Historik a diplomat Eduard Goldstücker, jedna z postáv Pražskej jari, strávil časť mladosti v Košiciach
Referneta zneistil otázkou, či je Marx na zozname sionistov
Eduard Goldstücker (30.V.1913 23.X.2000) časť svojej mladosti strávil v Košiciach. Bol to literárny historik, diplomat, legendárny predstaviteľ obrodného procesu v roku 1968. Socializmus s ľudskou tvárou, pokus o zľudštenie totalitárneho režimu bol práve pred 40 rokmi brutálne potlečený a nastolil sa režim, ktorý padol až v roku 1989.
V období "Pražského jara" študenti húfne chodili na Goldstückerove verejné vystúpenia. Vtedy málokto poznal život politikov, ktorí sa vtedy dostali na výslnie. Pred piatimi rokmi vyšiel prvý diel jeho memoárov pod názvom Vzpomínky 19131945 (G plus G, Praha 2003), z ktorých sa môžeme dozvedieť aj o košických rokoch E. Goldstückera.
Predtým v kocke spomeňme životnú púť tejto osobnosti. Po detstve strávenom v Podbieli, Trstenej a Košiciach, vyštudoval germanistiku na pražskej Karlovej univerzite. Počas štúdií vstúpil do Komunistickej strany Československa. V roku 1939 tento mladý židovský komunista emigroval do Spojeného kráľovstva. Zúčastnil sa práce exilovej Benešovej vlády. Svoje štúdiá dokončil v Oxforde. Neskôr bol členom československej delegacie na mierovej konferenci v Paříži. Na začiatku studenej vojny vstúpil do diplomatických služieb. Bol prvým veľvyslancom ČSR v novovzniklom Izraeli (1950). V roku 1951 vo vykonštruovanom procese bol odsúdený na doživotie. Prepustený bol na Vianoce 1955. V tom istom roku ho aj rehabilitovali. Potom viedol katedru germanistiky na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity. V roku 1968 bol predsedom Československého zväzu spisovateľov a poslancom parlamentu. Ihneď po invazii "bratských" armád emigroval do Anglicka, kde prednášal na univerzite. Po "nežnej revolúcii" sa vrátili do Prahy, kde aj zomrel. V normalizovanom Československu celých dvadsať rokov sme sa toho E. Goldstückerovi nemali možnost veľa dozvedieť, jeho meno bolo tabu.
Košické pôsobenie
Teraz už zalistujme v 150-stránkovej knihe, aby sme sa sústredili na košické spomienky. Jeho 18-ročná sestra si našla miesto korešpondentky v malej košickej továrničke Friedricha. Keď potom skončil štvrtú triedu trstenského gymnasia, odsťahovali sa do Košíc kde zanedlho oslávili svadbu sestry s účtovníkom továrničky, s Adolfom Zelmanovičom. Stalo sa to pred 80 rokmi. Trstená mala asi 3 000 obyvateľov, Košice teda pre neho sa zdali byť obrovské.
"Na osamelých pochôdzkách som vnímal jeho rozmery aj jeho neobvyklý maďarsko-židovský ráz. V Košiciach sme si najali spoločne s Jolankou byt v Karpatskej ulici na okraji mesta, v prednom trakte domu, ktorého prístavba, tvoriaca s ním uzavretý obdĺžnik, bol rozdelený na väčší počet malých bytových jednotiek vždy obývaných len nakrátko, značne chudobnými nájomníkmi. (...) K nám sa chodilo po drevených schodoch do prvého poschodia cez spoločnú terasu s domácou paňou, ovdovelou maďarskou matkou dvoch synov. Mamka a ja sme spali v kuchyni, izba hľadiaca na ulicu bola Jolánkina, neskôr manželov Zelmanovičových."
E. Goldstücker chodil do Košickeho reálneho gymnazia, ktoré sídlilo na rohu Kováčskej a Univerzitnej ulici (na snímke). "Bolo v bývalej kláštornej budove a väčšinu profesorského zboru tvorili stale ešte Česi, až na zriedkavé výnimky výborní učitelia. V jednom z nich, Jaroslavovi Hnátkovi, latinárovi, ktorý bol našim triedným profesorom až do maturity, som našiel jedného z tých vzácnych ľudí, na ktorých sa pamätá s vďačnosťou a láskou." Medzi spolužiakmi boli Židia a niekoľko českých žiakov, prevažne deti českých železničiarov, ktorí žili na sídlisku zvanej Malá Praha (dnešné košické ulice Zimná, Jesenná, Jarná). Nakoľko v Košiciach žili Židia najrôznejších náboženských odtieňov, na hlavné sviatky E. Goldstücker navštevoval všetky modlitebne, sedel a počúval. Veľmi ho zaujímal aj jiddiš, a preto chodil po uličkách dobrovoľného geta, aby dačo pochytil. Ale jeho viera a zbožnosť vyprchala. "Náboženská problematika nehrala potom v mojom živote už žiadnú roľu."
Svoje sebavzdelávanie datoval E. Goldstücker od doby, keď v Košiciach vznikol Spolok židovských stredoškolákov. "Čoskoro ma zvolili za jeho predsedu. K tomuto ´úspechu´ nemalou mierou prispel jednozväzkový maďarský lexikon, ktorý tvoril súčasť skromňučkého majetku môjho švagra. Celé týždne, ba mesiace bola táto kniha mojou obľubenou četbou, pretože štedro ukájala môj hlad po vecných informáciách všetkého druhu." A z tejto knihy čerpal údaje ku svojej prednáške, ktorú predniesol na 50. narodeniny Alberta Einsteina. "Čomu som z maďarského textu rozumel, som prevzal a rozviedol, čo však prevyšovalo moje vedomosti, som jednoducho vynechal. Obzvlášť s tou štvrtou dimenziou som si nevedel poradiť... Prednáška mala úspech, ktorý ma posmelil, aby som ju zopakoval v škole ako rečnícke cvičenie. Zanedlho na to som predniesol prednášku k dvojstému výročiu narodenia Mojžiša Mendelssohna." (1729-1786) Bol to otec svetoznámeho hudobného skľadateľa Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, zvaný aj tretí Mojžiš, ktorý chcel modernizovať život Židov.
Tieto spomienky z košických študentských rokov spolu s esejou o filozofovi Spinózovi by boli celkom vybledli, nebyť päťdesiatich rokov, kedy "neblahé vyšetrovacie orgány prehľadávali minulosť väzňov až za kolísku".
"Jedného jarného dňa 1953 nedlho pred mojím procesom, si ma môj referent, ako sa týmto ľuďom hovorilo, dal predviesť k výsluchu. Keď ma posadili na trojuhoľníkové drevené sedadlo, zapustené do rohu miestnosti a zobrali dole zo zaviazaných očí ručník, zodvihol zo stola list papieru a povedal: ´Tak ako to vtedy bolo s tým Einsteinom a Spinózou?´ Na môj prekvapený pohľad dodal: ´Mám tu zoznam sionistov, s ktorými ste boli v spojení a ktorí vás kompromitujú. Mám ich zoradiť podľa abecedy, a to je práca skôr pre vás. Musíte mi pomôcť.´ Na to som sa ho opýtal, či na tom zozname je aj Karol Marx. Dostal som ho do takých rozpakov, že tento inak výrečný malý kat chvíľu nemohol zo seba dostať ani slovo, až v rozpore s nariadeným názvoslovím zdesene vyrazil: ´A to on bol tiež Židom?...´"
Kedysi bola budova na Námestí maratónu mieru vojenským objektom, dnes v nej sídli krajská samospráva a múzeum
Po dokončení pripomínala budapeštiansky parlament
Budovu dnešného sídla Košického samosprávneho kraja a Východoslovenského múzea skolaudovali pred 100 rokmi, na jeseň roku 1908. V čase svojej výstavby to bola najväčšia budova v meste, veď jej plocha má 8 800 metrov štvorcových. Pre porovnanie, rozloha Dómu sv. Alžbety je len 1 200 m2.
Secesná budova niekdajšieho "hadtestparancsnokságu" (hadteštparančnokšágu, čiže veľiteľstva armádneho zboru), či neskôr volanej divízia stojí na Námestí Maratona mieru. Aj meno tohto námestia sa v minulých obdobiach menilo. Kedysi sa volalo Stavebný trh (Építészeti piac), potom námestie Františka Jozefa, Husitské a Istvána Báthoryho, Stalinovo námestie.
Budovu vojenského veliteľstva, ktorej okná sa pozerali do štyroch ulíc, naprojektoval budapeštiansky staviteľ József L. Kauser (1848 - 1919), ktorý po domácich štúdiách pokračoval v Zürichu a v Paríži na École de Beaux-Art. Okrem iného viedol dokončovacie práce na budapeštianskej Bazilike. Košickú budovu realizovali Árpád Jakab (1861 - 1927) a jeho brat Géza (1863 - 1915) s Jenő Halmosom v rokoch 1906 - 1908 za takmer dva milióny korún. Podľa pôvodného plánu mala mať 300 miestností. Bola postavená teda pre vojenské účely, ale mesto bolo v takej finančnej situácii, že sa prjekt dostal do majektu inžiniera Halmosa, ktorý na 50 rokov ju dal do prenájmu armáde. Keď budova bola dokončená, dobová tlač ju prirovnávala k budapeštianskému parlamentu (postaveného v rokoch 1884 - 1902). Predtým vojenské veliteľstvo sídlilo v paláci hornouhorských hlavných kapitánov (dnes budova Slovenského technického múzea, Hlavná 88), ale vojaci z neho pomaly "vyrástli" a teda si museli postaviť väčšiu budovu.
J.L.Kauser bol známy ako predstaviteľ historizmu a eklektiky. Jeho návrh bol prepracovaný v jednotnom secesnom slohu, čo sa prejavilo nielen na vonkajších ozdobách fasády, al aj na oknách, vnútornom zariadení, ako aj na kľučkách. Okrem reprezentančných priestorov sa tu nachádzal luxusný byt veliteľa zboru s osobitným vchodom na rohu. Ale v budove boli kancelárie, trezorové miestnosti, šifrovací oddiel, spojovací uzol, ubykácie pre pohotovostné jednotky i stajne pre kone. Generálska sieň bola vlani zrekonštruovaná vo svojej pôvodnej pompéznosti. Znovu má teda secesnú výzdobu a mobiliár.
Budova od výstavby do konca prvej svetovej vojny a potom medzi rokmi 1939 - 1945 patrila maďarskej kráľovskej armáde (sídlil tu VIII. armádny zbor), medzi rokmi 1918 - 1938 (11. divízia) a 1945 až 1998 československému, resp. slovenskému vojsku. Bolo v ňom vojenské veliteľstvo a v ďaľšej časti (do roku 1991) kde je teraz múzeum sídlil Okresný národný výbor. Teraz je tam výstava sú tam umelecko-historické expozície.
Spomedzi generálov, ktorí tu sídlili či bývali, spomeňme aspoň niektorých. Najslávnejší, či najkontroverznejší bol zrejme Radola Gajda (1892 - 1948), ktorý tu slúžil tri roky (1922 - 24). Po búrlivej mladosti na Balkáne bojoval v rôznych armádach (v rakúsko-uhorskej, čiernohorskej, srbskej, ruskej i kontrarevolučnej kolčakovskej a v československej) a nakoniec sa stal fašistom (nie nacistom), za čo bol po vojne odsúdený na dva roky. Zomrel celkom zabudnutý. Jeho osoba dodnes vyvoláva v Čechách ostré polemiky. Mal za ženu krásnu Čerkesku. A my mu môžeme ďakovať za to, že po prvej svetovej vojne, keď slúžil v našom meste, vdychol nový život Ľudovítovmu prameňu, čiže dnešnej Aničke zvanej neoficiálne Gajdove kúpele.
Bol tu veliteľom krátku dobu v roku 1939 aj generál Ferenc Szombathelyi (1887 - 1946) neskôr náčelník generálneho štábu, ktorého po vojne neprávom popravili v Juhoslávii za činy, ktoré nespáchal a ani nemal s nimi nič spoločné. Ďalej generál Géza Lakatos (1890 - 1967), ktorý bol vojenským pridelencom v Prahe (1928 - 1934) potom slúžil v blízkom Miškovci (do roku 1938), neskôr sa stal ministerským predsedom Maďarska (1944). V Košiciach slúžil v rokoch 1941 - 1943. Vo svojich pamätiach napísal, že i keď sa Maďarsko počas jeho košickej služby stále hlbšie dostalo do vojny: "Na toto mesto vždycky s radosťou spomínam; k jej múrom ma viažu spomienky najkrajšieho úseku celej mojej kariery." Bližšie však túto myšlienku nerozviedol (Ahogy én láttam [Ako som to videl ja], Budapešť 1992). Ako premier mal za úlohu vyviesť svoju krajinu z vojny, ale nemohlo sa mu to podariť.
Bola reč aj o tom, že sa v budove usídli magistrát, či Ústavný súd SR alebo banka, ale nakoniec po vojakoch tam prišiel 1. júla 2002 Košický samosprávny kraj. S rekonštrukciou budovy sa započalo v roku 2003 a najdôležitejšie práce boli dokončené v roku 2006. Na niektorých detailoch sa ešte stále pracuje.
Stranu pripravil: Zoltán Balassa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
