Prešove. Otec je už 29 rokov nebohý. Zomrel tragicky. Zrazilo ho auto, keď kráčal popri krajnici cesty. V období kolektivizácie, keď otec odmietol podpísať do družstva, nastali pre nich krušné chvíle. Otec sa musel skrývať, preto odišiel za prácou do Čiech. Ján Babjak tieto chvíle považuje za krízové obdobie, pretože v tom čase potreboval mať otca pri sebe. "Kamaráti sa chválili svojimi otcami a ja som mohol iba povedať, že môj je vo svete a zarába peniaze, aby som ja mohol lepšie žiť," konštatuje. Svoj mužský vzor si našiel vo svojom strýkovi. Ten ho naučil láske k lesu, odvtedy je vášnivým hubárom. Ako malý často lovil ryby, kúpal sa, pásol husy s kamarátkami, od ktorých sa naučil šiť a vyšívať. Dnes je šitie jeho hobby.
Kedy vo vás skrsla myšlienka, že sa stanete kňazom?
- Kňazi boli u mňa vždy na vysokom piedestáli. Nikdy by som si ako mládenec nepomyslel, že môžem byť kňazom. Na strednej škole som bol presvedčený, že pôjdem študovať strojarinu. V deviatom ročníku som sa však na veľké prekvapenie svojich pedagógov prihlásil na gymnázium. Bolo to pod vplyvom duchovného otca Šutaja. Chodil som s ním miništrovať, spievať na pohreby. Pri podávaní prihlášok mi povedal: Janko, podaj si ju na teológiu. Poslúchol som ho. V období tvrdej totality z toho boli problémy. Pri odovzdávaní maturitného vysvedčenia mi riaditeľ školy povedal tvrdé slová. Dnes im už rozumiem, povedal ich najmä kvôli verejnosti. Doslova riekol: Dvaja žiaci našej školy pošpinili česť našej školy tým, že sa prihlásili na bohosloveckú fakultu. Takéto živly viac na škole nestrpíme. Podal mi ruku tak, že sa pozeral opačným smerom. Pre mňa to vtedy bola veľká rana, ale prebolela.
Aké boli začiatky vášho štúdia?
- Do Bratislavy, vtedy jedinej bohosloveckej fakulty, nás prijali na fakultu za celé Slovensko iba dvadsať, z toho sme dvaja boli za gréckokatolícku cirkev. Prvý semester som žil akoby nad oblakmi. Každý deň spev, prednášky, modlitby. To bolo úžasné. Do druhého semestra to bolo pozitívne. Vtedy sa totiž stala istá udalosť, ktorá ma zranila a doslova som bojoval s myšlienkou odísť zo seminára. Istý náš profesor nám často prízvukoval, že kňaz musí mať čistý, morálny profil. Ja som to bral ako stopercentnú povinnosť. Raz, na bohoslužbách na Ondrejskom cintoríne, keď sme boli na liturgii na chóre, zrazu vstúpil ten profesor do chrámu bočnými dverami a za ním istá pani a ďalšie dve slečny. Starší spolužiaci to skomentovali: Pozri sa, profesor so svojou milenkou a dcérami. Ja som zostal zmorený. Ako je to možné! Môj duchovný svet sa akoby zrútil. Našťastie, zdôveril som sa jednému zo svojich starších spolužiakov. Ten sa mi venoval dva týždne. Hovoril mi: Áno, toto je príklad. Ale negatívny. Takýto nikdy nesmieš byť. Musíš si všímať pozitívne príklady. Podržal ma. A ďakujem mu. Inak by som nedosiahol ani kňazstvo. Hovoril som si, že radšej budem dobrým laikom, otcom v rodine, keď mám byť takýmto všelijakým kňazom. Tu treba upresniť, že biskup môže svätiť ženatých mužov na kňazov. Ale iba tých, ktorí absolvovali teologické štúdiá a pred prijatím diakonátu prijali najprv sviatosť manželstva. Taká je prax od apoštolských čias, ktorá bola aj v rímsko-katolíckej cirkvi do 11. storočia.
Myslíte si, že ženatí gréckokatolícki kňazi viac rozumejú ľudským slabostiam, problémom v rodine?
- Ani nie je potrebné na túto otázku odpovedať, lebo všetci vieme, aká je pravda. Človek, ktorý nežije v manželskom živote, má o ňom iba teoretické vedomosti. Teória od praxe sa však veľmi odlišuje. Ak kňaz žije v manželstve a sám zakúša problémy, iste im lepšie rozumie. Toto je denno-denná prax v našej katedrále. Keď sa kňazi pri spovedi po pozdrave západným spôsobom spovedajúceho sa opýtajú, prečo sa prišli spovedať k nám, odpovedajú: Viete, ale vy predsa len, ste ženatý, lepšie mi rozumiete.
V prešovskej katedrále ste zaviedli celodenné spovede. Čo vás k tomu viedlo?
- Spovedá sa tam okrem soboty každý deň. Od rána od pol šiestej, do večera do siedmej. V bazilikách v Ríme, som si všimol, že v nich sa aspoň v dvoch-troch spovedniciach vždy svietilo a v niekoľkých jazykoch visel nápis Spovedáme. Napadlo ma, prečo by som nedal takúto možnosť aj našim ľuďom. Pomyslel som si, mám kňazov dôchodcov, kňazov, ktorí tu na fakulte učia, takých, ktorí sú vyčlenení z bežnej pastorácie. Majú rôzne úlohy, prečo by som im nevedel prideliť niekoľko hodín do týždňa, aby posedeli v katedrále. Keby nikto neprišiel na spoveď, zoberie časoslov a pomodlí sa. Ale mám takú skúsenosť, že sa ešte nestalo, aby kňaz sedel a nemal koho spovedať. Keď idem do katedrály s nejakou návštevou počas dňa, vidím takýto obraz: Päť, šesť ľudí sedí v laviciach, modlia sa a čakajú a jeden sa spovedá. Kňazi sa po 3-4 hodinách striedajú. Aj oni to kvitujú. Tí, ktorí sú na dôchodku sa cítia potrební. Majú dostatok skúseností, ktoré môžu v spovednej službe odovzdať. Urobili sme rozpis kňazov a stalo sa to samozrejmosťou. Odvtedy katedrála žije. Turisti a veriaci majú možnosť pokloniť sa pri hroboch mučeníkov, prezrieť si kópiu Turínskeho plátna, poadorovať, pomodliť sa.
