Keď sa v roku 1623 zišli hornouhorské stavy v Košiciach, stali sa neoficiálnym hlavným mestom uhorskej politiky
Knieža Bethlen vedel najlepšie spriadať jemné nitky diplomacie
Sedmonhradské knieža Gabriel Bethlen (1580 - 1629) v roku 1623, teda pred 385 rokmi, zvolal do Košíc hornouhorské stavy. Stalo sa tak v zmysle mikulčického mieru, ktorý mu umožnil, aby sedem hornouhorských žúp pripojil k Sedmihradsku.
Pred kniežaťom Bethlenom (na snímke vpravo) otvorilo mesto Košice svoje brány 5. septembra 1619. Na čele jeho vojsk cválal jeho neskorší nástupca Juraj I. Rákóczi. Sám knieža prišiel do Košíc o 15 dní neskôr. Jeho dvorný kňaz Péter Alvinczi, ktorý pôsobil v Košiciach, vydal dvojjazyčné dielo Querella Hugnariae (Ponosa Uhorska; latinsky a maďarsky). Podľa tejto proklamácie cieľom kniežaťa je zažehnanie očakávaných represií voči protestantom, zatlačenie nezmyselnej moci katolíckeho kléru do úzadia a získanie osobného zadostiučinia za spáchané krivdy.
Na 11. septembra 1623 zvolal hornouhorské stavy do svojho sídla, do Košíc. Naše mesto sa tým vlastne stalo neoficiálnym hlavným mestom uhorskej politiky. To však skýtalo v sebe aj niektoré potiaže. Do Košíc často prichádzali urodzení hostia, rôzne deputácie a európski diplomati. Knieža Bethlen musel dbať na dekórum a samozrejme ich musel prijímať na obvyklej úrovni, čo bolo spojené aj s pohostením. K diplomatickému bontónu to už tradične patrí. Avšak tieto výdaje Košice nepociťovali.
V meste sa museli usídliť rôzne inštitúcie a hodnostári sa museli ubytovať. V rámci hradieb nebolo veľa miesta, takže Bethlen nariadil, aby stavby domov boli dokončené do 40 dní, aby sa stavalo aj na nezastavaných parcelách, zchátralé domy sa mali opraviť. Termín výstavby sa vždy nedal dodržať, avšak mesto takto sa predsa len zveľaďovalo. Dokonca malo v pláne presídliť ním založenú trnavskúvysokú školu do Košíc, ale kvôli náboženskej neznášanlivosti sa mu to nepodarilo. Košická mestská rada sa držala toho, že mesto musí byť jednotne lutheránske, a univerzita by bola bývala kalvínska. Bethlen musel zmeniť svoje plány a jeho škola sa nakoniec usadila v Albe Iulii, v oficiálnom sídle kniežactva.
Knieža Bethlen bol energický a inteligentný politik, ktorý spomedzi sedmohradských kniežat najlepšie vedel spriadať jemné nitky diplomacie. K tomu mu pomohlo aj to, že Habsburgovci a Turci boli v tomto období z mocenského hľadiska zhruba vyrovnaní, takže ani jeden z rivalov nemohol prevalcovať toho druhého a práve to poskytovalo sedmohradskému knižaťu nebývalú slobodu v rozhodovaní. Zväzovalo mu však ruky, že uhorské stavy chceli mier a dohodu s Ferdinandom II. (1619 - 1637) a tak nakoniec v Mikulčiciach sa začali 11. októbra 1621 mierové rokovania medzi Bethlenom a kráľom po tom, ako kniežaťove vojská zvíťazili pod Novými Zámkami nad cisárskymi vojskami (10. júla 1621).
Mier bol nakoniec v posledný deň toho roku dohodnutý, 6. januára ho aj panovník podpísal. A 17. marca 1622 Ferdinandovi II. (na snímke vľavo) komisári slávnostne odovzdali sedem severovýchodných žúp: Abovskú, Boršodskú, Berežskú, Sabolčskú, Satmársku, Ugočskú a Zemplínsku do rúk kniežaťa aj s Košicami. Bethlen na oplátku odovzdal svätoštefánsku korunu komisárom, ako mu to predpisal mikulčický mier. Totiž Bethlen 14. októbra 1619 obsadil Prešporok a tak sa o niekoľko dní (22. novembra) dostala do jeho rúk uhorská koruna a stavy v Banskej Bystrici ho zvolili za kráľa (25. august 1620).
Ako bolo predom dohodnuté, na verejnej slávnosti v Košiciach svätoštefánsku korunu vybrali z truhlice a potom ju znovu uložili. V nedeľu, 20. marca 1622 strážcovia koruny Péter Révay a Pál Rákóczy odniesli korunu do kniežacieho paláca (rehoľný dom premonštrátov na Hlavnej ulici), kde si korunu strážcovia znovu prezreli a odovzdal ju im. Potom nasledovala veselá hostina. O štyri dni neskôr stočlenný jazdecký oddiel odprevadil korunu ce Prešov, spišské mestá do Trenčína, kde symbol kráľovstva bol dočasne umiestnený.
