Na ubytovanie sa čaká v poradovníku

Na Slovensku existuje niekoľko stredísk, zameraných na poskytovanie sociálnej pomoci. V Košiciach medzi ne patrí aj Domov pre osamelých rodičov na Adlerovej 4. Na akú cieľovú skupinu obyvateľstva sa toto zariadenie zameriava a čo všetko poskytuje, sme sa pozhovárali s riaditeľkou Strediska krízovej itervencie (SKI) Magdalénou Fiľakovskou.

Stredisko bolo zriadené 1. januára 2004. Jeho úlohou bolo zastrešiť zariadenia sociálnych služieb bez právnej subjektivity, ktoré patrili do pôsobnosti okresných úradov a po ich zrušení, koncom roka 2003, prešli pod samosprávne kraje. "Tieto zariadenia bolo treba efektívne, logicky a organizačne integrovať a zabezpečiť ich ďalšiu plynulú prevádzku," vraví M. Fiľakovská. "Košický samosprávny kraj situáciu riešil zriadením SKI ako samostatnej rozpočtovej organizácie, do ktorej boli začlenené spomínané zariadenia sociálnych služieb. Išlo o Domov pre osamelých rodičov, Krízové stredisko pre deti, Stanicu opatrovateľskej služby a Resocializačné stredisko pre drogovo závislých."

Na Adlerovej ulici je umiestnené Krízové stredisko pre deti a Domov pre osamelých rodičov. Do prvého sú prijímaní maloletí na základe predbežného opatrenia súdu. Ide napr. o prípady detí, ktoré boli výchovne zanedbávané, týrané alebo je vážne podozrenie z týchto prejavov. Domov pre osamelých rodičov je určený rodičom, ktorí sú v sociálnej a hmotnej núdzi, ostali bez prístrešia a preukázateľne im nemôže s bývaním nik pomôcť. "My im pomôžeme na určitú dobu. Spolu s nimi hľadáme spôsob, ako ich zainteresovať na riešení tejto nepriaznivej životnej situácie."

Okrem bývania stredisko poskytuje aj iné formy pomoci. Najmä hľadanie práce, právno - poradenskú či psychologickú alebo sociálnu pomoc. "Často k nám prídu ľudia, ktorí sú na dne, zlomení. U nich je veľmi dôležitá pomoc psychológa. Pracujeme na tom, aby ľudia odkryli svoje pozitívne schopnosti a zručnosti, motivujeme ich, aby si opäť začali vážiť samých seba a z dočasného vylúčenia sa vrátili do bežného života."

Záujemca o núdzové bývanie, takmer výlučne ide o ženy, musí splniť niekoľko podmienok. Je povinný preukázať, že deti, s ktorými sa uchádza o pomoc domova, má v trvalej opatere. Ďalej doloží doklad, že nevlastní žiadny byt ani dom a v neposlednom rade musí úrady presvedčiť, že je osamelý - teda, že nemá partnera, ktorý by bol schopný postarať sa o neho i o deti. Aj pri splnení všetkých podmienok nemožno občanovi garantovať okamžité prijatie. "Záujemcov je veľa a vedieme klasický poradovník. Kto dostane prednosť, rozhodujeme podľa akútnosti prípadov. Prednosť dostávajú občania vo vyslovene bezvýchodiskovej situácii. Ostatných priebežne monitorujeme."

Dĺžka pobytu je limitovaná. "Klientovi poskytujeme ubytovanie na maximálne jeden rok. Za ten čas by sa mal s našou pomocou postaviť na vlastné nohy," vraví M. Fiľakovská, no dodáva, že v stredisku majú prípady, kedy tam osamelý rodič ostane aj dlhšie. Sú to však výnimočné situácie. Pri ich riešení, najmä pri zabezpečení bývania, pomáha magistrát, príbuzné organizácie alebo neziskové organizácie ako nadácia Úsmev ako dar. Náklady na ubytovanie sú hradené z rozpočtu organizácie, ktorý schvaľuje zriaďovateľ Košický samosprávny kraj. "Klient prispieva podľa svojich možností. Výška úhrady je vyrátaná z príjmu rodiča podľa právnych predpisov. V našich konkrétnych podmienkach však ide o zanedbateľné čiastky."

Budova, v ktorej sa stredisko nachádza, je hybridným domom. Okrem 84 klientov sociálnych zariadení tu bývajú aj bežní nájomníci. Preto je niekedy ťažké udržať medzi týmito skupinami dobré, resp. štandardné medziľudské vzťahy. Náročné je udržanie poriadku a zvládnutie vyššieho počtu neposedných a šantiacich detí. Bežní nájomníci preto nie sú príliš nadšení a ochotní zdieľať spolužitie s klientmi sociálnych zariadení. "Navyše, stále sa potýkame o predsudky, ktorými je poznačené správanie niektoráých ľudí. Akékoľvek negatívne prejavy alebo skutky sú pripisované na vrub našich klientov. Pritom to často nie je pravda. Našou úlohou je udržiavať v dome vzájomné rešpektovanie sa a normálne vzťahy medzi ľuďmi tak, ako sa to očakáva aj od občanov žijúcich v ostatných panelových domoch."

Klienti sú povinní udržiavať v dome poriadok a dodržiavať režim, ktorého súčasťou je napríklad večierka o 21.00. Touto požiadavkou zo strany centra sa snažia zohľadniť predovšetkým potreby malých detí, ktoré sú v priamej starostlivosti ubytovaných rodičov. M. Fiľakovská však priznáva, že niekedy ide o oprávnené sťažnosti. Viackrát sa napríklad stalo, že priestory budovy poškodil bývalý druh niektorej z týraných klientiek.

Skutočný príbeh 54-ročnej Košičanky, ktorú násilie zo strany manžela dohnalo až k úteku

Hlavy im búchal o zárubňu dverí, keď spadli na zem, kopal do nich

Teror v rodine je téma, ktorá bola dlhé roky tabu. Hoci sa o tom veľa nehovorilo, násilie v domácnosti tu bolo už oveľa skôr, než sa prvé také prípady dostali pred súd. Najčastejšie ide o násilie zo strany manžela, ktorý si na partnerke či deťoch ventiluje svoje psychické problémy. Tých, ktoré sa odvážia skončiť trápenie najrozumnejšou cestou - rozchodom a právnymi krokmi, je stále viac. Jednou z nich je i 54-ročná klientka domova na Adlerovej ulici, pani Andrea.

Andrea je Košičanka, ktorá pochádza zo stredného Slovenska. Jej otec bol horár a pracoval v TANAPe. S mamou, tromi sestrami a dvoma bratmi žila Andrea pokojný život v horárni v Tatranskej prírode. Prišiel však čas, keď dospeli a pomaly sa od rodičov jeden po druhom sťahovali preč. Rad prišiel aj na Andreu. Svojho "princa na bielom koni" spoznala počas pracovného pobytu v Košiciach. Láska to bola veľká, preto sa pár rozhodol zosobášiť a vytvoriť si vlastný domov. Andrea sa nasťahovala k manželovi do Košíc.

"Rodina ma od toho odhovárala, no nepočúvala som ich. Bola to chyba, no v tom veku som si to neuvedomovala. Manžela som mala rada a jeho problémy som ignorovala." Spomínanou chybičkou krásy manželovho charakteru bola spočiatku nenápadná láska k alkoholu. "Vedela som, že si rád vypije. Pokladala som to však za bežný jav. Navyše nikdy nebol agresívny. Keď sa opil, ľahol si a spal."

Ticho pred búrkou trvalo niekoľko rokov. Manželia chodili do práce, o smenový systém spôsobil, že keď bola Andrea doma, jej muž mal práve šichtu a naopak. Keď sa aj stretli, väčšinou ten druhý spal. Pravda, najčastejšie šlo o mužskú polovičku, vychutnávajúcu si stav alkoholového opojenia. Vtedy to bolo v relatívnom pokoji. Nehádali sa a žili v akejsi harmónii.

Jediným zádrheľom vzťahu bol fakt, že si neboli schopní založiť rodinu. O počatie dieťaťa sa pokúšali niekoľko rokov, no Andrein zdravotný stav tomu dlhý čas bránil. Až po takmer 20 rokoch došlo k dlhoočakávenému požehnanému stavu. "Určite sme sa tešili, veď po dieťati sme túžili dlhé roky. Chybou však bolo, že si manžel za to dlhé obdobie zvykol na moju pozornosť." Po narodení dcéry v roku 1993 došlo k prvým problémom a konfliktom. "Ostala som doma na materskej a vtedy sa to zlomilo. Manžel začal piť viac ako predtým. Neviem čím to bolo, no zrejme žiarlil na dieťa. Bol zvyknutý, že všetku pozornosť venujem jemu."

Problémy s alkoholom sa stupňovali tak, že ho kvôli nemu vyhodili z niekoľkých zamestaní v krátkom čase po sebe. "Vtedy zlenivel. Ostal doma a vravel, že sa mu už nechce pracovať. Celé dni vysedával a popíjal. Ja som bola doma na materskej a začali byť problémy." Okrem toho, že sa im míňali peniaze na živobytie, začal manžel vyvádzať. Keď sa opil, nešiel spať ako kedysi, ale začal sa dožadovať manželkinej pozornosti. K tomu využíval tie najhoršie prostriedky - bitku a osočovanie. Situácia sa zhoršila dvojnásobne po narodení ďalšej dcérky. "Vtedy sa to už nedalo vydržať. Podporu prepil za jeden deň. Ja som pracovala, platila všetky účty, požičiavala mu na alkohol, starala so o domácnosť a deti. Odmenou mi za to bolo každodenné osočovanie a bitka," spomína Andrea roztraseným hlasom.

Keď deti podrástli stúpali ich nároky na komfort. Toho sa doma nedočkali. Nemohli sa sústrediť na učenie, nemohli chodievať von. Stačilo totiž málo a od otca dostali bitku. "Nedalo sa to vydržať. Dcérky nosili zo školy trojky, štvorky a samé poznámky. Doma ich otec tĺkol, rovnako aj mňa. Nemohli sa sústrediť na školu, na učenie, na nič." Zlé zaobchádzanie sa odzrkadlilo aj na ich správaní. Množili sa sťažnosti od učiteľov. Dcéry boli nevyspaté, agresívne a vyjadrovali sa vulgárne. "Najmä mladšia si to veľmi odniesla. Staršia sa otca nebála. Vedela mu povedať svoje. To v ňom vyvolávalo akýsi rešpekt a nemlátil ju toľko ako mladšiu. Tú vyslovene neznášal. Asi preto, že sa na neho podala. Vyslovene ju nenávidel a tĺkol za každú hlúposť."

Facky a nadávky neskôr vystriedali päste a kopance. O týchto spomienkah už hovorí Andrea s plačom. "Bolo to strašné. Spôsobil nám veľa i vážnych zranení. Mne i dcérkam často búchal hlavu o zárubňu. Zhodil nás na zem a kopal do hlavy. Viackrát mi ju rozbil, zlomil ruku či nohu." Andrea sa rozhodla podať žiadosť o rozvod. Zo sľubovanej pomoci súrodencov však ostali len slová. Vtedy sa do zariadenia na Adlérovej 4 dostala prvýkrát.

"Veľmi mi to pomohlo. Mala som čas vybaviť všetky potrebné veci. Pracovala som i naďalej a úrady nám prisúdili sociálny byt na Sládkovičovej." Tam sa však nedokázali udržať dlho. Kvôli maródke, spôsobenej manželom, dostala v práci výpoveď a nemala na nájomé. Radšej, ako sa zadĺžiť, teda zvolila hlúpu cestu opätovného nasťahovania k manželovi, v tom čase už bývalému. "Bola to veľká chyba. Veľmi to ľutujem. Trpeli najmä dcérky. Nemali sme kam ísť a tak sme sa ho pokúšali znášať."

Život s tyranom v jednej garzónke bol hotovým peklom. Často sa stalo, že ich podgurážená "hlava rodiny" vyhadzovala z bytu a podobne. "Na dennom poriadku bolo, že keď som sa vracala z práce, ktorú som si medzičasom našla, čakali ma na zastávke dcéry so slzami v očiach. Ani sme nechodievali domov." Spali u susedov alebo po hoteloch.

"Celé to vyvrcholilo tento Silvester. Opitý manžel ma zhodil zo schodov a spôsobil mi otvorenú zlomeninu stehennej kosti. Odvtedy som maród. Chodím len s barlami. V práci mám péenku. Bolo ťažké vybavovať papiere, no s pomocou susedov, ktorým veľmi ďakujem, sa mi to podarilo." Jedno ráno, keď druh spal, sa potajomky aj s dcérami vytratila. Odišli, ako tvrdí, už navždy. Ochotní susedia jej pomohli so sťahovaním vecí na Adlerovú, kde jej opäť podali pomocnú ruku. "Veľmi ďakujem najmä susedom a pani vedúcej z centra. Snáď mi pomôžu postaviť sa na vlastné nohy."

Kvôli zdĺhavosti právnych úkonov súd medzičasom zobral matke mladšiu dcéru a poslal do Krízového centra pre deti. "Je to v tej istej budove ako bývam ja, no aj tak nám je smutno. Dcére to pomohlo, no chýba mi. Práve sa pracuje jej opätovnom pridelení do mojej opatery." Situácia je stále vážna. Dcéry, ktoré sa začali konečne plno venovať štúdiu, obťažuje ich otec telefonicky. "Neviem ako sa dozvedel, že sme zase tu. Minule čakal dcérku pred školou. Deti z neho majú strach. Aj napriek súdnemu zákazu styku si exmanžel dovolí chodiť za nimi a vyhrážať sa im. Veľakrát sme volali políciu, no vraj nám nemôže pomôcť. Kedy niečo spravia? Mám čakať, kým ma zabije...?"

Plány do budúcna má pani Andrea jasné. "Chcem si nájsť niečo mimo Košíc a odsťahovať sa do iného mesta. V Košiciach nebudeme môcť nikdy spokojne spávať." K svojej snahe však pootrebuje pomoc úradov. Tie sú zatiaľ pomalé a nečinné. Za zmienku stojí i fakt, že jej súd vymeral smiešnych 200 korún výživného na jedno dieťa. Držme jej teda palce, aby sa jej osud obrátil k lepšiemu. Odvážnych žien, ako je ona, je na svete málo...

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári