Svoje postrehy z práce, aj keď veľmi opatrne, zakomponovala do svojej najnovšej knihy s názvom Narušiteľ. Do Košíc zavítala v rámci jej prezentácie v priestoroch Českého centra.
Knižka Narušiteľ vraj vznikala tri roky po nociach. Vyhovuje vám nočné písanie?
- Som presne ten typ človeka, ktorému sa lepšie pracuje v noci. Mám pocit, že myšlienky majú väčšiu intenzitu. A keďže som počas tvorby knihy cez deň pracovala ako kultúrna tajomníčka v Bratislave, tak som na to inokedy ani nemala čas.
Máte radi kontakt pero-papier, alebo víťazí počítač?
- Myslím si, že písanie na počítači je oveľa kvalitnejšie. Človek má kedykoľvek možnosť siahnuť do textu a naviac mi obrazovka počítača pripadá doslova magická. Postavy si dokážem lepšie predstaviť.
Ste na seba prísna? Píšete poctivo každý deň?
- Aj keď prídem neskoro večer domov, tak i napriek tomu si k tomu sadnem. Pretože aj keby človek len prečítal to, čo napísal včera a dodal by si k tomu ďalšiu polvetu, aj to má zmysel, lebo je veľmi ľahké jeden či dva dni vynechať. Je to ako s cvičením, keď začnete vynechávať, tak už prestanete úplne.
Touto knižkou vraj bojujete proti egoizmu, ktorý je v dnešnej spoločnosti veľmi rozšírený...
- Knižka je to predovšetkým zábavná, obsahuje český i slovenský humor. Je v nej zachytená všadeprítomná úzkosť dnešnej doby, ktorú v sebe má každý mysliaci Európan. Pretože cítime, že sa niečo nezvratne mení a niečo sa deje, ale pokiaľ to chceme ľuďom povedať nenásilnou formou, tak z toho vzniká veľmi zvláštny útvar. Dokonale to zvládal Jaroslav Hašek, ja mám ale iný spôsob písania. Sú to však všetko staré známe finty, že humorom, zdanlivou ľahkosťou a akčnosťou príbehu môžeme povedať i úplne vážne veci. Čitateľ je totiž natoľko uchvátený postavami, že ani nevie ako a vezme si z príbehu tú jeho hĺbku, ktorá je navonok ukrytá. Je to vlastne akoby lesť autora a učím ju svojich študentov na akadémii.
Knižka, na rozdiel od viacerých predošlých, nie je autobiografická. Prečo?
- Je v nej pozadie diplomatického úradu, ktoré som zažila na vlastnej koži, ale príbeh je vymyslený. Samozrejme, nie všetko môže človek napísať tak, aby sa nevystavil trestnému stíhaniu. Takže ja som si radšej situácie aj ľudí vymýšľala, aj keď nejaká konkrétna inšpirácia konkrétnymi udalosťami tam je.
Celkovo sa vo svojej tvorbe vyhýbate popisovaniu úplne negatívnych postáv...
- Ide o to, že je veľký problém vcítiť sa do takejto postavy. Napríklad som napísala román Beránek o Ježišovi a tam samozrejme vystupuje Pilát. Ja som ho musela najprv pochopiť, aby som ho mohla popísať. Nie je teda vyslovene záporný, má len zložitý osud a vlastne jeho jednanie my čitatelia napokon chápeme. A tak by to asi malo byť, že autor musí cítiť zodpovednosť i za záporné postavy. Zlo nie je nejaká guľa, musíme si posvietiť na jeho príčiny a až potom má zmysel o ňom písať.
Štyri roky ste pôsobili ako tajomníčka kultúry v Bratislave. Keďže ste však skôr rebelka, ako sa vám to podarilo vydržať?
- Musím sa trošku obdivovať. (Smiech.) Nebolo to ľahké a chcelo to prísnu disciplínu. Najmä v tom, že som každé ráno musela byť o ôsmej v práci, na čo som nebola zvyknutá. Napokon som sa rozhodla, že sa budem venovať najmä svojim krajanom, robiť pre nich na Slovensku akcie a propagovať českú kultúru.
Čo sa vám na Slovensku najviac páči?
- Okrem úžasnej krajiny to, že si človek nepripadá ako v cudzine. Vždy mám pocit, že sa vraciam domov.
Vraj vás u nás naučili piť hriatô...
- (Smiech.) To je pravda. Naozaj to neodmysliteľne patrí k vianočným trhom na Slovensku. Ale nie je to jediná laskominka. Máte tu toľko dobrotiek, veď som tu aj riadne pribrala. Na Slovensku sa žije pekne aj preto, že je tu iný rytmus a veľmi rodinný spôsob života, ktorý Čechy už opúšťa. Je tam oveľa rýchlejšie životné tempo a ľudia sú viac osamotení. Rodiny nie sú schopné tráviť spolu už ani víkendy, často ani sviatky a to mi pripadá veľmi smutné. Ja som z Moravy a mojej rodiny sa to našťastie netýka.
ANDREA NITKULINCOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
