Najdrahšie husle, na ktorých hral, stáli šesť miliónov eur

Aj keď sa s tým nikdy nestotožnil, médiá ho vždy označovali za zázračné dieťa. Hrať na husle začal totiž už ako tri a polročný a veľmi rýchlo bolo každému v jeho okolí jasné, že je veľmi talentovaný. Dalibor Karvay medzičasom vyrástol na mladého muža, ktorý sa pomaly ale isto snaží zbaviť nálepky zázračného dieťaťa a sám si razí cestu za úspechom. A darí sa mu! Cestu do Košíc si našiel pred pár dňami, keď spolu s orchestrom Zlaté husle ponúkol v Dome umenia tunajším fanúšikom koncert plný dobrej muziky. Skôr ako vyšiel na pódium, si našiel čas na rozhovor.

Každý huslita vie, že rovnako dôležité ako to ako hrá, je aj to, na čo hrá. "Ja mám teraz nový moderný nástroj. Pred tým som hral na stradivárkach, ktoré som mal zapožičané. Vždy však len na mesiac, maximálne dva, pár krát sa stalo, že som mal nejaké len na týždeň. Lenže to nie je dobré, takto často meniť nástroj. Huslista potrebuje radšej mať jedny husle dlhšie, aby sa s nimi mohol zžiť. Isteže by som chcel stradivárky. Lenže to stojí milióny," prezradil D. Karvay.

Najčastejšie sa mladí huslisti dostanú k výnimočným husliam tak, že vyhrajú nejakú medzinárodnú súťaž. "Lenže to tiež nie je dobré, pretože husle vtedy človek získa iba na obmedzený čas. Najlepšie je to vtedy, ak banka, či iná inštitúcia, ktorá zvyčajne takého husle vlastní, ich prepožičia konkrétnemu huslistovi, ktorého si vyberie. Ja napríklad viem, že keby som mal rakúske občianstvo, tak by mi rakúska národná banka jedny prepožičala. Zvážil som to, či by mi za to rakúske občianstvo nestálo, no nakoniec som sa rozhodol, že nie. Predsa len - som Slovák, tu som sa narodil a kvôli nástroju sa mám stať Rakúšanom? To sa mi zdá trochu priveľa."

Na stradivárky si zvykol

Dalibor sa však môže pochváliť tým, že mu cez ruky prešlo mnoho skvelých huslí. "Doposiaľ som hral asi na 40 či 50 stradivárkach. Mal som v ruke jedny či dvoje také, ktoré boli naozaj skvelé a ktoré by som bral hneď. Mám totiž to šťastie, že rodičia jedného môjho kamaráta vo Viedni majú obchod s hudobnými nástrojmi. Takže keď získajú nejaký zaujímavý, hneď mi volá, aby som si ho prišiel vyskúšať, naladiť... Takže pre mňa je už úplne bežné držať v ruke stradivárky. Isteže, pre niekoho iného by to bol doslova zázrak, no ja som si zvykol," prezradil s úsmevom.

Cena väčšiny týchto huslí sa pohybuje od 3 do 4 milónov Eur. "Tie najdrajšie, ktoré som mal v rukách, stáli 6 miliónov Eur." Nemá tak trochu strach, keď drží v rukách takýto "poklad"? "Ani nie, lebo každé takéto husle sú poistené. Nebolo by to to najhoršie, keby ich niekto ukradol, ale ak by sa zničili. Lebo tam nejde o to, akú majú hodnotu v eurách. Ale keď sa zničí takýto nástroj, nič iné ho nemôže nahradiť a je to nevyčísliteľná škoda."

Je síce pravda, že kvalitné husle sú pre huslitu veľmi dôležité, sú mu však nanič, ak na nich necvičí toľko, koľko potrebuje... "Keď som príliš unavený, alebo keď nemám čas cvičiť, lebo cestujem, tak je toho menej. V bežné dni, kedy mám dostatok času, však hrám aj 8 či 9 hodín. Je to predsa moja práca, takže to musím robiť, nie? Na druhej strane - chce sa mi. Isteže aj ja mám dni, kedy by som radšej robil čosi iné, no vždy ma to po chvíli prejde. Sú však také dni, hlavne po šnúre koncertov, kedy jednoducho nevládzem a musím si dať jeden deň pauzu."

Už aj ako malé dieťa nepatril medzi tých, ktorých bolo treba k cvičeniu nútiť. Práve naopak, tešil sa na to. "Pre mňa to totiž bola zábava. Nevedel som sa už dočkať, kedy príde otec domov. Učil totiž na základnej umeleckej škole a keď prišiel domov, tak sme spolu skúšali, učil ma."

