Spomienka na úškrny rovesníkov vyvolá pichľavú bolesť pri srdci
Marián Geltz má 31 rokov, a predsa na prvý pohľad vyzerá ako chlapčiatko, pretože vyrástol len do 130 cm. Vďaka úprimnému srdcu je napriek malému vzrastu veľkým a dobrým človekom. Veď aj ľudová múdrosť hovorí, že dobrého veľa nebýva. Nevzťahuje sa na neho ani to, čo na väčšinu jedináčikov, ku ktorým patrí. Nie je rozmaznaný, nemá povýšenecké správanie, ľahko nadväzuje kontakty. Problém nemal ani s touto verejnou prezentáciou, keďže sa nemá za čo hanbiť.
To, že na dvojmetrového chlapa Marián nedorastie, sa dalo predpokladať. Otec síce meria 170 cm, ale mamka iba meter dvadsať. Zdravotne rodičia tiež nie sú úplne fit a niektoré ťažkosti sa preniesli aj na syna. Dosť ťažko sa mu chodí a problémy mu spôsobuje aj rozprávanie. Najmä, keď je rozrušený alebo z niečoho vynervovaný. Vtedy sa jeho reč stáva ešte nezrozumiteľnejšia ako bežne, keď je v pohode. Stopercentne ho ani oči neposlúchajú, na svet sa musí pozerať cez dioptrie. Život mu znepríjemňuje tiež nízky tlak. Úplne dobré to nie je ani s krvinkami, biele zatiaľ "vyhrávajú" nad červenými...
Ulica bola občas krutá
"Aký som bol veľký, keď som sa narodil, neviem. Mamka to nespomínala a ja som sa na to nikdy nepýtal. Viem iba to, že kvôli maminej výške sa lekári rozhodli priviesť ma na svet cisárskym rezom." Inak by mohli vzniknúť komplikácie a ohrozenie mamkinho i jeho života. Po prvýkrát zaplakal v nitrianskej pôrodnici. "Rodičia sa z Nitry pomerne skoro presťahovali do Košíc, kde žijeme doteraz, takže ja sa považujem za ´rodeného´ Košičana. Tu som prežil detstvo, pubertu, tu som sa po prvýkrát stretol s tým, že deti si na mňa škaredo ukazovali a posmievali sa mi. Ešte aj teraz pri spomienkach na ich úškrny cítim pri srdci pichľavú bolesť," priznal Majo. (Sám si prial, aby sme ho volali tak, ako väčšina jeho dobrých známych poznámka redakcie).
I keď bol oproti rovesníkom podstatne menší, občas nabral odvahu a postavil sa proti posmievajúcim deťom. Aj za cenu, že pri väčších a silnejších protivníkoch to bol zväčša vopred prehratý boj. Kým ulica vedela byť krutá, keď začal navštevovať materskú školu v zariadení na Opátskom, tam to bolo iné. Tam sa cítil ako medzi svojimi, pretože tam boli aj iné deti hendikepované.
"Po materskej škole prišla základná. Od prvého po štvrtý ročník som ju absolvoval v špeciálnej osobitnej škole v Humennom. Keďže som býval v internáte, domov som chodil len na víkendy a na sviatky. Hoci aj v Košiciach bolo zariadenie, ktoré som mohol navštevovať, jeho dvere ostali predo mnou zatvorené. Niekto z vtedy kompetentných si zmyslel, že ja som nielen malý, ale aj mentálne zaostalý. A ako takého ma treba pred očami verejnosti ukrývať...", zaspomínal Majo na nie tak dávne časy, kedy platilo, že hendikepovaných treba zo spoločnosti oddeliť a dať tam, kde ich nikto nevidí.
"Od piateho ročníka som sa predsa len dostal domov, a učil som sa tak, že učiteľka za mnou prichádzala domov. Dnes sa tomuto spôsobu výučby hovorí individuálne štúdium. S ním boli spokojní rodičia, aj ja." Povinnú školskú dochádzku dokončil v "špeciálke" na Inžinierskej ulici. Po nej prišiel čas rozhodnúť sa, čo ďalej. Aké zamestnanie si vybrať, aby ho aj bavilo a zodpovedalo i jeho fyzickým možnostiam.
Vyučil sa za obuvníka
Do úvahy prichádzalo ako najvhodnejšie vyučenie sa za záhradníka. Mariána by táto práca bavila, ani teórie sa nebál, vedel, že by ju zvládol. Záhradníkovi však nestačí iba "vysypať z rukáva", čo sa kde sadí a ktorá rastlina sa s ktorou znáša či neznáša. Táto profesia si žiada veľa pohybu v teréne, čo by jeho vzrast a nohy nezvládali. To bol kameň úrazu, prečo by Marián praktickú časť nezvládol. Vyučil sa teda za obuvníka, brašnára, výrobcu obuvi. Túto trojšpecializáciu má uvedenú na výučnom liste.
"Istý čas som v odbore aj pracoval, ale... Ale keďže mi chýbala trojročná odborná prax, u súkromníka som mohol robiť len podradné činnosti za minimálnu mzdu. Keďže mi bolo jasné, že u mňa asi nebude platiť ´šuster, drž sa kopyta´, po čase som kopyto skutočne pustil z rúk a začal som to skúšať vo viacerých kurzoch. I v jazykových. Raz to bola angličtina, potom nemčina. Ja nemecky aj niečo rozumiem, ale opačne je to kvôli mojej rečovej chybe, ťažšie." Majovi teda ani jazykové kurzy nevyšli, musel ich nechať. V poslednom čase sa zameriava na prácu s počítačom. Ten ho baví, a aj mu to s ním celkom dobre ide. Najmä grafické návrhy. Popritom sa asi pol roka zaoberá finančnou oblasťou, pre istú spoločnosť robí dokonca finančného poradcu.
Časť dňa venuje starostlivosti o kvety na balkóne a v skalke pred panelákom. Keď niektorá kvetina náhodou "zatrucuje", aj jej dohovorí, aby "nevymýšľala"... "Netvrdím, že sa s kvetmi rozprávam, to nie, ale snažím sa vytvárať im také podmienky, aby mohli rásť, kvitnúť a spríjemňovať prostredie. V mojom živote veľkú časť tvorí tiež činnosť v Koinonii Jána Krstiteľa. Som veriaci a koinonia znamená spoločenstvo, jednotu, ktorá je medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Naše evanjelické združenie má pôsobisko v Zlatej Idke a veľmi rád medzi bratov a sestry chodím. Tam získavam silu, tam mám podporu kresťanskej rodiny, aj priateľov."
Priateľmi sú pre Maja i jeho osobní asistenti Andrea a Martin. Vďaka nim prekonáva niektoré prekážky, ktoré či už na vozičkárov alebo na zle sa pohybujúcich ľudí, v našom meste číhajú. Hrozné sú podľa neho schody. Najmä tie vysoké, ktorých zdolanie robí problémy aj zdravým ľuďom. "Už dávno sa v Košiciach hovorí o bezbariérovosti. Len sa zabúda podčiarknuť, kde je. Netvrdím, v nových budovách sa na to občas myslí, ale trebárs taká ´veľká´ pošta je hotový postrach. Mne, keďže som malý, takže robím malé kroky, spôsobuje ťažkosti aj dlažba. Nerovnako umiestnené dlaždice, na ktorých stačí malé zapotácanie, a som na zemi. V centre mesta som už párkrát spadol. Pri jednom z pádov som aj o predný zub prišiel..."
Problematické je aj nastupovanie do niektorých dopravných prostriedkov, najmä, keď autobus zastane ďalej od vyvýšenej plochy zastávky. Na mestskú dopravu však Marián hromží podstatne menej ako na schody a dlažbu, lebo preprava sa výrazne lepší. I vďaka ochote cestujúcich, ktorí mu do schodov neraz sami od seba pomôžu. Najčastejšie sa však spolieha na osobných asistentov. Bez nich sa sám do mesta vyberie len výnimočne. Andrea a Martin mu "asistujú" aj doma. I keď je väčšina zariadenia v byte kvôli mame prispôsobená vzrastovo nižším ľuďom, občas sa bez ich pomoci nezaobíde. Vstavaná skriňa v jeho izbe má napríklad normálnu výšku a pokiaľ potrebuje vybrať niečo z hornej poličky, musia mu pomôcť.
Celkovo je Majo samostatný. Nepotrebuje pomoc pri obliekaní, hygiene, pri upratovaní izby, v ktorej to na prvý pohľad kvôli rôznym papierom občas síce vyzerá ako po bombardovaní, ale musí to tak byť. "V izbe mám organizovaný neporiadok. Keby som papiere poskladal, som si istý, že nič nenájdem. Ale keď je všetko v pôvodnom stave, viem, kam siahnuť, aby som našiel to, čo práve potrebujem." Samostatný je aj pri varení, do ktorého sa občas pustí, pretože ho baví. To, čo vytvorí sa vraj dá dokonca zjesť. Aspoň podľa otca určite. Nikto na Maja nemusí dávať pozor ani pri plávaní. Vo vode sa cíti dobre. Problémy mu nerobia ani morské vlny. Presvedčil sa o tom na dovolenke v Chorvátsku. Hoci ho sem-tam zaliali, bolo to vraj fajn, a rád by sa k niektorému moru ešte aspoň raz dostal.
Majo sa bez okolkov priznal k tomu, že má síce priateľku, tiež je postihnutá, ale akým smerom sa bude tento vzťah uberať, to si netrúfa povedať. "Raz by som si chcel rodinu určite založiť. Deti mám veľmi rád. Či sa to aj splní, je otázne. Keby to s potomstvom vyšlo, rátam s tým, že moja dcérka alebo syn by zrejme boli takí nízki ako ja. Možno by sa im nevyhlo i nejaké postihnutie. Nech by to bolo čokoľvek, verejne a nahlas prehlasujem, do ústavu by som ich nikdy nedal. Sú domovy, kde sa o klientov dobre starajú, ale i také, kde... Hoci by to bolo so starostlivosťou komplikované, som presvedčený, že by som to zvládol. Trebárs aj sám."
Hľadá dobré zamestnanie
Okrem partnerky a dieťaťa má medzi Mariánovými túžbami výrazné miesto dobré zamestnanie. Veľmi by si chcel nájsť také, ktoré by ho uspokojilo, ktoré by mu ponúklo priateľský kolektív, a aj finančne by bolo výhodné. I keď je mu jasné, že dnes si dobrú pozíciu ťažko hľadajú zdraví a vysokoškolsky vzdelaní mladí ľudia. "Raz by však motyka mohla vystreliť. Nie?," provokatívne sa pousmial sympatický mladík, ktorý má ťažké srdce na niektorých zamestnávateľov. Hnevá sa na to, že ak aj prijmú hendikepovaného človeka, snažia sa ho využívať. On sa napríklad musel dovolávať nielen zlepšenia pracovných podmienok, ale i takej samozrejmosti, ako je výplatná páska.
"Šéf mi ju odmietal dávať, vraj načo mi je... O pláci ako takej radšej pomlčím. Väčšina zamestnávateľov, najmä podnikateľov, ľudí ako som ja do práce nechce vôbec prijímať. Pritom im to stanovuje zákon. Neviem, čoho sa boja. To, že na prvý pohľad vyzeráme možno inak ako väčšina, ešte neznamená, že by sme nemohli byť dobrí pracovníci, na ktorých sa dá spoľahnúť. Ono to možno vyznie ako fráza, ale to, že sme telesne postihnutí, je zväčša chyba vzhľadu. Nie rozumu. Určite by nám mali dať aspoň šancu."
Hendikepovaný človek podľa Mariána urobí v práci viac ako zdravý, pretože si príležitosť váži a vynaloží maximálne úsilie nech nesklame. Väčšina za to, aký je ich osud, nemôže. Niekedy je to zlyhanie génov, hra prírody, veci, ktoré sa udejú mimo nich a ktoré nemohli a nemôžu ovplyvniť. To však neznamená, že sa na nich treba pozerať cez prsty ako na niečo zlé, nezdravé, na niečo, čo tu nemá mať miesto.
Marián Geltz sa postupom času s osudom malého a nie najzdravšieho muža zmieril. Nebolo to jednoduché a trvalo mu to dosť dlho, no dnes sa nad touto otázkou nezamýšľa. Keď bol malý, vtedy sa rodičov ešte občas spýtal: ´Prečo práve ja?´ Prečo práve so mnou si niekto tak nepekne zahral? Postupne túto otázku zo slovníka úplne vypustil.
"Tak ako som dospieval, tak som si viac a viac začal uvedomovať, že mamka a otec nemôžu za to, aký som. Mnohé páry túžia svoju lásku preniesť do nového života. To chceli aj oni. Dnes to chápem a nič v mojom doterajšom živote neľutujem. Napriek všetkému je krásny a plnohodnotný. Možno to tak cítim i preto, lebo viem, že Pán je pri mne a posilňuje ma. A možno to tak malo so mnou byť. Každý predsa máme na Zemi svoje poslanie. I takí ako som ja..."
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