Aký je váš názor na požiadavky Rusínov na ich vlastného biskupa?
- Keď ste takto priamo položili otázku, priamo na ňu budem aj odpovedať. Prečo len pre Rusínov? Veď máme aj Ukrajincov, Rómov, Maďarov, Nemcov. Cirkev sa podľa národností nemôže deliť. Vždy ide o územie, na ktorom je biskup. Pod neho patria všetci tí, ktorí tam žijú a ktorí sa cítia byť príslušníkmi tej-ktorej viery. V Amerike sú často príslušníkmi byzantského obradu Filipínci, Indiáni, Afričania. Teraz majú aj oni žiadať svojho biskupa? Je to nelogické. Cirkev nemá takúto prax. Predovšetkým je tu viera a starosť o duchovné dobro veriacich. O ostatné sa starajú rusínske organizácie. Ja sa o Rusínov starám v rámci mojich možností. Dal som dovolenie, aby sa do ich jazyka preložilo celé Evanjelium Písmo sväté. Aby sa čítalo pre nich v zrozumiteľnej reči. Trebnik -vysluhovanie sviatostí sa tiež preložil, ale všetko musí byť na úrovni. Tak, ako slovenský preklad je potvrdený v Ríme svätým stolcom, tak aj rusínsky. Ja nemám byť biskupom - buditeľom rôznych národných nácií. Ja mám byť biskupom zjednocujúcim, pre všetkých. To, že ten je Rusín, ten Ukrajinec či Maďar je iste vážna vec. Pre cirkev je to však druhotné. Biskup a kňazi sa starajú o duchovné dobro, o povznesenie človeka a o to, aby dosiahol spásu. Nie o to, aby sa zakorenil vo svojom národnom presvedčení. Cirkev sa uberá smerom, ktorý určil Kristus. Ten povedal: Choďte a učte všetky národy. Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich žiť podľa Evanjelia a zachovávať všetko, čo som ja prikázal. Tu ide o spôsob života. A oni odo mňa čosi iné žiadajú. Mať biskupa Rusína. A keď nič nebude robiť, len tu bude a bude Rusín, tak bude pre nich svätý. Je to podľa mňa veľké nepochopenie.
Ján Pavol II. pri svojej návšteve v Prešove odporúčal gréckokatolíkom návrat ku svojim koreňom, zachovávať pôvodné obrady. Pokúšate sa o to?
- Katolícka cirkev to nie sú len dva obrady západný, latinský, teda rímsky a východný, teda byzantský. Východná cirkev má 21 obradov. Keď Svätý Otec vtedy hovoril, aby sme sa vrátili ku svojim koreňom, myslel tým, aby sme ten svoj obrad zachovávali v čistote, v rýdzosti. Bolo tu určité obdobie, najmä keď bol nedostatok kňazov a bolo potrebné slúžiť v nedeľu aj štyri liturgie, išlo sa trošku na latinský spôsob, skracoval sa obrad. Naša liturgia nie je stavaná na recitovanie. A zrazu sa začala recitovať, vypustili sa určité dôležité veci. Obrad bol odborne povedané latinizovaný. A toto myslel svätý Otec, aby sme sa nedeformovali. Vatikánsky koncil sa totiž dotkol západnej cirkvi, ktorá bola zreformovaná liturgia či vysluhovanie sviatostí. Východná nie. Jeho vízie siahali aj vyššie. Ten istý byzantský obrad využíva aj pravoslávna cirkev. Medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou je iba veľmi malý rozdiel. Ten, že pravoslávni neuznávajú pápeža, hlavou ich cirkvi je patriarcha, sú tam malé rozdiely v dogmatických záležitostiach ohľadom kánonických kníh, očistca a nepoškvrneného počatia. Ján Pavol II. myslel na to zjednotenie a ja verím, že k tomu spejeme.
Čo plánujete v novom úrade?
- Vzniká rada hierarchov, musel som sa postarať o celú organizáciu intronizácie a vysviacky bratislavského biskupa, zriadenie bratislavského biskupstva a úradu. Budujeme eparchiálne pastoračné centrum v Juskovej Voli za 24 miliónov, bude mať kapacitu 27 miest a bude slúžiť pre formovanie gréckokatolíckej mládeže z celej archieparchie. Kladiem tomu veľký dôraz, pretože v dnešnej dobe je mladý človek veľmi ohrozený - treba ho naučiť ako nazerať na tento svet.
Vo svetskej politike býva zvykom, že ak nastúpi prezident do úradu, udelí amnestiu. Neplánujete čosi také urobiť voči mníchom, bratom Timkovičovcom, ktorých ste vylúčili z Rádu sv. Bazila Veľkého, zakázali ste im slúžiť liturgie a vykonávať všetky ostatné kňazské služby?
- Timkovičovci majú svoj osud vo svojich rukách. Bolí ma, že som ich musel vylúčiť. Boli suspendovaní na určitý čas. Majú však šancu, ale potrebné je ich obrátenie a poslušnosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
