Šesť ľudí našlo dočasný domov v domčeku bez vody a elektriky

Pri prechádzkach ulicami mesta stretáva každý z nás množstvo rôznych ľudí. Každý z nich má svoj vlastný osud, ktorý náhodný pozorovateľ len ťažko odhalí. Z tváre sa však dá vyčítať všeličo. U niekoho radosť, spokojnosť a šťastie, u iného smútok, únava či stres. Práve takým prípadom je aj osud Eriky Rusinkovej ml. a jej najbližšej rodiny. S priateľom, malým dieťaťom, postihnutým bratom, matkou a babkou žijú v neľudských podmienkach v záhradnom domčeku neďaleko košického jazera.

S Erikou Rusinkovou st. sa osud nemaznal. Mame Helene Grekčovej sa narodila pred 49 rokmi v Košiciach. Tvrdí, že mala ťažké detsvo. jej otec bol alkoholik, mamu často bil a vyháňal ich z domu. Na lepšie časy jej začalo svitať po zoznámení so svojim druhom, neskôr manželom. Okrem toho, že pracoval, vlastnil byt na ulici Pokroku. Po svadbe sa nasťahovali k nemu a všetko sa zdalo byť skvelé.

"Spočiatku bolo," spomína E. Rusinková st. "Bol komunizmus, manžel pracoval. Po čase však začal mať problémy s alkoholom. Domov chodil opitý, často nedorazil do práce. Napriek tomu som však o nejakom vážnejšom kroku nikdy neuvažovala." Po niekoľkých rokoch sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali po matke a syn Peter. Trpel viacerimi poruchami, ktoré spôsobili jeho náchylnosť k epileptickým záchvatom, mentálnu retardáciu a zaostalosť.

Niekdy vtedy sa vraj začali problémy s manželom a otcom javiť ako neznesiteľné. "Naháňal nás sekerou, mamu často bil, veľakrát nás vyhnal z domu. Keď začal mamu podvádzať, bolo jasné, že sa rozvedú," hovorí 23-ročná E. Rusinková ml. Jej mama sa na dátum rozvodu nepamätá, no bolo to pred vyše 10 rokmi. Ako hlavný dôvod uviedla, že ju podvádzal. "Bitky a ostatné veci som mu bola schopná prepáčiť. No keď sa rozhodol, že predá byt a pôjde žiť k cigánke, pohár trpezlivosti sa prelial."

Jedinou prekážkou, ktorú musel Erikin manžel pri predaji bytu prekonať, bola tá, že musel zvyšku rodiny nájsť náhradný domov. Túto podmienku splnil tým, že ich nasťahoval k matke E. Rusinkovej st. Helena Grekčová mala už dlhší čas pridelený sociálny byt na Šoltésovej ulici. Bola totiž týranou invalidnou dôchodkyňou. Úrady však nepovoľujú obývať sociálne byty iným osobám, ako tým, pre ktoré sú určené.

Odkedy sa E. Rusinková st. s manželom rozviedla, žila s dcérou, postihnutým synom a invalidnou mamou v jednej garzónke. Aj to však pre nich bolo požehnaním. Nalejme si však čistého vína. Ani E.Rusinková st. nebola žiadnym neviniatkom. Alkohol mala rada aj ona. S matkou nemala príliš rozvinutý zmysel pre zodpovednosť a nestarala sa o veci, týkajúce sa chodu domácnosti. Jediné, čo sa jej nedá uprieť, je láska a starostlivosť, ktoré chovala k postihnutému synovi. Bola oficiálne prehlásená ako jeho opatrovateľka a dostávala na neho finančnú podporu. Z toho dôvodu nemala potrebu zamestnať sa. "Syna opustiť nemôžem, lebo si na mňa zvykol," tvrdí. "Potrebuje ma, inak by dostával záchvaty. Keď ich dostane pri mne, viem, čo mám robiť. Za tie roky sme si na seba zvykli." Okrem syna jej bola zverená do opatery i mama. Sľúbila jej, že sa o ňu bude starať do smrti.

Podmienky, v ktorých všetci žili, neboli ani zďaleka ideálne. Dcéra a vnučka H. Grekčovej sa totiž nestarali o to, koľko ich mama a babka platí nájom. Ten síce nebol vysoký, no po páde komunizmu nedokázala zvládnuť jeho postupné zvyšovanie. Z pôvodných 500 Sk až na sedemnásobok. Nesúhlas s neustálym navyšovaním až na 3 500 Sk sa H.Grekčová rozhodla demonštrovať neplatením. Dlh z roka na rok narastal. Ľahostajnosť jej i zvyšku rodiny viedli zo strany súdov k prvým napomenutiam. Roky plynuli a medzičasom si E.Rusinková ml. našla priateľa. Splodili syna, ktorému dali meno Matej. Po otcovi.

Iba nedávno sa úrady rozhodli, že s neplatičmi zo Šoltésovej ulice treba niečo robiť. Vyprovokovali to zrejme sťažnosti ostatných obyvateľov domu. Stará pani Grekčová sa totiž rozhodla svoju garzónku, obývanú šiestimi členmi, "obohatiť" o novú krv. Nechávala u seba prespávať bezdomovcov s ktorými sa zoznámila na ulici. Tí po nociach nečítali noviny, nespali a nesledovali televíziu. Venovali sa hlučnému a bujarému hýreniu, čo rušilo ostatných nájomníkov. "Je to pravda," priznáva E.Rusinková st. "Babka k sebe vodila bezdomovcov, ktorí rušili nočný kľud. Obyvateľmi domu boli najmä starí ľudia, ktorí tam takisto dostali sociálne byty."

Výsledkom bola návšteva polície, ktorá byt zavrela a zamrežovala. Bez varovania to úplne nebolo. Len sa polícii nechcelo čakať, kým sa Rusinkovci vrátia domov. Výsledkom bolo, že nikto z nich sa už do bytu návrate nedostal. "Sú to nejaké tri - štyri týždne. Nejde len o to, že nám zamrežovali byt bez toho, aby tam bol niekto z nás. Nepríjemným je fakt, že nám tam ostali veci. Šaty, dokumenty, televízor, chladnička. Na tie si dokonca mama musela zobrať pôžičku. Všetko ostalo tak. Keď sme sa boli sťažovať na úrade, povedali nám, že musíme počkať," hovorí mladšia z E. Rusinkových.

"Nevedeli sme, čo máme robiť. Pomohol nám kamarát, ktorý vlastní staršiu chatku pri sídlisku Nad Jazerom. Tam bývame, odkedy nás z bytu vyhodili," hovorí E.Rusinková st. Podmienky, v ktorých žijú, sú najmä pre malé dieťa a jedného postihnutého nevyhovujúce. "Nemáme vodu ani elektrinu a kúrime drevom. Vodu na umývanie nosíme z Hornádu. Je veľmi špinavá. Vodu na pitie si kupujeme. Nedá sa tu variť, nie je kde. Je to nebezpečné najmä pre môjho malého syna a brata. Ten tu dostal záchvat každý deň, ktorý tu bol. Mama ho musela ratovať."

Najmladšia žena rodiny sa rozhodla vziať vec do vlastných rúk. Bola podať viacero žiadostí sociálny byt v rôznych zariadeniach. Najviac nádeje vkladá do tej, ktorú podala na magistrát. "Poznám viacero ľudí, ktorí postupovali rovnako a dostali to, čo žiadali. Dúfam, že vzhľadom k našej bezvýchodiskovej situácii budú úrady konať rýchlo a spravodlivo. Mojej matke totiž zamietli viacero žiadostí. Vôbec nebrali do úvahy, že má postihnutého syna. Poznám zase zdravých mladých ľudí, ktorí byty dostali. Kde je teda spravodlivosť?"

E.Rusinková ml. chce po úradoch, aby jej žiadosť posudzovali iným spôsobom, než prípad jej matky. "Chcela by som, aby sa na nás pozerali ako na dve rôzne rodiny. Ja s priateľom a našim dieťaťom totiž trpíme za cudzie chyby. Chceli by sme pomoc pre nás a pre môjho postihnutého brata." Pravdou však je, že ponuku na pomoc pre ňu a jej malé dieťa už dostala, no odmietla ju. Na Adlerovej ulici, kde je stredisko pre osamelé mamičky, jej ponúkli ročné ubytovanie. Podmienkou však bolo, že by tam musela bývať bez priateľa. "To nemôžeme splniť. Priateľ by bez syna nevydržal ani deň," tvrdí mladá mamička.

Jedinou prosbou E.Rusinkovej ml. je, aby im niekto dočasne pomohol. Vraj len kým sa postavia na vlastné nohy. "Stačila by nám pomoc na rok. Potrebujeme to my s priateľom a dieťaťom. Rovnako môj postihnutý brat. Pre neho je to ešte akútnejšie. Pracovať vieme, postavili by sme sa na vlastné nohy. Viem, že za situáciu celej našej rodiny si môžeme viacmenej sami. No prečo by sme my, deti, mali pykať za chyby našich rodičov...?"

Kto sa chce dostať do poradovníka čakateľa na "mestský" byt, musí splniť tri základné podmienky

Plač na "sociálnom" je na dennom poriadku

Kvôli objektívnosti príbehu sme sa rozhodli priniesť i pohľad druhej strany. O rodine Rusinkovcov i o tom, čo všetko je potrebné k zaradeniu do poradovníka čakateľa na byt, sme sa pozhovárali s vedúcou Referátu Sociálneho bývania mesta Košice Dr.Fedorkovou.

"Tým, že nám niekto zašle, alebo doručí oficiálnu žiadosť, to ani zďaleka nekončí," vraví Dr. Fedorková. "Najprv ju posúdime a skontrolujeme, či dotyčný spĺňa podmienky zaradenia do poradovníka čakateľov." Nie sú extra prísne, no účelne oddelia ľudí, ktorí sú v núdzi od tých, ktorí chcú len zneužiť pomocnú ruku mesta. "Prihliadame na tri základné podmienky. Žiadateľ musí byť aspoň 5 rokov občanom mesta Košice a dokázať, že nevlastní žiaden byt. A o ten v ktorom býval pred tým, neprišiel vlastným zavinením." Treťou podmienkou je príjem rodiny, ktorý nesmie presahovať trojnásobok životného minima na Slovensku.

Po splnení týchto podmienok sa žiadateľ prizve na osobné stretnutie. "Na ňom spíšeme zápisnicu, do ktorej uvediem každý detail, týkajúci sa prípadu. Najčastejšie sa snažíme zistiť, či sú informácie, uvedené v žiadosti, pravdivé. Takto vieme rýchlo zistiť, či ide o seriózneho žiadateľa alebo o niekoho kto si len vymýšľa a rád by sa dostal k lacnému bytu bez námahy."

Mesto prevádzkuje sociálne byty na Popradskej, Golianovej, Sládkovičovej (na snímke) či Herľanskej ulici. Ďalšie sú na Demeteri či povestnom Luníku IX. Práve vďaka nemu mesto eviduje neuveriteľné množstvo obyvateľstva, sociálne odkázaného na pomoc mesta. "Denne nám pribudne približne 10 žiadostí a preto máme kapacity neustále plné. Ak ide o nejaký súrny prípad, pokúsime sa mu pomôcť inou formou. Existujú totiž aj iné sociálne zariadenia, zamerané napríklad na osamelé mamičky a podobne." Zaradenie žiadateľa do poradovníka ani zďaleka neznamená, že sa bytu onedlho dočká. Veľký počet žiadostí a málo bytov totiž spôsobil ich pomalé vybavovanie. "V súčasnosti sa vybavujú žiadosti z rokov 1996 a 1997. Hlavne preto, že kto dostane sociálny byt, v ňom ostane žiť veľmi dlho a neprepustí ho iným záujemcom."

Obtiažnosť vybavovania žiadostí vyvoláva v záujemcoch búrku nevôle. "To, čo zažije počas bežného pracovného dňa naše oddelenie, si možno len ťažko predstaviť. Plač je na dennom poriadku a stalo sa aj to, že pred nami stiahla matka parochňu svojmu dieťaťu, aby nám ukázala, že má onkologickú diagnózu a vyvolala v nás pocit ľútosti. Je to tu ozaj ťažké."

Príbeh rodiny Rusinkovcov sledujú úrady odkedy boli nútené rozhodnúť o ich vypovedaní zo sociálneho bytu na Šoltésovej. "Ten bol pridelený ešte za komunizmu Helene Grekčovej. Prečo sme ich boli nútení ´vypovedať´, hovorí fakt, že menovaná mala v byte vymeraný dlh 349 tisíc korún. A to bez penále. Navyše tam došlo k porušovaniu podmienok, tým, že si k sebe vzala rodinu. Ešte predtým k nám boli podané žiadosti členov ich rodiny. Prvú k nám podala na začiatku roka 2007 E.Rusinková st. Žiadosť jej bola zamietnutá kvôli nesplneniu základnej podmienky zaraďovania do poradovníka. Byt, ktorý mala na ulici Pokroku, totiž aj napriek jej opačným tvrdeniam oficiálne predala spolu s manželom. Sociálny byt jej teda nesmie byť pridelený za žiadnych okolností."

Po tomto zamietnutí to hlava rodiny skúšala rôznymi fintami. Podobné žiadosti podali i jej dcéra a syn. V oboch prípadoch bol badateľný jeden spoločný znak. "Mentálne zaostalý syn k nám prišiel so svojou matkou. Sám sa totiž nevie poriadne vyjadrovať. Žiadal od nás špeciálny byt, no s tým, že s ním musí byť jeho mama, babka i zvyšok rodiny. Boli sme mu ochotní ponúknuť centrum, kde by žil a mal aj vlastných opatrovateľov. No E. Rusinkovej st. vyhovieť nemôžeme."

Ako posledná je v evidencii mesta žiadosť E.Rusinkovej ml. V jej žiadosti bolo tiež niekoľko zádrheľov. Šlo najmä o problém s trvalým bydliskom. Nevedela totiž nijako preukázať, že je Košičanka a jej priateľ je na tom rovnako. Úrady však vzhľadom k tomu, že majú osemmesačné dieťa, v tomto prípade povolili a zaradili matku do poradovníka čakateľov.

tl

Tomáš LEMEŠANI

Autor: Mimikry

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári