Oheň rozložia iba s kresadlom, v potoku sa umývajú bez mydla

Divoký západ, boje Indiánov a kavaleristov, prérie zaliate horúcim slnkom. Takmer každý prišiel v detstve do styku s filmami, knihami či aspoň príhodami, týkajúcimi sa indiánskej tématiky. U väčšiny však záujem o Indiánov skončil poslednou detskou hrou pred panelákom. Existuje však aj výnimky. Medzi ne patria ľudia z košického občianskeho združenia Wigmunke Oyaté - Ľud dúhy, ktoré je najväčším kmeňom euroindiánov na Slovensku. Prečo ich priťahuje život Indíanov, a čo všetko robia, nám opísal ich náčelník Timotej Mihok.

Pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky žili kedysi na rozľahlom kontinente v súlade s prírodou. Príchod Európanov do Nového Sveta dramaticky zmenil ich tradičný spôsob života. Filmy a knihy o Divokom západe vytvorili na základe krátkeho úseku dejín z Indiánov legendy. O ich skutočnom živote by sa však dalo rozprávať oveľa viac ako to, čo nájdeme v románových

historkách o indiánoch a kovbojoch.

„Červenokožci" netvorili jeden národ. Na území súčasných USA existuje veľké množstvo rôznych skupín a kmeňov s odlišným spôsobom života. Obývali územie dnešnej Severnej Ameriky tisíce rokov pred tým, než sa ho dotkla noha prvého belocha. Prví ľudia tam prišli okolo roku 35 000 pnl. Keď ešte existoval pevninský most medzi Kamčatkou a Aljaškou, opustili územie Sibíri, usadili sa na území Severnej a Južnej Ameriky a prispôsobili sa rôznym životným podmienkam.

Ľudí, zaujímajúcich sa o život Indiánov, bolo v období komunizmu dosť. Bol to totiž jeden z mála zahraničných fenoménov, ktorým "strana" dovolila dostať sa až k nám. Okrem komixov a filmov však verejnosť nemala veľa možností na získavanie informácií o týchto zaujímavých národoch. Internet len začínal písať svoju históriu a odborných kníh s indiánskou tématikou bolo v knižniciach málo.

Situácia sa zmenila po páde komunizmu. "V tom čase bol mimoriadne obľúbený trampský životný štýl. Ten sa v mnohom podobá indiánskemu. V popredí je láska k prírode, sloboda. Ľudia, ktorí sa venovali trampingu inšpirovali i milovníkov indiánskych príbehov a tak sa začali formovať prvé časti kmeňových združení." Ľudí zaujímajúcich sa o indiánov bolo veľa, čo viedlo k vzniku združenia Ľud Dúhy. Oficiálne zaregistrované bolo v roku 1991. "Z pôvodných zakladateľov dnes aktívne funguje iba jeden. My ostatní sme sa nabalili postupne. Po opadnutí akéhosi indiánskeho boomu sa záujem o túto aktivitu začal rapídne znižovať, kvôli čomu združenie stratilo mnoho pôvodných členov."

T. Mihok sa k tomuto "kmeňu" dostal náhodou, počas výstavy vo Východoslevnskom múzeu v roku 1994. Tú organizovali práve Ľud Dúhy a keďže šlo o niečo nové, prilákali množstvo záujemcov. "O život prérijných Indiánov som sa zaujímal odmalička. Vystrihoval som si články z časopisov, vyhľadával encyklopédie, odborné knihy, príručky. Na výstave som sa stretol s ľuďmi, ktorí mali rovnaký koníček ako ja a dali sme sa dokopy."

Združenie zoskupuje ľudí zaujímajúcich sa o akúkoľvek zložku života prérijných Indiánov. "V súčasnisti máme zhruba 40 stálych členov. Asi 25 dospelých a 15 detí. Fungujeme totiž na báze rodín. Členovia, ktorí v združení začínali zamlada a slobodní, dnes majú rodiny s deťmi. Tie k našim aktivitám inklinujú prirodzene tiež." Čo sa týka sociálneho postavenia je to pestré. Každý člen pochádza z iných pomerov. Niektorí sú vysokoškolsky vzdelaní, no úctu a rešpekt k indiánskej kultúre majú vďaka spoločným názorom zhruba rovnaké. Aj keď neberieme v úvahu deti týchto fanatikov, vekové rozpätie členov združenia je pomerne veľké. "Najmladší záujemca o členstvo k nám prišiel len nedávno a má 18 rokov. Najstarší je otec mojej manželky a má 60. Je jedným z vôbec prvých euroindiánov na Slovensku."

Košickí Indiáni organizujú rôzne kmeňové stretnutia, ktorých súčasťou sú aj dlhé diskusie v ktorých o tejto téme dokážu hovoriť i hodiny. "Sú to siahodlhé debaty. Je zaujímavé, že i po toľkých rokoch sa dokážeme porozprávať stále o niečom novom, o čom sme predtým nevedeli. Indiánska kultúra a história je naozaj rozsiahla a fascinujúca."

Zaujímavé sú aj halové akcie Pow - Wow, či celoštátne stretnutia euroindiánov. Pow - Wow sú akýmisi súťažami v tradičných indiánskych tancoch. Organizovali sa zatiaľ len v Čechách. Na Slovensku sa konajú len menšie Pow - Wow na indiánskych táboroch v prírode, na ktorých sa nesúťaží. "Indiánsky tanec je špecifický. Treba ho takisto naštudovať. Tanečník tancuje do rytmu tradičného indiánskeho bubna. Hodnotia sa pritom prvky tanca, zachovanie originality kostýmu, či schopnosť tanečníka držať rytmus." Najdôležitejším hodnoteným faktorom je to, do akej miery sa tanec súťažiaceho podobá na pôvodný indiánsky tanec. Zvláštnym technickým prvkom je, že v momente stíchnutia bubna musí tanečník prestať s akýmkoľvek pohybom. Musí sa teda na okamih premeniť na akúsi sochu. Dodržať toto kritérium je vraj najťažšie.

Raz alebo dvakrát do roka sa konajú celoslovenské stretnutia euroindiánov. Na nich sa stretávajú všetky skupiny a kmene a vymieňajú si poznatky. Usporadúvajú rôzne súťaže napr. najkrajší indiánsky výrobok roka. Okrem toho sú súčasťou stretnutí odborné prednášky. Najvýznamnejším hosťom bol jediný pôvodný indián na Slovensku Jerry Bosclair. "Pochádzal z kmeňa Cupéňov. S manželkou sa nasťahoval k Jasovu a pracoval v Košiciach. Skontaktovali sme ho a prišiel. Bol skvelý. Celý deň nám robil prednášky. Bol s nami dokonca aj na tábore, v noci spal len pod dekami na zemi a ráno keď sme my všetci ešte spali, on už behal po lese a užíval si svitanie." Žiaľ, o tomto zaujímavom človeku hovoríme v minulom čase kvôli tomu, že už aj s manželkou zomreli.

Celoslovenské stretnutia sú sprístupnené i pre verejnosť. Nikdy však svojim akciám nerobia reklamu. Každému to zrejme príde zvláštne, keďže bez reklamy sa o ich akciách veľa ľudí nedozvie, no oni vedia prečo to tak robia. "Ak sú akcie zverejnené, prichádzajú na ne ľudia už len z nudy a zbytočne odpútavajú pozornosť prednášajúcich. Ak má niekto ozaj seriózny záujem a chce sa k nám pripojiť, prípadne sa niečo nové dozvedieť vyhľadá nás. Dnes sú možnosti vďaka internetu neuveriteľné. Máme aj vlastnú webstránku."

Hlavnou aktivitou Ľudu dúhy sú ich tábory. Stretáva sa na nich celý "kmeň". Najčastejšie na opustených lúkach v okolí Košíc. "Stále sa dohodneme s majiteľom lúky. Potrebujeme pokoj a nerušené okolie. Stále ide o minimálne štvordňový tábor množstva ľudí s deťmi." Ľudia dúhy si na lúke postavia dobové obydlia - típí, oblečú sa do dobového oblečenia a žijú skoro rovnako ako prérijoví Indiáni. "Nepoužívame takmer žiadne novodobé vymoženosti. Na založenie ohňa iba kresadlo a na kúrenie len suché drevo. Stromy nepoškodzujeme. Pijeme len kávu a čaj, pripravujeme si jednoduché jedlá zo základných potravín, kúpeme sa v potoku bez použitia mydla, nepijeme alkohol. Proste robíme všetko preto, aby sme žili v harmónii s prírodou a neublížili jej." Láska k prírode je ich hlavnou filozofiou. Často organizujú aj čistiace expedície lesov a lúk.

Kostýmy sú samostatnou kapitolou. Hlavnou súčasťou indiánskeho výstroja sú špeciálne mokasíny, nohavice - legíny, alebo bederný pás a košeľa. Na ich výrobu sa používajú rovnaké materiály ako používali Indiáni. Ide napríklad o jeleniu kožu. "Ja mám napríklad veci z jelenej kože, ktoré sú zdobené urzoními ostňami." Urzon je zviera žijúce v Severnej Amerike podobné dikobrazovi. Zohnať takéto unikáty nie je jednoduché. Urzonie ostne musel T. Mihok zháňať až v Nemecku. Jeleniu kožu kupujú najčastejšie z Českej republiky. Nejde o lacnú záležitosť. Výroba kostýmov a ozdôb stojí niekoľko tisíc korún. "Každý člen má viacero kostýmov a ozdôb. Je to láska, ktorá niečo stojí. Mojou filozofiou je však nevlastniť veľa morálne bezcenných vecí a radšej míňať peniaze na také, ktoré pre mňa majú vysokú duchovnú hodnotu."

Technológiu výroby sa naučili sami a každú časť kostýmu si vyrobili svojpomocne. "Naštudovali sme viacero kníh venujúcich sa spôsobu výroby indiánskych odevov, prípadne nás to naučil niekto zo združenia. Ak sa niekto niečo nové naučí, odovzdá to ostatným členom." Pri výrobe sa snažia, aby sa odevy čo najviac podobali pôvodným, no neboli ich úplnou kópiou. Každú časť vzoru na odeve či ozdobu si totiž pôvodný Indián musel zaslúžiť nejakým hrdinským činom a mohla mať pre neho špecifický význam. "Napríklad nikdy nenosíme čelenky. Čelenku s orlími perami majú právo dať si na hlavu len dvaja ľudia na Slovensku. Aj tú si však môžu dať len pri istých príležitostiach."

Okolie T. Mihoka jeho hobby vníma pozitívne. Spočiatku mu najmä rodičia vytýkali, že k tejto záľube vedie i svoje deti, no zvykli si. "Mama sa bála, keď som na tábor bral niekoľkomesačného syna, no už pochopila, že mu to prospieva. Deti majú tábory veľmi radi. Behajú bosé po lúke, hrajú hry. Je to lepšie, ako keby sedeli pred počítačom." V práci sú na neho kolegovia skôr pyšní, než aby si z neho uťahovali. Iné sú zase reakcie okoloidúcich na táboroch. Často totiž prekvapili miestnych hubárov, prípadne poľnohospodárov na traktore. "Väčšinou sú prekvapení. Zrejme nie sú zvyknutí na kopu polonahých a bosých ľudí, ktorí sa vyvaľujú pod holým nebom, "dodáva so smiechom.

Čo sa týka plánov do budúcna sú predstavy T. Mihoka jasné. "Chceme pokračovať v tom, čo sme robili doteraz. Chrániť prírodu, užívať si slobodu na táboroch a získavať nové informácie o prérijných indiánoch." Prípadným záujemcom odkazuje, aby sa na nich nakontaktovali cez internet. Radi by osviežili členskú základňu skladajúcu sa najmä z rodín aj niekym slobodným...

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári