Za olympijský bronz zo Sarajeva bola len "socialistická" odmena

Je slovenskou krasokorčuliarskou legendou. Ťažko povedať, či ho ňou urobila bronzová medaila z olympijských hier v Sarajeve v roku 1984, alebo skôr ten štvoritý tulup z európskeho šampionátu v Kodani o dva roky neskôr. Dovtedy neslýchaná záležitosť na vrcholnom podujatí ISU mu pomohla k druhému európskemu zlatu, a priniesla jeden svetový primát. Aj keď dodnes tak trochu sporný...

Bol či nebol ten štvorák Jozefa Sabovčíka na dánskom ľade čistý? "Revízia" Medzinárodnej krasokorčuliarskej federácie totiž po dlhom skúmaní odhalila pri doskoku nepatrný dotyk aj druhej nohy... "A samozrejme, o ten primát som oficiálne prišiel." Ešte aj teraz, keď niekto pred ním otvorí už prachom zapadanú tému, je mu z toho smutno. "Lebo sám som stále presvedčený, že to bolo čisté. Dokazuje to aj pohľad kamery z iného uhla, ktorý sme skúmali napríklad so Scottom Hamiltonom. Ani on tam žiaden dotyk nevidel. Preto im toľko trvalo, kým padlo definitívne rozhodnutie. Ale asi už nebol záujem s odstupom času niečo na tom meniť... Prvý štvorák uznali až Kanaďanovi Kurtovi Browningovi, o dva roky neskôr na majstrovstvách sveta v Budapešti. Aj on však priznáva, že prvým, ktorý ho skočil na medzinárodnej súťaži, som bol ja."

Na nasledujúcich majstrovstvách sveta si Jozef Sabovčík na štvorák už netrúfol. Možno aj preto skončil medzi svetovou elitou "iba" šiesty. Bola to jeho posledná veľká súťaž v amatérskej kariére, lebo mu ruplo koleno. Odvtedy už skákal štvorité skoky iba exhibične. Dokonca aj po štyridsiatke. "Naposledy ešte pred rokom, naozaj. A skákal som ich čisto. Na ten kodanský štvorák sa už nechcem dívať, ale občas musím, lebo všade ho dávajú. Najnovšie je na internetovej stránke ´youtube´, takže si ho tam môže každý pozrieť. Zo svojich skokov mám urobené aj devedéčko, ktoré predvádzam na rôznych trénerských sympóziách."

V Amerike to už nie je ono

Svoj skokanský potenciál predvádzal bratislavský rodák niekoľko sezón aj na profesionálnej úrovni. Za morom dokonca získal titul majstra sveta medzi profíkmi. "Dva tituly," opravuje. "Vyhral som aj US Open, profesionálne majstrovstvá Spojených štátov amerických. Kedysi boli súťaže profíkov v Amerike veľmi populárne, ale dnes to už nefunguje."

Takže jeho životnou náplňou, a zárobkovou činnosťou, zostali exhibičné vystúpenia. "Bez dobrej kondície a tréningu by to však ani tam nešlo, pretože tých vystúpení je do roka okolo päťdesiat. A k tomu treba prirátať aj náročné cestovanie. Keď chcem byť vo forme, od pondelka do piatka musím byť denne aspoň hodinu na ľade. Popri revuálnych vystúpeniach trochu fušujem aj do trénerskej roboty, väčšinou s mladými, začínajúcimi krasokorčuliarmi, aj keď sa im nemôžem venovať naplno. No môžem sa pochváliť, že z jednej mojej študentky je už majsterka Ameriky... Keď bude viac času, rád by som si vytvoril nejakú detskú tréningovú skupinu."

Zatiaľ si však stále dokáže vychutnávať mimoriadnu atmosféru exhibícií, má rád aplauz nadšených divákov, robí mu potešenie v žiari reflektorov predvádzať svoje korčuliarske umenie. "Pokiaľ budú také fantastické publiká, aké boli v Bratislave a v Košiciach, a pokiaľ ma to bude baviť, nemienim zavesiť korčule na klinec. Prirodzene, musím sa nejako starať aj o rodinu, aj preto ešte stále korčuľujem. No môžem povedať, keby účasť na tých exhibíciách nevynášala, určite by som to nerobil."

S aktívnymi i vyslúžilými krasokorčuliarmi pochodil za tie roky kusisko sveta, ale také publikum, aké našiel na Slovensku, vraj už dlho nezažil. "Ešte v deväťdesiatych rokoch bývala taká paráda aj v Amerike i Kanade, ale v zámorí sa takéto vystúpenia, a krasokorčuľovanie všeobecne, už trocha prejedlo. Kedysi tam boli haly vždy plné, teraz je veľký problém nejakú vypredať. Ja si myslím, že tomuto športu dosť ublížili tie škandály, úpadok diváckeho záujmu bol evidentný napríklad po olympiáde v Lillehammeri a zákulisnom boji medzi Nancy Kerriganovou a Tonyou Hardingovou, či mafiánskom rozhodovaní v Salt Lake City. Američania boli vždy zvyknutí, že ich pretekári bojovali na majstrovstvách sveta a olympijských hrách vždy o zlaté medaily, ale časy sa zmenili. Aj preto popularita krasokorčuľovania v zámorí poklesla."

Dvojnásobný európsky šampión sám priznáva, že dianie na amatérskom ľade pod zástavou ISU ho príliš nezaujíma. "Viete, že naposledy som naživo videl nejakú veľkú svetovú súťaž pred šiestimi rokmi, počas olympiády v Salt Lake City? Aj to len preto, že to bolo v meste, kde momentálne žijem a ja som pôsobil vo funkcii atašé slovenskej výpravy a vystupoval som počas otváracieho ceremoniálu olympijských hier. V tom nabitom programe jednoducho nemám čas, aby som sa išiel pozrieť na nejaké majstrovstvá sveta či Európy. Ale v televízii si to občas pozriem. Musím, lebo nemôžem byť celkom mimo diania, keď chcem deti trénovať."

I keď, ako sám tvrdí, krasokorčuliarsky svet sa od jeho čias veľmi nezmenil. "Čo sa týka náročnosti skokov, ďalej sa už veľmi nedá ísť. Akurát sa zmenilo hodnotenie rozhodcov, ale myslím si, že to krasokorčuľovaniu príliš neprospelo. Pochybujem, že novému systému hodnotenia niekto vôbec rozumie. A zmenilo sa aj oceňovanie pretekárov. To sa s našimi časmi teda absolútne nedá porovnať. Za medaily sme nedostávali žiadnu finančnú odmenu, a keď už, za ten bronz na olympiáde v Sarajeve, bola to odmena taká socialistická... Ale nezávidím nikomu, vtedy bola taká doba."

"Háro" bolo zakázané

Neodmysliteľným imidžom odviazaného rockera na korčuliach je hriva dlhých blonďavých vlasov, ktoré si však počas amatérskej kariéry nemohol dovoliť. "Jednoducho, bolo to zakázané, rozhodcovia také niečo nepripustili. Háro som zapustil až po príchode medzi profíkov. Chcel som sa podobať na svoj idol, lídra skupiny Smokie Chrisa Normana." Kým sa vraj blond nezačne meniť na šediny, z dĺžky vlasov neuberie. "Ozaj, otec je už celý šedivý, ani neviem odkedy, takže ma to asi čaká tiež," smeje sa najstarší účastník košickej exhibície.

Je pochopiteľné, že mu otcova premena unikla, veď doma, na Slovensku, sa objaví iba zriedka. "Zo stretnutia s rodičmi mám vždy veľkú radosť, ale žiaľ, momentálne mi to vychádza tak raz do roka. No musím nejako vyšpekulovať, aby to bolo častejšie, pretože deťom sa tu veľmi páči. Je to však problém, lebo starší syn chodí v Amerike na gymnázium."

Z prvého manželstva s americkou krasokorčuliarkou Tracy Weimanovou má 15-ročného syna Blada, s druhou manželkou Jennifer splodili Jozefa Jadena, ktorý má štyri roky. "Aj keď som s nimi mal už jedno krasokorčuliarske vystúpenie, chlapci sa veľmi nepotatili. Blade je momentálne celý zbláznený do kompjutrov a najmä gitár, čo okolie z nášho domu aj patrične cíti. A mladší? Tomu sa korčuľovanie celkom páči, ale necháme tomu voľný priebeh, uvidíme či má na to, aby bol z neho raz šampión. No skôr ako dobre korčuľovať, musí sa ešte naučiť po slovensky, aby bol ako jeho otec."

Po niekoľkých rokoch prežitých v Kanade získal Jozef Sabovčík kanadské štátne občianstvo, no vyzerá to tak, že svoj druhý domov, pre seba i rodinu, našiel definitívne v USA, po presídlení k Veľkému soľnému jazeru, do olympijského Salt Lake City. Slávny tenista Ivan Lendl kedysi povedal, že preňho je domov tam, kde sa najlepšie cíti. "Súhlasím. Ale to neznamená, že zo mňa bude Američan. Žijem síce v Amerike, ale vždy budem Slovák. Keby som si chcel zmeniť kanadské občianstvo na americké, asi by som sa musel vzdať občianstva slovenského. A to vôbec neprichádza do úvahy," vraví jedna z hviezd exhibičného krasokorčuliarskeho turné po svetových klziskách.

Jozef Sabovčík

Narodil sa 4. decembra 1963 v Bratislave, od roku 1992 žije v USA, od roku 1995 v Salt Lake City, s manželkou Jennifer má štvorročného syna Jozefa Jadena, z prvého manželstva 15-ročného Bladeho.

Športové výsledky

Olympijské hry

1984 - 3. miesto

Majstrovstvá sveta

1979 - 19. miesto

1980 - 16. miesto

1981 - 12. miesto

1982 - 16. miesto

1983 - 6. miesto

1984 - 4. miesto

1985 - 4. miesto

1986 - 6. miesto

Majstrovstvá Európy

1979 - 17. miesto

1980 - 9. miesto

1981 - 5. miesto

1982 - 8. miesto

1983 - 2. miesto

1984 - 4. miesto

1985 - 1. miesto

1986 - 1. miesto

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári