Režisér Juraj Nvota pripravoval film Muzika desať rokov, po jeho dokončení dostal ´kocovinu´

Na komunistické "schvaľovačky" pripravili zastieracie manévreRežisér Juraj Nvota si pre pár dňami našiel cestu do Košíc aj s herečkami Dorotou

Na komunistické "schvaľovačky" pripravili zastieracie manévre

Režisér Juraj Nvota si pre pár dňami našiel cestu do Košíc aj s herečkami Dorotou Nvotovou, Táňou Pauhofovou a hercom Ľubošom Kostelným. Divákom v predpremiére predstavil svoj najnovší režijný počin - slovenský film Muzika. Aj to bol dôvod, prečo sme si J. Nvotom sadli na kus reči.

Na jednej strane je rád, že film Muzika sa konečne dostal na plátna slovenských kín, na druhej strane mu je aj ľúto, že sa práca na ňom skončila. "Zvyčajne to tak býva, že keď sa skončí niečo, na čom človek robil dlho, tak dostane na konci ´kocovinu´. Má pocit, že v ňom ostalo prázdno," nazdáva sa J. Nvota. "Film je beh na dlhé trate, veď od prvotného nápadu na Muziku po deň, kedy sa dostal do kín, ubehlo 10 rokov! Teraz pracujem na ďalších dvoch scenároch, len mám strach, aby to znovu netrvalo tak dlho..."

Našťastie to v poslednej dobe vyzerá, že už aj na Slovensku sa začína nakrúcať. Za posledné mesiace sa do kín dostalo niekoľko slovenských filmov... "Asi to bude tým, čo všetko schválila predošlá grantová komisia. Tá totiž na to šla rozumne. Pred tým sa dávali na filmy aj také smiešne sumy ako dva milióny, čo je nezmysel. Buď sa dajú poriadne peniaze, za ktoré sa dá nakrúcať, alebo sa nedá nič. Veď na filme idú neskutočné peniaze do prenájmu technológie. Pri Muzike sme dali dva milióny len za to, že sa hotový film prepálil z formátu HDTV na film, ktorý môže ísť do kín..."

Nemalú námahu teda tvorcovia filmu Muzika museli vynaložiť na získanie peňazí, problém bol však aj v tom, ako vyriešiť interiéry, exteriéry, scénu a rekvizity tak, aby to vyzeralo, akoby sa dej odohrával v 70-tych rokoch minulého storočia. "Napríklad policajné auto v typickej žlto-bielej kombinácii farieb a s veľkým nýpisom VB sme si požičali od jedného zberateľa veteránov. Veľa sme sa nachodili s architektom filmu, kým sme našli také časti sídlisk, kde by sa mohla kamera krútiť na všetky strany a kde by to vyzeralo ako pred 30-timi rokmi. Ono si to človek ani neuvedomuje, ako sa všetko zmenilo, pokiaľ nepotrebuje nájsť miesto, kde sa zmeny neudiali..."

Pohľad na sídlisko, ktoré by vyzeralo ako v bývalom režime, potrebovali nájsť napríklad i pre záber, v ktorom D. Nvotová robí na streche paneláku striptíz... "Najhoršie na tejto scéne bolo to, že sme ju nakrúcali začiatkom novembra. Bol krásny slnečný deň, ktorý môže vo filme pôsobiť ako letný, no nebolo viac ako päť stupňov nad nulou. K tomu všetkému pofukoval vetrík a Dorotka sa musela vyzliekať. Všetci sme ju ľutovali. Za komínom už čakali ľudia zo štábu s pripravenými dekami, ktoré na ňu hneď hodili, keď som zakričal - stop."

J. Nvota je adoptívnym otcom Doroty, ktorú vychovával počas manželstva s herečkou Annou Šiškovou. Nebolo mu preto divné režírovať film, v ktorom si Dorotka zahrala nymfomanku Anču a nakrúcať s ňou scény, v ktorých sa odhaľuje? "No, bolo to trochu divné, to priznávam. Lenže Dorotka to pekne vysvetlila. Keď si prečítala scénar a zistila, že jej postava má vo filme pomerne veľa šteklivých scén, v ktorých je buď vyzlečená, alebo ´vystrája´ s nejakým chlapom, tak si povedala, že do toho ide len preto, že to budem režírovať ja. Lebo sa nemusí báť, že sa budem v týchto scénach vyžívať. Možno iní režiséri by tak urobili, lenže ja sa rozhodne nebudem vyžívať v tom, že sa moja dcéra ukazuje nahá..."

Objavil divadelný svet

J. Nvota vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave. "Najprv sme bývali v Piešťanoch a mne sa o čomsi takom ako divadlo ani len nesnívalo. Potom sme sa však presťahovali do Bratislavy a ja som objavil najprv Redutu a potom všetok ostatný divadelný svet. Chodil som na predstavenia študentov herectva a vravel som si, aké to je úžasné, že chodia na školu a popri tom sa takto krásne bavia. Bol koniec 60-tych rokov, všetko bolo také uvoľnenejšie a mňa to ´dostalo´ a vtiahlo do seba."

Nikdy nebol to dieťa, ktoré chodí recitovať, ktoré chodí do ochotníckych súborov. "Takto som sa nikdy neprejavoval. Lenže potom som videl na javisku Lasicu a Satinského a povedal som si, že aj ja chcem patriť do divadla. S ostychom som si dal prihlášku na réžiu s tým, že sa pôjdem pozrieť na prijímačky, ako to tam vyzerá, aby som vedel, keď pôjdem o rok už poriadne pripravený a naučený. No a oni ma vzali na prvý pokus!"

Hovorí sa, že študenti umeleckých vysokých škôl majú priam za povinnosť žiť bohémskym životom... "No, pravda je taká, že kolektív človeka stiahne k všeličomu. Ako bohémovia sme sa prejavovali v tom zmysle, že sme sa kamarátili s výtvarníkmi, hudobníkmi. Vytvárali sme akési malé spoločenstvo, navzájom sme si vymieňali nápady. Ak sme potrebovali do predstavenia hudbu, bolo za kým zájsť, ak ktosi potreboval čosi zrežírovať, požiadal nás... No a samozrejme - keď sa nám potom čosi podarilo, tak sme to poriadne oslávili."

No a povinnosťou umelcov v minulom režime bolo tak trochu do tohto režimu zapárať... "Aby sme si mohli sami seba vážiť, tak sme rebelovali. Snažili sme sa vnášať do hier čo najviac narážok, aby v podtexte rebelovali proti režimu. Aby sme ho zosmiešňovali... V podstate sa dá povedať, že veľká časť tvorby umelcov počas komunizmu sa zameriavala práve na toto. No lenže potom do dopadlo tak, že ´tí hore´ si to nemohli nevšimnúť. Niečo sa dovolilo, ale keď sa zabŕdlo do vážnejších otázok, tak bolo zle. Neváhali zrušiť predstavenia, zavrieť divadlo. Veď aj pre mňa si prišli z ŠTB, aby ma vypočúvali. Po jednom predstavení prišla tajná polícia a kontrolovala texty z knihy šepkárky, či herci hovorili to, čo je naozaj v scenári alebo si vymýšľali. Hľadali viníka, ktorý hercom vložil do úst také smelé myšlienky... Neraz nám niektoré predstavenia zakázali. Mali na to svoje nástroje, ale ani my sme nelenili."

Každé predstavenie totiž malo takzvanú schvaľovačku, kedy prišla komisia z ústredného výboru strany, pozrela si predstavenie a rozhodla, či môže byť premiérované alebo nie. "No a aby to vyzeralo, že voľačo robia, tak vždy sa snažili aspoň čo-to zakázať. Takže sme im začali naschvál do hier vsúvať také veci, ktoré sme vedeli, že nám neprejdu. Napríklad v predstavení Ako som vstúpil do seba v Radošinskom naivnom divadle som jednému hercovi nakázal, aby prišiel na javisko s ruskou zástavou, prehodil ju cez kartónovú škatuľu a robil si z toho ´kecpult´ a začal rečniť. Keď to zbadala schvaľovacia komisia, nasledoval výbuch. Povedali, že ak tam toto necháme, tak nám predstavenie zrušia. Súhlasili sme. Lenže keďže sme ich pozornosť upriamili na túto situáciu, s ktorou sme rátali, že ju z hry vyhodia, nevšimli si kopu ďalších narážok... Boli to také malé zastieracie manévre..."

Aj napriek tomu, že si občas ako režisér dovolil takýto "úlet" proti režimu, strach nemal. "Zaujímavé je, že pri tvorbe som strach nikdy nemal. Vtedy sme boli skoro všetci odvážni a snažili sme sa rôzne narážky inteligentne do hry zašifrovať tak, aby vyzerali nevinne, no aby tomu diváci rozumeli. Ale ostal mi strach z policajtov. Ako mladík som chcel mať dlhé vlasy, vždy ma však legitimovali policajti, pozreli si preukaz, na ktorom som mal vlasy ostrihané nakrátko a prikázali mi ostrihať sa. Tak sme s kamarátmi tvrdili, že sme ´občaňáky´ stratili a dali si urobiť nové, na ktoré sme sa dali odfotiť v dlhších vlasoch. Rafinovane sme potom docielili to, že sme mohli mať vlasy aspoň polodlhé... Lenže od toho obdobia mi ostala triaška, ktorá ma pochytí, keď vidím policajta. Dnes je taký režim, že keď v noci vidím policajta na ulici, mal by som byť rád, lebo je tam preto, aby ma v prípade potreby chránil. Mne však ostal strach, lebo za komunizmu nás policajti nechránili, ale napádali."

Práce má dosť

J. Nvota sa počas svojej režisérskej kariéry zastavil v mnohých divadlách, no najviac mu zrejme učarovali "radošinci", u ktorých zrežíroval viac ako 20 hier. Aj tú poslednú - Veľké ilúzie. "Asi to bude tým, že si rozumiem so Stanom Štepkom. Zaoberá sa obyčajnými, prostými ľuďmi, no dokáže ich urobiť zaujímavými. O to isté sa snažím vo svojich filmoch. Veď aj v Muzike vystupujú ľudia z okraja spoločnosti, také ´postavičky´, ktoré na prvý pohľad pôsobia obyčajne, no nie sú."

Okrem práce v divadle má na konte niekoľko filmov, medzi tie, ktoré sa najviac zapísali do povedomia divákov, zrejme patria Kruté radosti. "Nešťažujem sa, práce je dosť. Iste, kdesi v podvedomí mi sedí jeden človiečik, ktorý sa ma občas opýta, či sa nebojím, že raz prestanem dostávať ponuky. Nuž, ale - dnes je taká doba a možno je to zdravšie a spravodlivejšie. Každý sa totiž musí snažiť, nemôže zaspať na vavrínoch."

Popri práci, na ktorej nedostatok sa nemôže sťažovať, si však rád nájde čas aj na svoju rodinu. So svojou treťou manželkou má totiž dve malé deti. Osemročného Samka "vyženil" a spolu majú dvojročnú dcérku. "Dnes som v tej situácii, kedy sa radšej snažím prácu odsúvať, aby som mohol byť doma, aby som nezhrešil na svoju rodinu. Lebo ak by som to robil opačne, aký by to malo zmysel? Pomaly sa už aj chystám na starobu. Hehe. Učím na VŠMU, čo mi aj hádam na staré kolená bude úplne stačiť. Ostanem v kontakte s mladými ľuďmi a bude mi dobre," prezradil s úsmevom.

Zvykne sa hovoriť, že starší muž pri malom dieťati omladne... "No, to neviem. Omladol som pri činnostiach, ktoré robím, lebo prebaľoval som naposledy ešte ako mladý... Dieťatko je dar a ja si veľmi vážim, že mi bol dopriaty a že to všetko nové, čo so sebou prináša, si môžem znovu zažiť. Podieľať sa na prvých krokoch, prvých slovách. Človek však hádam starne a mení sa. To na sebe vidím. Nabral som už nejakú skúsenosť - nechcem tvrdiť, že múdrosť, lebo v starobe to s človekom môže ísť aj z kopca. Hehe. Ale vidím na sebe, že v prístupe k deťom som iný, ako som bol k tým prvým - Jakubovi, Terezke, Dorotke... Nestratím tak skoro nervy. Hehe."

Na druhej strane sa však teší, že s malými deťmi sa môže dokonale ´vyšantiť´. "So Samkom chodím hrávať futbal, dcérku nosievam na koni, robím jej kolo-kolo mlynské. Našťastie mám ešte dosť síl a energie, aby som si všetky tieto drobnosti, ktoré prítomnosť malých detí prináša, užil. Som zástanca aktívneho oddychu, chodievame lyžovať, na prechádzky, do lesa. A užívame si každý deň, keď sme spolu," dodal na záver.

Dátum narodenia: 1. marca 1954

Znamenie: Ryby

Miesto narodenia: Bratislava

Ukončené vzdelanie: VŠMU

Rodinný stav: ženatý

Relax: príroda

Režijná filmografia:

1981 Paradajka za rohom

1987 Ženské oddelenie

1990 Rýchlik

1995 Samota lásky

1996 Prášky na spanie