Začal hrať ako tri a polročný, už ako sedemročný začal chodiť na konzervatórium, vtedy absolvoval aj svoj prvý vlastný koncert, o tri roky neskôr už nahral cédečko. A médiá ho začali označovať za zázračné dieťa. "Ono to potom trochu začne liezť na nervy. Nikdy som sa totiž takto nevnímal. Pre mňa bolo normálne cvičiť, hrať na husliach a nepripadal som si zázračný, ani som nemal pocit, že hrám lepšie, ako niekto iný." Uznáva však, že nemal bežné detstvo. "To áno, ostatné deti z okolia mali detstvo iné. Nepohyboval som sa medzi rovesníkmi. V škole som mal individuálny plán a čas som trávil s ľuďmi, ktorí boli starší ako ja, pohyboval som sa v iných kruhoch. To, že som koncertoval už ako dieťa, ma veľmi ovlyvnilo. Veď som sa stretával s politickými, kultúrnymi i športovými osobnosťami... Také detstvo nemá každý."

Už od malička teda vyrastal v tom, že z neho bude sólista. "Určite sa vďaka tomu zo mňa stal aj individualista a možno tak trochu aj introvert. Potrebujem veľa času na vzťahy... Ono je to ťažko, keď je človek tak ako ja na cestách kvôli koncertom. Občas potrebujem byť sám, aby som si mohol oddýchnuť."

Zvykne sa hovoriť, že deťom, ktoré sú výnimočne talentované a začali sa umeniu či športu venovať veľmi skoro, bolo ukradnuté detstvo. "Ja som nikdy ten pocit nemal, pretože som hral rád. A popri tom som si vždy vedel nájsť čas aj na kamarátov, na šport. V škole mi veľmi vychádzali v ústrety, takže ma to nijako nezaťažovalo. Nemal som ani nič zakázané. Ani športy. Samozrejme, že by som sa nevrhol do volejbalu, ale ten ma ani nikdy nelákal. Skôr ma bavil futbal a tenis. To mi ostalo dodnes. Síce sa mi pred rokom stalo, že som si pri futbale vyvrtol členok, no to nevadí, hlavne, že som si nezlomil ruky. Snažím sa dávať si pozor, aby som si neublížil, na druhej strane však nemôžem sústavne myslieť na to, aby som si len nedajbože neporanil ruky. Nedá sa totiž nič vylúčiť. Celkom pokojne sa môže stať, že sa kdesi pošmyknem, zlomím si obe ruky a skončil som..."

Žije vo Viedni

Pred ôsmimi rokmi začal študovať na konzervatóriu vo Viedni, neskôr na Hudobnej akadémii v Grazi. Medzi tým sa však stal aj študentom Akadémie umení v Banskej Bystrici. "Naďalej žijem vo Viedni a Grazi, no do Banskej Bystrice pravidelne dochádzam. Chcem si totiž ukončiť štúdium aj na Slovensku. Navyše tam pôsobí môj starší brat, takže do Bystrice chodím veľmi rád."

Umelci si zvyčajne pred seba dávajú nejaké ciele, ktoré by chceli dosiahnuť. "Aj ja mám sny a plány. Ak by som si pred seba žiadne nekládol, asi by som len ťažko napredoval. Nestačí si len tak sám pre seba hrať. Človek musí na sebe ´makať´, pred koncertami a súťažami sú to celé hodiny. Stále sa mám v čom zlepšovať. Na budúci rok sa chystám na súťaž, ktorá sa koná raz za štyri roky. Je to v podstate akási olympiáda pre huslistov. Je tam potrebné mať naštudovaný veľmi široký repertoár, súťaž trvá mesiac, v porote je 16 ľudí. Je to medzinárodná súťaž, na ktorú sa vždy hlásia tí najlepší. Dúfam, že sa mi podarí na nej čosi dosiahnuť. A prípravy na ňu? Cvičiť, cvičiť, cvičiť..."

Keďže Dalibor hráva so svetoznámymi orchestrami po celom svete, veľa času mu zaberá cestovanie. Popri tom stále cvičí, takže voľného času mu veľa neostáva. "Snažím sa si ho však nájsť, pretože každý sa musí nejako odreagovať. Nedá sa cvičiť 10 hodín bez prestávky, to by ani nebolo dobré. Najlepšie sa viem uvoľniť pri športe. Mal som priateľku, no to sa skončilo. Povolanie huslistu v tomto nie je veľmi prajné. Neraz sa stalo, že som nebol doma aj desať dní, prišiel som len na jeden či dva dni späť do Viedne, mal som sa s ňou stretnúť, no bol som taký unavený, že som bol rád, že si stihnem aspoň pospať, kým pôjdem zase preč. V tomto je kariéra huslistu veľmi náročná. Ale stojí mi to za to. Zatiaľ to tak cítim, chcem hrať a o tom, či by som mohol robiť niečo iné, budem uvažovať, až keď mi to už nepôjde tak dobre, ako by som sám chcel..."

O tom, čo všetko sa mu doteraz podarilo a že vo svojom veku má na svojom konte už závideniahodné množstvo úspechov, neuvažuje. "Je zbytočné myslieť na to, čo bolo. Dívam sa dopredu. Skoro každý novinár sa ma však ako prvé pýta na to, koľko som mal rokov, keď som začal hrať. Vždy si pri odpovedi na túto otázku spomeniem na to, ako som prvé husle dostal pod stromček. Začal som na ne hrať a ovplyvnilo to celý môj život. Som naozaj vďačný za to, že som ich dostal, pričom dnes viem, že určite nebolo ľahké zohnať ich. Boli to totiž veľmi malé husličky. Našťastie sa to otcovi podarilo."

Dalibor po husličkách túžil od kedy si vôbec pamätá. "Bolo to asi tým, že na husliach hral môj otec i brat. Brat cvičil každý deň spolu s otcom, ja som ich počúval a veľmi sa mi to páčilo. V bratovi som mal veľký vzor. Navyše - u nás doma bola vždy pustená klasická hudba, takže som vyrastal na nej. Keď som videl v telke nejakého huslistu, tak som vedel, že toto chcem robiť aj ja."

Ako malé dieťa si možno ani nie cekom dobre uvedomoval, ako sa mu darí. Fakt, že hral pre prezidenta mu zrejme ako malému chlapcovi bol ´ukradnutý´. "Tak trochu som chápal, že mám talent, vedel som, že viem celkom dobre hrať na husle. Ale necítil som sa nejako výnimočne. Bol som šťastný, keď sa mi podarilo dobre zahrať na koncerte, keď mi potom ľudia gratulovali, no nie vždy som celkom chápal, pre koho som hral a pri akej príležitosti. Tešil som sa hlavne z toho, že môžem hrať. A to mi ostalo."

Chystá sa na turné po svete

Najbližšie ho čaká pár koncertov na Slovensku, potom sa však už teší na veľké turné po Japonsku, Rakúsku, Nemecku, Španielsku a Taliansku. "Šéfdirigent viedenskej filharmónie Seiji Ozawa vytvoril taký zvláštny orchester, do ktorého si pozval sólistov z celého sveta, oslovil aj mňa. Prijal som túto ponuku, lebo je to výborná príležitosť. A to aj napriek tomu, že nechcem hrávať ako súčasť orchestra, chcem ostať sólistom. Lenže tento orchester je výnimočný a každá ponuka, ktorá ma dokáže posunúť ďalej, stojí za zváženie."

Doposiaľ mal Dalibor šťastie na pozvania zahrať si ako sólista so Štátnym komorným orchestrom v Žiline, Slovenskou filharmóniou v Bratislave, Štátnou filharmóniou v Košiciach, Filharmóniou Bohuslava Martina v Zlíne, Rundfunk Sinfonierorchestra v Berlíne, Solistes Européens v Luxemburgu, Englisch Chamber Orchestra, Radio Symphonierorchester vo Viedni... Spolupracoval s významnými dirigentami, medzi ktorými nechýbajú Ernst Theis, Leoš Svárovsky, Oliver Dohnányi, Herman Engels, Petr Vronský, Karol Kevický, Ondrej Lenárd a mnohí ďalší. Dostalo sa mu dokonca tej pocty, že hral pre anglického princa Charlesa či pre pápeža Jána Pavla II. "Isteže, hrať pre princa či pre pápeža by bolo pre každého veľmi zaujímavé. Na druhej strane - toto nie sú moje sny a ciele. Mojim cieľom je hrať s kvalitnými orchestrami pod vedením výborných dirigentov. To je pre mňa ako muzikanta najdôležitejšie," dodal.

Dátum narodenia: 24. júl 1985

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Vrútky

Rodinný stav: slobodný

Relax: tenis, futbal

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári