ANDREA TOMÁSCHOVÁ, andrea.tomaschovakorzar.sk

Mladý, inteligentný, talentovaný, ambiciózny. To všetko bezpochyby platí na vynikajúceho huslistu Dalibora Karvaya, ktorý dokázal, že je nielen detskou vychádzajúcou hviezdičkou na nebi klasickej muziky, ale aj ambicióznym mladým mužom kráčajúcim si za svojím snom. Hoci má iba 22 rokov, na svojom konte má koncerty na významných svetových scénach, s významnými telesami i dirigentmi a víťazstvá na viacerých prestížnych súťažiach.

Nie ste v rodine jediným muzikantom. Viete kam až siahajú vaše muzikantské gény?

- Môj starý otec, strýko, otec a brat, všetci sú huslisti. A tam niekde sú aj korene toho, čomu sa profesionálne venujem ja. Už od malička som totiž počul, ako otec s bratom spolu cvičili a to ma veľmi inšpirovalo. Môj brat totiž hrá veľmi dobre. A ja som túžil byť ešte lepší.

Už ako malé dieťa ste túžili hrať a byť lepší ako brat?

- Áno a mal som šťastie, že som v rodičoch našiel fantastickú podporu. Ako 3 a polročnému mi darovali husle pod vianočný stromček a otec ma hneď začal učiť. To bolo vynikajúce, pretože deti, keď idú do hudobnej školy, je už väčšinou neskoro. A veľmi dôležitá je aj pevná ruka rodičov vo chvíli, keď prídu prvé problémy a dieťa má tendenciu skončiť s tým.

Klasická muzika, to je rehoľa. Prečo si mladý talentovaný človek radšej nezaloží rockovú kapelu?

- Kedysi som populárnu hudbu nemal absolútne rád. Teraz si to, čo je dobré, vypočujem a som presvedčený, že je jedno, akej muzike sa človek venuje, ak to robí naozaj kvalitne. Mňa ku klasike vyformovalo rodinné prostredie. Od malička som totiž nasával klasickú hudbu a veľmi sa mi páčila.

Neodradilo vás ani to, keď ste zistili, aký náročný život vás čaká? Predsa len, špičkoví rockeri majú podstatne jednoduchší život ako špičkoví sólisti.

- To je pravda. Napriek tomu by som klasiku za popmusic nevymenil. Ak by som sa mal profesionálne venovať niečomu inému než husliam, tak potom radšej tenisu.

Naozaj?

- Áno. To by ma bavilo. Tiež je tam dôležitý individualizmus a ja som trošku taký typ.

Je individualizmus zakorenený vo vašej povahe, alebo vypestovaný životným štýlom?

- Povedal by som, že je to kombinácia oboch faktorov. Ako 14-ročný som odišiel študovať do Viedne a ocitol som sa na internáte, kde som nikoho nepoznal a navyše tam bývali prevažne športovci. Bol som jediný, čo hral na husle a venoval sa klasickej muzike. Takže som sa musel presadiť. A vôbec, presadiť sa vo Viedni nie je vonkoncom jednoduché. Ak by tam človek nebol osobnosťou, mal by to nesmierne ťažké.

Nikdy ste nepociťovali prázdnotu zo samoty?

- Samotu človek najviac pociťuje, keď je na niekoľkotýždňovej šnúre koncertov v zahraničí. Predstavte si, že večer hráte pred troma tisíckami ľudí, koncert sa skončí a vy sa idete najesť sám. Často je to frustrujúce a rozhodne to nie je jednoduchý život. No zvolil som si ho sám a kým ma táto práca bude baviť, chcem v tom pokračovať.

Takže samotu prijímate ako súčasť svojho života?

- V podstate áno. Ale keď som vo Viedni, stretávam sa s kamarátmi, chodievame spolu na obed, zahráme si tenis. Ja si doma vôbec nevarím, lebo keď človek toľké hodiny cvičí, potrebuje sa potom s niekým stretnúť. Nemôže sedieť celý deň doma. Koniec-koncov, človek musí niečo zažiť, aby vedel podať kvalitný výkon a niečo tým ľuďom aj povedať.

Kto patrí do okruhu vašich priateľov? Sú to zväčša hudobníci, alebo ľudia z úplne iných profesií?

- Mnohí sú hudobníci, ale väčšinou sa priatelím s ľuďmi, ktorí vo svojich odboroch niečo dokázali a máme si preto čo povedať.

Obklopujete sa zásadne osobnosťami?

- Väčšinou áno. Pre mňa je veľmi dôležité, aby ľudia, ktorými sa obklopujem, boli v tom, čo robia, dobrí, pracovali na sebe, chceli to niekam dotiahnuť. Nechcem, aby to vyznelo nadradene, no ak niekto chodí do práce, odrobí si tam svoje a je mu jedno, čo bude potom, s takým človekom si nemám veľmi čo povedať.

Vrátim sa späť k tomu, čo ste povedali na začiatku že ak by ste sa nevenovali husliam, tak potom tenisu. Prečo teda zvíťazila muzika?

- Venovať sa hudbe bolo totiž od malička mojím snom a nad iným som prakticky ani neuvažoval, pretože som veľmi rýchlo napredoval. Až pred pár rokmi mi na um zišla myšlienka, čo by som vlastne chcel robiť, ak nie hrať na husliach. A jedinou činnosťou, čo by ma naozaj bavila, by bol tenis. Ale na to je už reálne veľmi neskoro. Navyše, v hudbe som už veľmi ďaleko a chcem sa jej venovať.

Boli ste od malička veľmi cieľavedomý?

- Áno, veľmi cieľavedomý a až extrémne puntičkársky. (Smiech) U mňa musia byť všetky veci presne uložené, všetko musí mať svoje miesto. Kamaráti, ktorí chodia ku mne domov, vravia, že to u mňa vyzerá ako na hoteli. No ja sa nemôžem ani koncentrovať na cvičenie, ak nemám doma poriadok.

Má dieťa, ktoré je také odlišné od svojich rovesníkov, v detstve vôbec nejakých kamarátov?

- Keď som bol malý, často sa mi stávalo, že o mne hovorili, to je ten huslista. Som si vedomý toho, že ak by som sa v tom čase venoval nejakému športu a nie husliam, bol by som medzi rovesníkmi podstatne populárnejší. Ale to ma vôbec nezaujímalo. Dôležité bolo len to, že som chcel robiť klasickú hudbu a nikto ma svojimi názormi od toho nemohol odradiť.

Čo bolo zadosťučinením alebo kompenzáciou za to, že ste ako dieťa nemali kamarátov?

- Mal som kamarátov, ale starších. A nemal som s tým žiaden problém, pretože som mal individuálny študijný plán, nič mi nechýbalo a dodnes som rád, že som mal presne taký život, aký som mal.

Čo sa vám na vašom živote najviac páči?

- Že si teoreticky môžem robiť čo chcem. Cvičím kedy chcem, môžem zobrať koncerty kedy a aké chcem. Lebo, čo by bolo pre mňa strašné, je ísť ráno o piatej do roboty, skončiť poobede, ísť domov, najesť sa, pozrieť si telku a ísť spať. To by som nedokázal.

Čo boli najvýznamnejšie koncerty, čo ste z vášho pohľadu odohrali?

- Určite bola významná súťaž Eurovízie, ktorú som vyhral v Berlíne, víťazstvo v súťaži Tibora Vargu vo Švajčiarsku, či privátny koncert u princa Charlesa. Nie tým, že by tam bol princ Charles, no hral som s English Chamber Orchestra a zoznámil som sa tam s famóznym violončelistom, vtedy ešte žijúcou legendou, Mstislavom Rostropovičom

Od malička ste sa stretávali s významnými osobnosťami, prezidentmi, veľvyslancami. Ako to malé dieťa vníma?

- Keď je dieťa malé, vôbec si neuvedomuje, komu hrá. A postupne si na to zvykne a nezdá sa mu to vôbec neprirodzené.

Čo je najvyššia méta, ktorú by ste chceli v profesionálnom živote dosiahnuť?

- Chcel by som mať aspoň pár rokov takú kariéru, že keď sa pozriem do diára na najbližší rok, tak bude plný špičkových koncertov. Uvedomujem si však, že sa to nedá ťahať desiatky rokov. Ak chcem ostať normálny, sto koncertov ročne nemôžem hrať 50 rokov.

Prečo?

- Lebo, ako som už spomínal, človek odohrá koncert pre 4000 ľudí a potom ostane sám. A nech si hovorí kto chce, čo chce, to skrátka ide na nervy. Ja som už po dvoch mesiacoch neprestajného cestovania po koncertoch cítil, že je to fyzicky aj psychicky nesmierne náročné. Nehovoriac o tom, keď človek celé dva mesiace na turné hrá tie isté dva koncerty. Vtedy neraz stratí chuť cvičiť. Lebo mať stálu inšpiráciu nie je jednoduché.

* * *

Profil Dalibor Karvay (24.7.1985)

n na husliach začal hrať ako 3,5 ročný

n svoj prvý koncert odohral ako 7 ročný, o rok neskôr získal prvú významnú cenu

n študoval na Žilinskom konzervatóriu, v súčasnosti študuje v triede svetoznámeho husľového pedagóga prof. Borisa Kuschnira

n spolupracoval s mnohými domácimi a svetovými dirigentmi, hral s významnými orchestrami na pódiách po celom svete

Autor: IV. liga - skupina Juh

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári