som bol relatívne vysoký, tak som do ruky dostal zástavu. Samozrejme, spriatelenú. Viem, že vďaka tomu, som po pochode pod tribúnou absolvoval ešte pochod do školy a to naozajstné ´voľno´ začalo až potom, ako som spriatelenú zástavu uložil na rok do skladu. Bol to ten najťažší deň na ´ulievanie´."
Ako spomína, v májových sprievodoch prežil celú mladosť. "Od toho lima až po prvé čapované pivo... Spomínam si aj na to, že z májovej oslavy nosila mama igelitky s nedostatkovým tovarom, pričom igelitky myslím len obrazne, lebo igelitky boli vtedy luxusným tovarom. Na májových oslavách ich nepredávali, ale určite predávali ovocie z trópov, ak sa za tropické dajú považovať povedzme kubánske grapefruity."
I. Janda priznáva, že aj so spomienkami to má také rozpačité. "To limo vo vrecúšku by som si dal aj teraz a chýba mi aj žuvačka Pedro, ale inak mi ´dobrovoľný´ májový pochod nechýba. Radšej mám dobrovoľné pochody po Tatrách a Volovských vrchoch. Myslím, že pre mňa boli dôležitejšie tie naozaj dobrovoľné manifestácie koncom 89-eho. Hoci bolo predsa len chladnejšie ako v máji...," dodal s úsmevom.
kid
Klára Kernerová nemusela vstávať skoro ráno
Na 1. mája porodila syna
Riaditeľka Verejnej knižnice Jána Bocatia Klára Kernerová sa na 1. mája vždy tešila, lebo to bol deň pracovného voľna. "Moju radosť neskazil ani fakt, že sa bolo treba zúčastniť sprievodu. Našťastie som nemusela skoro vstávať, zraz bol vždy až okolo desiatej, takže sa dalo v kľude vychystať," spomína si.
"My v kultúre sme išli do sprievodu až ku koncu, čo znamená, že sme sa zoradili okolo obeda. Dovtedy sme sa mohli porozprávať, respektíve občerstviť sa
z bohatej ponuky na tento účel vybavených stánkov. K dispozícii bolo aj tropické ovocie, ku ktorému sme sa snažili v ten deň dostať. V ostatné dni bolo zohnať pomaranče a banány problém."
K. Kernerová si pamätá, že vďaka prvomájovým sprievodom vznikali malé skupinky, v ktorých boli tak povediac ľudia rovnakej krvnej skupiny. "Rozprávali sme sa, vtipkovali, a tak čas veľmi rýchlo ubehol. Pre nás ešte slobodné devy bol 1. máj príležitosťou pekne sa vyobliekať a upraviť. Pamätám sa, že som si do sprievodu niekoľkokrát zaobstarala nové šaty. Nepríjemné bolo, keď nevyšlo počasie. Raz lialo ako z krhly a potom čakanie pod dáždnikom bolo dosť nepríjemné."
Spomína si, že sa zaraďovala len medzi ´bežných mávajúcich´. "Niesť transparent - to bola výsada. Našťastie takejto pocty sa mi nedostalo. Najkrajší 1. máj v mojom živote bol ten, v ktorom sa mi narodil syn Lukáš. Myslím, že nádheru toho prvomájového rána, v ktorom som prvýkrát začula detský plač svojho syna, už nič v mojom živote neprekoná..."
kid
Starosta Juhu Jaroslav Hlinka si 1. máj spája s pivom párkami, ale aj Černobyľom
Nápisy na transparentoch si "upravovali" po svojom
Starosta MČ Juh Jaroslav Hlinka má na 1. máj rozpačité spomienky. "To, čo som vtedy prežíval s napätím, teraz považujem za úsmevné. Po čase si človek spomenie len na to dobré. Heslá na transparentoch ma neoslovovali, ale brali sme to ako klišé."
Počas "dobrovoľne povinných" manifestácií však bola niekedy aj sranda. "Najznámejšie heslo bolo ´So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.´ Po roku 1969 sme k tomu ešte ako študenti medzi sebou k tomu dodali, že len dúfame, že sovietske vojská tu nebudú navždy. Začiatkom 70. rokov, v čase najtuhšej studenej vojny, si spomínam na transparent s nápisom ´Verná družba národov, nebojí sa atómov´. So spolužiakmi sme si ten nápis medzi sebou upravili po svojom. Namiesto atómov sme dali hlupákov. Občas sme si hovorili aj vtipy s politickým podtónom, ako sa hovorilo ´O zlatú mrežu´," opísal príhody J. Hlinka. "Ale zase priznávam, že sme zmenené heslá nevykrikoval nahlas. To by zaváňalo poriadnymi problémami, mohli nás aj zo školy vylúčiť."
Podľa južanského starostu boli prvomájové sprievody až príliš silnou tradíciou. Konali sa vždy, bez ohľadu na okolnosti. "Stávalo sa aj to, že sme do sprievodu išli len v tričkách a ´kraťasoch´. Medzitým začalo liať a poriadne sme zmokli. Lenže to by musela byť asi prietrž mračien, aby sa nepochodovalo pred tribúnou. Ale aspoň sme mali dôvod na to, aby sme sa mohli ´zohriať´ pri poháriku."
Menej humorný bol prvomájový sprievod v roku 1986. "To už taká sranda nebola. Vedelo sa, že vybuchla atómová elektráreň v Černobyle. Bolo verejným tajomstvom, že rádioaktívny mrak obišiel celú Európu. Napriek tomu sa prvomájový sprievod konal akoby sa nechumelilo. Lenže ľudia vtedy neboli informovaní, aj keď mnohí tušili, že to môže mať zdravotné dôsledky. Žiaľ, vtedajší mocipáni usúdili, že nič nehrozí. Dokonca sa hovorilo o tom, že naša vláda podcenila situáciu viac ako Sovieti."
Napriek tomu prevažujú na prvomájové sprievody len dobré spomienky. "Na väčšinu zlého človek časom zabúda. U mňa sa 1. máj spája aj s milými stretnutiami so známymi. Chodili sme na pivko a párky, to je asi nasilnejšia spomienka. Keďže sprievod bol na Leninovej, dnešnej Hlavnej a tribúna bola povyše vtedajšieho Prioru, hromadne sa chodililo nakupovať tropické ovocie. Vtedy bolo dostať grepy, banány, či pomaranče, ale iný podpultový tovar."
Ako študenti mohli pokurizovať s dievčatami, neskôr ako otcovia kúpiť deťom malinovku, limo, alebo žuvačku. "Na jednej strane mi niektoré veci z tých čias chýbajú, na druhej strane je dobré, že dnes nemusí nikto dobrovoľne povinne chodiť do sprievodu, ale môže tento deň stráviť pdoľa svojich predstáv."
bm
Anna Jenčová sa tešila na cukrovú vatu
Sprievod absolvovala aj v kroji
Najväčšie socialistické sviatky, ktoré boli 1. a 9. mája sa starostke Sídliska nad jazerom Anne Jenčovej spájajú aj so sadením uhoriek. "1.mája mama vždy sadila prvú časť uhoriek, druhú na 9.mája. Tohto maminho uhorkového sviatku som sa veľmi nezučastňovala, lebo moje záujmy boli iné. Predsa len, 1. máj sa u mňa spájal viac so zábavou."
Deti a študenti vnímali prvomájové sprievody a oslavy po svojom. Veď to bol voľný deň a navyše sviatok. "Ako deti sme povinne s rodičmi išli do sprievodu a tešili sa na cukrovú vatu a iné dobroty. Májový sprievod mal svoje čaro. Ale vtedy ma popoludňajšie sadenie uhoriek neminulo. Neskôr ako gymnazistka som po sprievode so spolužiakmi vyrazila niekde na Rybu a podvečer na prvomájovú diskotéku."
Samozrejme, je zbytočné zdôrazňovať, že prvomájové sprievody boli dobrovoľne povinné. Išlo akurát o to, kto čie "farby" v sprievode zastupoval. "Niekoľko sprievodov som absolvovala v kroji so súborom Železiar v ktorom som nejaký čas pôsobila." Počas prvého zamestnania sa tiež povinne zúčastňovala prvomájových sprievodov. Po nich nasledovalo posedenie pri pive či malinovke. Stretávali sa tam známi, ktorí sa niekedy nevideli dlhší čas. "Sprievod končil pri Zlatom dukáte a bolo tam vždy natrieskané. Tá atmosféra mala svoje čaro, neplánované stretnutia, hudba a spev."
Podľa A. Jenčovej mali prvomájové sprievody aj svoje pozitíva. "Napriek tomu, že sa to obdobie nazývalo socializmus, ľudia mali k sebe bližšie. Nebolo to o rozdielnych spoločenských vrstvách, dokázali sa uvoľnene baviť. Tým, že to bolo povinné, sme sa tam vlastne všetci stretli."
bm
Andrej Daňko si "Sviatok práce" vždy užíval
Prišla búrka, nebolo komu mávať
Pre futbalového trénera Andreja Daňka bol 1. máj, so všetkým čo k nemu voľakedy patrilo, príjemný deň. "Dnes je tendencia všetko minulé zhadzovať, posmievať sa tomu, že sa voľakedy chodilo do sprievodov. Ale veď to bol len prejav úcty k práci. Ešte ani na svete som nebol, keď sa 1. máj oslavoval. Ten sviatok nevymysleli ani komunisti, v Amerike vznikol už dávno predtým. Nemám rád ľudí, ktorí niečo také negujú..."
V detstve, v jeho Michalovciach, sa odpochodovalo, a potom bola ľudová veselica. "Prečo by sme sa na ten deň netešili? Pravda, museli sme si to odšliapať, bola to nutnosť, ale potom bola už len zábava. Aj neskôr, v Košiciach, keď som už hrával za VSS, môžem povedať, že 1. máj som mal rád. Najmä preto, že poobede sme chodievali po okolitých dedinách či mestečkách hrať priateľské zápasy. Pre miestnych to bola veľká udalosť, pre nás zábava. Najmä po zápase. No najskôr sme museli pozdraviť súdruhov na čestnej tribúne. Boli sme reprezentanti, vzory pre mladých, nikto si nedovolil povedať, že do sprievodu nejde."
Športovci boli vyštafírovaní, v pekných teplákoch, ba aj v oblekoch, na nosenie transparentov sa vždy vyberali najmocnejší, a najmä mladší spoluhráči. V rukách zástavky alebo mávatká, ktorými sa mávalo aspoň vtedy, keď sa prechádzalo popred tribúnu. "Ale väčšinou to vyzeralo tak, že skôr tí papaláši mávajú nám. Pamätám sa, že raz sa to obišlo aj bez mávania. Lebo nebolo komu. Spustil sa taký lejak, že aj páni utekali z tribúny, aby sa schovali. My, len čo sme zašli kúsok za ňu, urobili sme to isté..."
mat
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
