Začínala s upratovaním bytov, teraz učí deti a spieva rodákom

Veľkým problémom Slovenska je výrazný odliv mladých talentovaných ľudí do zahraničia. Lákadlom sú výhodné platové podmienky, nová kultúra, či nádej na nový pohodlnejší život. U veľkej časti týchto odvážlivcov však sny o blahobyte vystrieda len drina. Aj u 37-ročnej speváčky a učiteľky Marky Rajnej tomu bolo spočiatku tak. Po čase čase ju však na rozdiel od iných slovenských dobrodruhov stretlo šťastie a usadila sa vo vysnívanej krajine - Kanade. Počas nedávnej návštevy rodného mesta nám o svojom prerode z Košičanky na Toronťanku čo to prezradila.

Marka mala odmalička vďaka svojmu otcovi blízky vzťah k hudbe. Hral jej na harmonike a ona do toho spievala. Hudbe sa marka venovala aj po ukončení vysokej školy. Vyučovala hudobnú výchovu na Základnej škole na Užhorodskej ulici, čo ju priviedlo k ďalšej jej "srdcovke" - deťom. S nimi nacvičovala množstvo vystúpení či muzikálov. "Okrem vyučovania hudobnej výchovy na základnej Škole som viedla aj detský cirkevný spevácky zbor Dominik. Počas môjho 15-ročného pôsobenia v tomto zbore sme získali množstvo ocenení. Precestovali sme celé Slovensko, boli sme vo Francúzku a Taliansku."

Život na Slovensku sa Marke páčil. No keď mala 33 rokov, začala si uvedomovať, že by bolo na čase posunúť sa niekam ďalej. Potrebovala zmenu. "Mám bratranca v Kanade. Už dlhší čas som uvažovala nad tým, že ho navštívim a výlet spojím s nejakou brigádou. Potrebovala som si privyrobiť." Plány zmenila na realitu a vybrala sa na skusy do Toronta. Fakt, že mladá, úspešná a talentovaná učiteľka opustí krajinu v "kristových" rokoch, je určite na zamyslenie. "Platy slovenských učiteľov sú mizerné," vysvetľuje Marka. "Štát by sa nad tým už mal zamyslieť a nevyháňať tak slovenský intelekt za hranice k lopate."

Do Toronta odcestovala v roku 2004. Bývala u bratranca, ktorý jej našiel prácu v upratovacom servise. "Začiatky boli ťažké," spomína. "Keď som tam prišla, po anglicky som nerozumela nič. Vedela som povedať akurát yes a no. Z práce som chodila iba vyspať sa domov. Opakovalo sa to deň čo deň." Marka upratovala byty a domy. Pri tejto práci bola celé dni zohnutá, čo viedlo k vážnym zdravotným problémom. Po mesiaci vážne ochorela, dostala zápal ľadvín. To jej paradoxne neskôr pomohlo. "Domov si ma prišiel pozrieť šéf a vzal ma do nemocnice. Už, keď sme sa zoznamovali, preskočila medzi nami iskra. Po tom, čo som sa v nemocnici podrobila liečeniu, si ma šéf vzal k sebe domov. Hneď v ten deň mi navrhol, nech nepracujem a dovolil mi u neho istý čas ostať. Vyzerá to zrejme zvláštne, no verejne priznávam, že tomu bolo presne tak," hovorí Marka so smiechom.

Z jej šéfa, ktorým je Slovák, žijúci 22 rokov v Kanade, sa po čase vyvinul milenec, kamarát, priateľ a napokon aj životný partner. "Prvých osem mesiacov sme síce s Ladislavom žili spolu, no spali oddelene. Boli sme viacmenej len kamaráti. Raz sme však šli na jednu veľkú párty, kde bol klavír. Vtedy sa to zlomilo profesijne i vzťahovo." Marka si sadla za klavír a začala hrať. Všetci ľudia, čo boli okolo, vrátane Markinho priateľa a šéfa v jednej osobe, boli z toho, čo predviedla, ohromení. "Ladislav mi navrhol, aby som prestala pracovať a začala sa venovať hudbe. Od tohto okamihu sa aj náš vzťah posunul vážnejším smerom. Začali sme uvažovať nad spoločnou budúcnosťou."

Marke začalo svitať na lepšie časy. Po dlhom období depresií a dezilúzie sa konečne začala stavať na vlastné nohy. "Prvý rok bol ťažký. Nevedela som jazyk, nemala som vodičák. Nemohla som teda chodiť sama ani do obchodu. Nebyť môjho vtedy ešte priateľa, by som to len ťažko zvládla. On ma stále povzbudzoval a pomáhal mi. Povedala som si, že nemôžem byť taká slabá. Dlho som sa do tej Kanady chcela dostať a keď sa mi to konečne podarilo, nesmiem nariekať priateľovi na ramene. Po roku som sa teda vzchopila." Začala chodiť do autoškoly, zdokonalila sa v jazyku a zaraďovala sa do normálneho kanadského života. Ďalším dôležitými faktami, ktoré ovplyvnili jej život, bol sobáš s jej priateľom a narodenie syna. Ten má dnes 2 a pol roka.

Rozlet spomalilo nutné vybavovanie povolení a rôznych iných papierovačiek. Kvôli slovenskej byrokracii bol Marka nútená vrátiť sa na Slovensko a so synom tu stráviť neuveriteľných 17 mesiacov. "Nikdy som si nemyslela, že to bude trvať tak dlho. Potrebovala som víza a podobné veci. Čakala som ozaj dlho. Keď chcel Ladislav vidieť syna, musel prísť za nami. Bol tu na Slovensku sedemkrát." Čas, ktorý Marka trávila doma, jej však spomienky na Toronto nevymazal. Ako vraví, vytvorila si tam svoj denný režim, na ktorý si zvykla a ktorý jej po čase začal chýbať. Nezvažovala teda možnosť ostať doma v Košiciach natrvalo.

Po vybavení všetkých "papierov" sa okamžite vrátila aj so synom k manželovi do Kanady. Cítila, že tam patrí. Zvykla si tam, mala tam svoj svet, rodinu i plány. A konečne, po troch rokoch od prvého zvítania sa s Kanadou, sa jej začalo dariť aj profesijne. Keďže v upratovacom servise už nepracovala, začala uvažovať o práci, v ktorej by využila svoje skúsenosti v oblasti pedagogiky a hudobné cítenie. Manžel, ktorý vedel, že, že na Slovensku učila hudbu na základnej škole, jej pomohol získať kontakty. Vďaka nim Marka popri staraní sa o syna začala doma učiť hudobnú výchovu. Veľmi jej to psychicky pomohlo a uvažovala aj nad vlastným hudobným rozvojom. V miestnom kostole spoznala ľudí, ktorí ss venovali gospelovej hudbe. S nimi začala skúšať a postupne pribudli aj vystúpenia. "Ani v tom najkrajšom sne som si nemyslela, že po takom krátkom čase v Kanade sa budem naplno venovať tomu, čo ma baví. Bolo to skvelé."

Markin manžel sa stal zároveň jej manažérom. Prišli prvé vystúpenia i prví fanúšikovia. "V hudobnom biznise je to ťažké. Ak nemá interpret niekoho, kto by ho tlačil, nepohne sa. Som rada, že to bolo aspoň také, aké bolo. Volali ma na rôzne večierky pre Čechov a Slovákov a podobne. V Kanade je to super. Ak vidia, že je niekto dobrý, vedia ho aj patrične finančne ohodnotiť." Po prvých menších úspechoch sa jej manžel rozhodol posnunúť to ďalej. Výsledkom dobrej práce speváčy a manažérskej práce manžela bolo viacero pozvaní na významné koncerty, organizované pre českú a slovenskú komunitu.

Za najväčší úspech Marka pokladá to, že robila predskokanku Mirovi Žbirkovi. Opäť jej v tom pomohol manžel, ktorý je okrem Markinho talentu hlavným menovateľom jej úspechov. Keď videl, že sa jej darí a spev berie naozaj vážne, sa v jeho hlave zrodila myšlienka nahrať album. Marka mala napísaných viacero textov, hudobný doprovod nebolo ťažké zohnať. Oslovil teda sponzorov, finančne prispel i on sám a zrodilo sa prvé debutové cédečko. "Je to úžastný pocit. Nejde o to, koľko sa ho predá. Je to kúsok zo mňa, z mojich pocitov, môjho života. Mnoho textov je venovaných manželovi, ktorý ma neustále dvíhal hore. Bez neho by som to všetko nedokázala."

Ako Marka tvrdí, na Kanadu si už zvykla a cíti sa tam ako doma. Našla si množstvo priateľov, s ktorými má silný úprimný vzťah. "Spočiatku to bolo ťažšie. Nevedela som anglicky, stále som bola v práci. Po roku sa to zlepšilo. Susedov máme s manželom skvelých. Dokonca si kúpili moje CD," pochvaľuje si so smiechom. Napriek samým superlatívom na adresu nového domova však Marka vidí rozdiely, medzi Kanaďanmi a Slovákmi. Našinci vraj majú v osobných vzťahoch predsa len o čosi viac citu a srdca, ako Kanaďania.

"Domáci sú strašní materialisti. Myslia len na prácu, kariéru, peniaze. Všetko ostatné je druhoradé. Sú síce milí a zdvorilí, pozdravia sa a opýtajú, ako sa vám vodí. No v skutočnosti ich to nezaujíma a je to len vec zdvorilosti. Zachovávajú si odstup a každý sa stará sám o seba. V počiatkoch to človeku príliš nepomôže, no neskôr vďaka tomu dokáže vydať zo seba svoj maximum. Z tohto hľadiska to je dobré. No ten odstup tam je." Asi preto pochádza väčšina Markiných "kanadských" priateľov z Česka a Slovenska.

Jednou z vecí, ktoré by našinec, cestujúci do Kanady nemal podceniť, je podľa Marky vodičské povolenie. "Inak ako autom sa človek len ťažko dostane tam, kam chce. Aj bežný nákup môže trvať celý deň. Keď som tam prišla, veľmi som tým trpela. Nevedela som anglicky, kvôli čomu som sa často nemohla ani spýtať na cestu. Dnes už bežne chodím na výlet k Niagarským vodopádom. Cesta autom k nim trvá z miesta môjho bydliska nejakú hodinku."

Najvýraznejším rozdielom oproti životu na Slovensku je podľa Marky systém. Každá zložka života vraj funguje presne ako hodinky a je v súlade s inými. "Doprava, úrady, práca, obchody, oddych. Všetko tam klape ako má. Až je to nudné. Nikdy sa nestane, aby človek strávil nákupmi, alebo vybavovačkami na úrade celý deň. Všetko sa dá bez problémov stíhať, napríklad popri práci. U nás je to úplne naopak. Nefunkčnosť systému spôsobuje byrokratické naťahovačky po úradoch, meškania do práce a podobne." Život tam je rýchlejší, no kvalitnejší. Človek si stále nájde čas na to, čo chce a potrebuje. Za svoju námahu je navyše adekvátne ohodnotený. "Zaujímavým je fakt, že štátom platené profesie sú najlukratívnejšie. Lekári, policajti či učitelia majú najvyššie platy spomedzi všetkých pracujúcich. U nás je to často naopak."

Plány do budúcna si Marka nerobí veľké. Čo sa týka súkromného života je spokojná s aktuálnym stavom. Čo sa týka práce, má zopár snov, z ktorých sú niektoré na správnej ceste k naplneniu. "Tento rok by mal prísť do Toronta Karel Gott s Felixom Slováčkom. S pánom Gottom by som si mala zaspievať duet. Veľmi sa na to teším. Ak to výjde, bude to ďalší z mojich naplnených snov. Tiež mám v pláne prísť do Košíc a rozbehnúť turné po základných školách."

Marka Rejna tvrdí, že má dva domovy. "Pýtajú sa ma, kde je môj domov. Odpovedám, že keď idem z Toronta, do Košíc idem domov. Ak idem z Košíc do Toronta, idem taktiež domov. Pod slovom ´domov´ si totiž predstavujem miesto, kde je moja rodina. Tá je aj v Kanade aj na Slovensku..."

Tomáš LEMEŠANI

Autor: Obvinenú oslobodili

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári