Počas 30 minút trvajúcej búrky spadlo z oblohy pol metra vody
Pagoda na stračej nôžke a mauzoleum Ho či mina v Hanoji či rekreačná oblasť Halong Bay. To sú tri z atrakcií Vietnamu, ktoré už aspoň trochu poznáte z rozprávania Košičana Vlada. Minulý týždeň ste mali možnosť spoznať túto krajinu v prvej časti jeho spomienok na novembrové putovanie juhovýchodnou Áziou. Prerušili sme ho v bývalom kráľovskom meste Hue po opise citadely, sídla kráľov dynastie Ngyuen. Dnes teda práve v tejto etape cesty vo Vladových zážitkoch pokračujeme.
Mesto Hue je okrem citadely vyhľadávaným cieľom turistov aj kvôli kráľovským hrobkám. Sú roztrúsené po okolí vo vzdialenosti od dvoch do 16 km. Hoci kráľov dynastie Ngyuen bolo trinásť, iba sedem z ich má svoju hrobku. S jej výstavbou sa väčšinou začalo už počas života panovníka a každý sa snažil, aby miesto jeho odpočinku bolo honosnejšie, než toho predošlého. Dôležitá bola aj lokalita. Architekt jedného z kráľov napríklad hľadal vhodné miesto pre umiestnenie jeho hrobky 14 rokov. Dovtedy chodil po džungli a kopcoch, kým našiel miesto s nádherným východom i západom slnka. Tam sa potom postavil komplex s množstvom pagod a záhrad.
"Objavom najkrajšieho miesta sa však podiel romantiky vyčerpal. Po smrti panovníka a jeho pochovaní boli všetci, ktorí sa na výstavbe hrobky či pohrebe podieľali, popravení. Niekedy to bolo okolo tri tisíc ľudí. Nad zbavením sa svedkov dohliadal nebožtíkov nástupca. Vraj preto, aby sa nikto nikdy nedozvedel, kde je uložené kráľovo telo a, samozrejme, nejaké tie poklady. Dodnes sa preto nevie o presnom mieste odpočinku ani jedného z vládcov. Známe je len to, že sú tam niekde pochovaní..." Pravidlo o utajení hrobu zrejme Vietnamci prebrali od Mongolov. Oni prví pochovali Džingischána kdesi v púšti a dodnes je isté iba to, že všetci, ktorí sa obradu zúčastnili, zomreli násilnou smrťou.
Za najhonosnejšiu hrobku sa považuje hrobka cisára Minh Mang. Tvorí ju asi 40 rôzne veľkých stavieb, ktoré sa nachádzajú vo vnútri oválnej hradby s obvodom dva kilometre. Budovy sú harmonicky vsadené do okolitej prírody a pri ich výstavbe bol kladený veľký dôraz na symetriu. Hrobku stavalo až 10 tisíc vojakov a umelcov. "Okrem tejto sme navštívili aj hrobku cisára Khai Dinh, ktorá bola postavená ako posledná a nesie najmenej orientálnych prvkov," spomína Vlado. "To preto, lebo počas vlády tohto panovníka absorbovalo vietnamské umenie veľké množstvo tzv. západných kultúr. Niekedy sa preto o tejto hrobke hovorí ako o ukážke vietnamského neoklasicizmu. Miešajú sa tu rôzne architektonické štýly. Stropy sú síce vymaľované podobne, ako v ´našich´ kostoloch, ale zobrazené sú na nich tradiční ´východní´ draci. Použitých bolo aj veľa farebných sklíčok, dovezených z Japonska."
Z Hue absolvovali Slováci presun vlakom do mesta Nha Trang. Cesta, vrátane noci v klimatizáciou podchladených vagónoch, trvala neplánovaných 16 hodín. Zavinili to oneskorené monzúnové dažde, ktoré v jednom mieste podmyli trať. Všetci cestujúci museli prestúpiť do pripravených autobusov, ktorými rizikový úsek obišli. Nasledoval opäť prestup do iného vlaku, ktorý všetkých zaviezol do cieľa cesty. "Musím uznať, že to bolo celkom dobre zorganizované, lebo v tom druhom vlaku dostal každý cestujúci presne to isté miesto, ako mal v prvom. Možno to celé fungovalo aj preto, že nad celým procesom dohliadali vojaci a možno preto, že tam už sú na podobné situácie zvyknutí. Ale možno sme mali iba šťastie, že všetko klapalo. Neskôr sme totiž stretli českých turistov, ktorým vraj táto istá cesta i s prestupovaním trvala 24 hodín."
Nha Trang patrí k najväčším vietnamským letoviskám, kde počas vojny naberali sily aj americkí vojaci. Rozprestiera sa na pobreží, s dĺžkou pláže asi 12 km. V posledných rokoch zaznamenáva veľký stavebný boom. Pribúdajú špičkové hotely, ktoré financuje hlavne zahraničný kapitál. Mimochodom, zájazdy do tejto destinácie ponúkajú už aj slovenské cestovné kancelárie. Okrem pobrežia je Nha Trang známy aj množstvom historických pamiatok. V meste je katedrála, neďaleko, na úpätí hory, zas turistami hojne navštevovaná pagoda Long Son. Pôvodne bola postavená v roku 1886, o 14 rokov ju zničila búrka. Odvtedy bola niekoľkokrát reštaurovaná. Dominatou pagody je 14 metrov vysoká socha Budhu, sediaceho na lotosovom kvete. Pár kilometrov od Nha Trangu ešte stoja za návštevu veže Po Nagar. V 7. až 12 storočí ich postavil národ Čamov. Pôvodne ich bolo osem, dnes stojí iba päť. Najväčšia má 28 metrov a v jej interiéri je socha bohyne Umy. Má 10 rúk a v každej drží nejaký predmet, symbolizujúci silu a intelekt Budhu.
"My sme okrem návštevy pamiatok zašli aj do reštaurácie, v ktorej ešte nebol žiadny turista," spomína Vlado. "Vzal nás tam jeden domorodý sprievodca. Všetko tam bolo veľmi lacné a každý si dal nejakú špecialitu. Ja som už síce hada jedol v Číne, bol pripravený na rošte a celkom mi chutil. No chcel som ochutnať aj vietnamského. Boli napokon dva, morský aj suchozemský, ale nechutili mi, lebo mali veľa kostí. Dal som si aj rybacie fondu a to bolo celkom dobré. Pili sme k tomu miestne pivo, ktoré podávali v dvojlitrových nerezových fľašiach. Bolo celkom pitné..."
Okrem plánovaných zážitkov si Vlado priniesol z Nha Trangu aj jeden nečakaný. Bola ním prietrž mračien, ktorá síce trvala iba 30 minút, no za ten čas spadlo z oblohy pol metra vody. "Ľudia tam už na to boli zvyknutí. Okamžite zatarasovali vchody do domov, aby tam natieklo čo najmenej vody. Zážitkom bolo aj sledovať, ako sa v tej vode snažia jazdiť bicykle a skútre. No tak, ako rýchlo voda prišla, tak aj zmizla. Po ďalšej pol hodine už boli ulice ´suché´, akoby sa nič nestalo..."
Predpokladajúc, že lejak mohol podmyť trať, sa Slováci rozhodli vymeniť pôvodne plánovaný vlakový presun do mesta Saigon za autobusový. Napriek tomu si vody užili viac než dosť. Keďže aj autobus neraz prechádzal cez zatopené územia, kto si dal batožinu dole do úložného priestoru, v cieli cesty ju mal premočenú a špinavú.
"Hneď ráno po príchode do mesta sme sa pustili do prehliadok jeho najznámejších pamiatok. Začali sme najznámejšími pagodami, ktorých je v Saigone niekoľko." Pagoda Giac Lam pochádza z roku 1744 a v jej architektúre sa miesia prvky budhizmu s tradíciami taoizmu a konfucionizmu. Dodnes tam žije niekoľko mníchov, ktorý sa starajú o areál a hrobky svojich predchodcov. Pagoda Giac Vien pochádza z dynastie Nguyen. V jej areáli sa nachádza 153 drevených sôch, vzácne sú hlavne vyrezávané tácky, zdobené zlatom. Pagoda Vinh Nghiem je zas známa vďaka sedemposchodovej veži. "Turistami hojne navštevovaná je aj kópia parížskej katedrály Notre Dame, postavená v roku 1883. Má dve 40 metrov vysoké veže a pred chrámom stojí socha Panny Márie."
Po prehliadke historických pamiatok nasledovali tie "modernejšie". Hlavnou bolo Múzeum vojny, ktoré sídli v budove, ktorá pôvodne slúžila ako informačné stredisko USA. "Okrem množstva urien s popolom obetí tam boli ukážky zbraní, ktorými sa bojovalo vo vietnamskej vojne, vrátane tankov a lietadiel. Nechýbala ani gilotína, ktorou už Francúzi popravovali partizánov z Viet Minhu. Samozrejme, expozície sa sústreďujú najmä na vojnové zločiny z konfliktu severu proti juhu. Mnohé drastické fotky zobrazujú mučenie zajatcov odsekávaním prstov a rúk či vyhadzovanie živých ľudí z helikoptér." Aj keď viaceré popisky k fotkám sú spolitizované a namierené predovšetkým proti "západu", múzeum je častým cieľom turistov aj zo "západu"...
Poslednou väčšou atrakciou Vietnamu, ktorú si Slováci nemohli nechať ujsť, je provincia Ci Chi, vzdialená od Saigonu zhruba 60 km severovýchodne. Znám aje podzemnými tunelmi, ktoré zohrali dôležitú úlohu v čase vietnamsko - americkej vojny. Zložitý systém zahrňuje okolo 250 km podzemných tunelov, ktoré viedli od Saigonu až ku kambodžskej hranici. Tento labyrint sa stal útočiskom tisícok vojakov komunistického Vietkongu, ktorí viedli partizánsku vojnu s Američanmi.
"Pod zemou, niekedy až v hĺbke osem metrov, boli vyhĺbené miestnosti, kde sa spalo, varilo, boli tam muničné sklady aj nemocnice, kde sa operovalo. Celý systém bol dokonale zabezpečený mnohými nástrahami. Ak sa tam dostal človek, neznalý pomerov, už sa nikdy nemusel dostať von. Navyše, vchody do podzemia boli maskované a také úzke, že sa tam dostal iba útly Ázijčan." Proti prípadnému útoku tam fungovali rôzne obranné mechanizmy. Napríklad padacie dvere proti vode či jedovatému plynu, ktorý Američania potom, čo tunely objavili, do nich púšťali. "Na boj s partizánmi používali aj jedovaté kobry. Zabudli však, že Ázijci sú na hady zvyknutí. Pochytali ich a zjedli, navyše ich jed použili na výrobu tradičných zbraní a pascí."
Američania dlhé roky o tuneloch v podzemí nevedeli a nedokázali pochopiť, odkiaľ sa na území, ktoré cez deň spálili napalmom, objavili v noci partizáni. "Tí väčšinou cez deň nevychádzali, lebo džungľa nad nimi bola neustále monitorovaná. Vyliezali až v noci a vykonávali diverznú činnosť. Aj preto skúsenosti s partizánmi popisovali Američania ako vojnu s neviditeľným nepriateľom." Dnes je v Ci Chi vojenské múzeum. Turisti majú možnosť vidieť všetky možné spôsoby, ktorými partizáni nepriateľovi vzdorovali. Sprístupnená je aj časť tunelov, ktoré však museli byť rozšírené a upravené. Pôvodne mali chodby výšku iba 1,2 a šírku 0,5 metra, čo by bolo pre Európanov veľmi úzke. "Aj sa som preliezol asi 50 metrov, ale aj tie upravené chodby boli pre mňa úzke," poznamenal Vlado na margo posledného zážitku z Vietnamu. Spomienkou na neho je pre neho aj fľaša s liehom a kobrou, ktorá má v papuli škorpióna.
Po návrate do Saigonu si Slováci zbalili veci a čakal ich autobusový presun do Kambodže. O Vladových zážitkoch z tejto krajiny sa opäť dočítate v niektorom z ďalších vydaní.
Róbert BEJDA
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