Knieža Bethlen cítil vrátenie koruny ako potupu, ale bol natoľko realista, že sa podriadil. A nakoniec stavy spomínaných siedmich žúp a zástupcov mesta až dvakrát zvolal do Košíc a to vo februári a v septemberi 1623. Košice zastupoval István Almássy, ktorý sa neskôr stal rychtárom. 11. septembra so sprievodom 3 000 vojakov prišiel do Košic a predniesol dôvod, prečo sa chytil zbrane, lebo mikulčický mier považoval za potupný a od tej doby tiež musel znášať mnohé príkoria. Vyzval župy, aby sa pripojili k jeho ťaženiu a dodali potraviny. Ochota a obetavosť žúp však bola vlažná a požadovali, aby prinútil videdenský dvor na udržanie prímeria a hľadal možnosti dohody. Ťaženie nepodporili. Pre knieža to bolo opätovné sklamanie, ľahostajnosť hodnotil ako nevďačnosť. Napriek tomu nestratil elán, vratil sa do svojho tábora v Sedmohradsku. Košice oproti župám mu poskytli financie na prevoz vojenskej výzbroje. Uskromnil sa po zlých skúsenostiach a preto nepožadoval viac.
Napriek všetkému, knieža Bethlen so svojou 80-tisícovou armádou obsadil celé severné Uhorsko až po Prešporok, ba dokonca aj väčšiu časť Moravy a ohrozoval Viedeň. Svoje dočasné sídlo mal v Trnave. Tu ale furmani požadovali svoju výplatu. Košice dodržali svoj sľub, vyčlenili čiastku 600 forintov na tieto trovy.
Bethlenovým cieľom bolo, aby sedem žúp a Košice boli natrvalo pripojené k sedmohradskému kniežactvu, ale toto sa mu nepodarilo docieliť. Po jeho smrti (1629) spomínaná oblasť bola prinavrátená pod korunu a teda pod viedenského panovníka, čiže uhorského kráľa.
Pri príležitosti 108 výročia narodenia Sándora Máraiho, pokrstili knihu o tomto spisovateľovi
Primátor Knapík: Splatili sme dlh slovenskej kultúrnej verejnosti
V sobotu, 12. apríla pri príležitosti 108. výročia narodenia Sándora Máraiho, po kladení vencov pri jeho soche v dome na Mäsiarskej ulici 35 - kde Košičan svetového mena prežil časť detstva bola prezentovaná a pokrstená dvojjazyčná kniha Košický Mešťan Márai Márai, a kassai polgár. Stalo sa tak za prítomnosti primátora mesta Františka Knapíka, nakoľko túto významnú publikáciu vydalo pre Mesto Košice košické vydavateľstvo maďarských kníh a časopisov Hernád.
Ako primátor vo svojom príhovore povedal: "Kniha vychádza v materinskom jazyku veľkého spisovateľa Máraiho, ale aj v slovenčine, čím sa spláca veľký dlh slovenskej kultúrnej verejnosti... Sloboda a demokracia tak po roku 1989 so sebou priniesla možnosť spoznať dielo vtedy už svetoznámeho autora aj na Slovensku. Som rád, že mesto Košice mohlo podporiť a podieľať sa na realizácii projektu knihy, ktorá významnou mierou prispeje k lepšiemu poznaniu osobnosti Máraiho a jeho fascinujúceho diela."
Podľa primátora košická kultúrna verejnosť stále citlivejšie vníma skutočnosť, že jedným z najväčších a v súčasnosti jeden z najprekladanejších svetových spisovateľov je Sándor Márai, košický rodák, ktorý si svoje milované mesto po celý život starostlivo uchovával v srdci, dával mu väčší či menší priestor v každom svojom literárnom diele. "My sa môžeme všetci spoločne tešiť, že jeden zo svetových literárnych géniov pochádza z prekrásneho a vznešeného mesta Košice, ktoré sa prostredníctvom jeho diela dostávajú do povedomia celej svetovej kultúrnej verejnosti. Mesta, ktoré označil za jedinú skutočnosť svojho života."
Nápad na vydanie dvojjazyčnej knihy vznikol pred troma rokmi preto, aby sa Košičania nehovoriaci po maďarsky mohli zoznámiť s dielom tohto svetovo uznávaného spisovateľa. Pri predstavení knihy padol návrh, aby mesto túto publikáciu zaslalo všetkým školám v meste, lebo práve mládež by sa mala zoznámiť s autorom, ktorého socha na rohu Mäsiarskej a Zbrojničnej je tak populárna práve medzi mladými.
Vyše 140 stránkovú, bohate ilustrovanú publikáciu napísal Tibor Mészáros, pracovník budapeštianskeho Petőfiho literárneho múzea (PIM) a správca Máraiho pozostalosti. Jeho text do slovenčiny preložil Alexander Balega. Toto reprezentatívne dielo vyšlo v náklade 2 000 kusov.
Pred niekoľkými mesiacmi sa pri soche Máraiho pristavila žena, ktorá bola zvedavá, či je niečo možné od Máraiho čítať aj v slovenčine, pretože sa sem prisťahovala zo Zvolena a chce byť dobrou Košičankou. S radosťou môžeme jej, aj celej kultúrnej verejnosti oznámiť, že dlh spomínaný primátorom sa pomaly spláca.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
