Cisársky plukovník Leopold Kolowrat spomína na svoje pôsobenie v Košiciach a udalosti meruôsmych rokov
Gróf našiel pluk bez disciplíny. Vojaci kričali a živo diskutovali
Máloktorý cisársky generál as podujal zväčniť svoje spomienky na udalosti meruôsmych rokov. A predsa as našiel jeden, ktorý slúžil zhodou okolností v Košiciach. Bol to plukovník gróf Leopold Kolowrat-Krakowski, ktorý as stal neskôr generálom. Jeho spomienky boli zhrnuté v niekdajšom košickom denníku Felsőmagyarország 13. Decembra 1905. V tom roku totiž vyšli vo Viedni v dvoch dieloch jeho memoáre pod názvom Meine Erinnerungen aus den Jahren 1848 und 1849 (Moje memoáre z rokov 1848 a 1849).
Naše mesto bolo vždy aj mestom vojakov. Dnes už väčšina kasární neslúži svojmu pôvodnému účelu, ale v Starom meste nájdeme mnohé budovy, v ktorých pôsobili vojaci. A podobne to bolo aj pred 160 rokmi. V roku 1848 tu sídlili dva prapory 12 pešiehio pluku: Prinz von Wiliam (Knieža Viliam) a Prinz von Preusen (Pruské knieža), taktiež 3. prapor 34. pešieho pluku, k nemu sa pripoja ešte dva prapory, ktoré pribudli v lete z Lembergu, z dnešného Ľvova.
Slúžil tu aj gróf Leopold Kolowrat-Krakowski ako Oberst, čiže plukovník regimentu Kronprinz Ferdinand (pluku korunného princa Ferdinanda). Takto sa tento pluk volal medzi rokmi 1802-60. Potom ho premenovali ha husársky pluk č. 15 (1860-67). V rokoch 1832-48 mierová posádka pluku sídlila v poľskom Lancúte, potom vo Viedni.
Z plukovníkových spomienok vidieť, že spočiatku vôbec nepochopil, do akého víru dejín sa dostal. Nerozumel tomu, čo sa v Európe, v Uhorsku a v Košiciach deje. Len vtedy pochopil, že sa niečo mohlo udiať, keď v jeden pekný deň do Košíc pribudli nadšení mladíci a pokrikovali heslo francúzskej revolúcie: Sloboda, rovnosť, bratstvo, sloboda tlače!" (18.III.1848) Videl, že z poštového voza bol dvojhlavý habsburský orol zoškrabaný a namiesto neho bol tam namaľovaný erb Uhorska. Na druhý deň už od svojich vojakov počul: "Nech žije sloboda!"
Kvôli nejakej služobnej záležitosti musel odcestovať do Pešti. Večer šiel do divadla, kde hrali Macbetha od Giuseppe Verdiho. Na konci prvého dejstva kráľ Duncan odchádzal do Macbethovho hradu a orchester zahral akýsi frišký pochod. Mládež v divadle sa začínala hniezdiť, potom búriť a stále hlasnejšie požadovala, aby orchester zahral Rákócziho pochod. Hudobníci sa museli podriadiť a škótsky panovník za zvukov revolučného Rákócziho maršu vchádzal do Macbethovho kaštieľa. Plukovník ihneď opustil divadlo a vzápätí zaslal hlásenie o nálade do Viedne ministrovi vojny čiže podľa naších pojmov, ministrovi národnej obrany - grófovi Baillet von Latourovi (1780-1848). Odpovede sa však nikdy nedočkal. Nato sa vrátil späť do Košíc.
Svoj pluk našiel v najväčšom rozčúlení. Disciplína bola narušená. Všade videl hlasne kričiacich vojakov a živo diskutujúce skupiny. Situácii absolutne nerozumel. Preto podišiel bližšie k jednej debatujúcej skupine, ale tam si ho skoro nevšímli a len podaktorí ho pozdravili. Nereagoval na to, veď sa chcel dozvedieť, čo sa deje. Dozvedel sa, že peštianská vláda vyslala k pluku intendanta, ktorý sa bude venovať zásobovaniu vojakov. Vo svojej kancelárii potom našiel nariadenie uhorského ministra vojny Lázára Mészárosa, v ktorom mu oznamil príchod proviančného intendanta. Kolowrat-Krakowski sa zľakol. Čo sa stalo!? Aj vo Viedni je minister vojny aj v Budíne? Aj Latour posiela rozkazy a už aj Mészáros?
A tu na chvíľu opustime milého plukovníka, aby sme vysvetlili situáciu, do ktorej sa dostal.
Marcová revolúcia v Uhorsku si vydobila, aby v tejto krajine, ktorú si Habsburgovci chceli podriadiť a o jej autonómii nechceli nič počuť, bola vymenovaná uhorská vláda. Táto bola panovníkom vymenovaná 7. apríla 1848. Ministerským predsedom sa stal Lajos Batthyány [čítaj: baťťáni] a ministrom financií najznámejšia osobnosť revolúcie a boja za slobodu: Lajos Kossuth. A toto je ten moment, ktorému mnohí neporozumeli. Habsburské mocnárstvo sa vlastne skladalom z dvoch častí. Z Rakúska, ku ktorému boli pričlenené Čechy, časť Poľska a ešte mnohé iné krajiny. Druhú časť tvorilo Uhorsko, ktoré vlastne vyplnilo Karpatskú kotlinu. Tej prvej časti vládol cisár, tej druhej kráľ - v jednej osobe. Náš milý Kolowrat-Krakowski nepochopil, že nakoľko slúži v Uhorsku, po právnej stránke je podriadený kráľovi a uhorskému ministrovi vojny.
Kolowrat preto poslal do Viedne posla a požadoval nejaké nariadenie. Odpoveď však neprišla a pritom videl, intendant sa nezaoberá zásobovaním, čo je jeho oficiálnym cieľom, ale buntoší vojakov. Náš hrdina nevedel, čo sa totiž deje v pozadí. Latour bol nútený akceptovať nariadenie panovníka a prijať situáciu, že v Uhorsku má kolegu, ale v pozadí sa snažil robiť všetko pre to, aby nebola vytvorená uhorská armáda, ktorá je podriadená Budínu. Na druhej strane ani uhorská vláda nemala k dispozícii jednotky, jej situácia bola teda vratká. Nemala k dispozícii vlastne mocenské páky. Z toho dôvodu vyslali proviantných intendantov, ktorí mali za úlohu oboznámiť vojakov v krajine o revolučných vymoženostiach a o situácii.
Od vojakov sa plukovník dozvedel, že uhorskú armádu organizujú osve a že teraz už bude rozkazovať len uhorský kráľ, rakúsky cisár nie.
Kolowrat-Krakowski už začínal reálne vidieť situáciu. V jedeň deň sa u neho prihlásil maďarský obchodník. Opýtal sa ho, či vie o tom, že väčšina dôstojníkov sa odvrátila od cisára. Všetci prisahali na uhorskú armádu. Aj Kolowrat by urobil dobre, keby sa pridal k ostatným. Hneď by ho vymenovali za generála a dostal by komorský statok v Tekovskej župe. Asi to nebola oficiálna ponuka, ale Kolowrat zbledol, i keď svoj názor si ponechal pre seba. Nakoľko nevedel, ako sa veci majú, naoko pristal, ale už vtedy pomýšľaľ na útek. Teraz mu už bolo jasné, že okolo neho zúri revolúcia a bol pevne presvedčený, že on a jeho pluk môže slúžiť len cisárovi. Pokúsil sa zachrániť pluk pre cisára, ale jeho snaha skončila fiaskom. Nepokúšal sa už viac, a pod zámienkou, že ide nakúpiť kone pre uhorskú armádu, odišiel k Dunaju a tam sa prihlásil u cisárskej armády. Takto jeho kariera v Košiciach skončila...
V roku 1528 sa pri obci Seňa stretli vojská kráľa Jána I. Zápoľského a Ferdinanda Habsburgského
Dvaja uhorskí králi bojovali o jeden trón
Pred 480 rokmi sa pri obci Seňa stretli vojská dvoch uhorských kráľov. Jána I. Zápoľského a Ferdinanda Habsburgského. I keď táto epizóda nebola až taká dôležitá, ale bola jedným z rozbrojov, ktoré "vďaka" Turkom trvali skoro dve storočia.
Aby sme tento stret postavili do správnej perspektívy, musíme sa oboznámiť s okolnosťami, ktoré k nemu viedli. V bitke pri Moháči (39. augusta 1526) sa 25 000 uhorských vojakov postavilo oproti 75 až 80 000 Turkom. V bitke zahynul uhorský kráľ, čo znamenalo že v situácii, keď Osmánská ríša bezprostredne ohrozovala Uhorsko, na tróne nesedel žiaden panovník, ktorý bol mohol viesť boj proti votrelcovi.
10. novembra 1526 bol zvolený za kráľa Ján I. z rodu Zápoľských (asi 1487 - 1540). Druhý deň ho nitriansky biskup István Podmaniczky, ako najstaršie slúžiaci biskup, krounoval. Stavy sa však 17. decembra 1526 nechali presvedčiť a zvolili si za svojho panovníka aj Ferdinanda Habsburského, ktorého korunoval za uhorského kráľa ten istý biskup. Stalo sa tak 3. novembra 1527.
Tragédiu dovŕšil fakt, že Turci pochopili, akú výhodu im naskýta voľba dvoch kráľov. Ihneď ponúkli Jánovi I. ochranu. Nemal veľmi na výber - poľský kráľ Žigmund I., ktorý si zobral za ženu jeho staršiu sestru Barbaru - mu síce sľúbil podporu, ale sľub nesplnil a tak ponúknutú "priateľskú" ruku Turkov musel Ján I. prijať. To však spečatilo osud Uhorska na takmer dve storočia. Hranica, či skôr frontová línia medzi dvoma svetovými mocnosťami, akými boli Habsburgovci a Osmanská ríša, sa tiahla stredom krajiny. Čo znamenalo boje, s nimi spojené rabovanie, únos ľudí a detí, vraždenie, vyberanie daní oboma stranami a aj mor a iné choroby, spojené s vojnovými udalosťami.
Ján Zápoľský pochádzal z rodu, ktorý mal už niekoľko generácií podstatný vplyv na politiku Uhorska. Jeho otec Štefan (? - 1499) sa stal miestodržiteľom Rakúska a od r. 1492 palatínom. Bol najbohatším veľmožom krajiny, veď vlastnil 72 hradov a panstiev skoro 8% všetkých poddanských pozemkov - vzal si za manželku tešínsku kňažnú Hedvigu. Na Spišskom hrade sa im narodil syn Ján, ktorý sa už ako 24 ročný stal vajdom Sedmohradska. Potlačil povstanie Juraja Dózsu, ale bitky pri Moháči sa nezúčastnil. Nedošiel včas na bojisko. Či v tom bol zámer, alebo nešťastná zhoda okolností, o tom historici dodnes diskutujú.
Jeho "kolega", Ferdinand I. (1503-1564) bol arcikniežaťom Rakúska a českým kráľom. Jeho manželka bola Anna Jagellónska, uhorská a česká princezna. Pochádzal taktiež z chýrneho rodu, ktorý vládol odvtedy v Uhorsku až do r. 1918. Jeho starší brat Karol V. bol nemecko-rímsky cisárom. Ján nemal možnosť podmaniť si celú krajinu, Habsburgovci boli zas zapletení do bojov o španielsky trón a tak sa nemohli venovať pozornosť získaniu celého Uhorska, čo znamenalo samozrejme predovšetkým stret s Turkami.
V takejto geopolitickej situácii sa nachádzala krajina i obaja panovníci po tom, čo sa dostali na trón.
Košice sa postavili na stranu Ferdinanda I. Mesto v tomto prípade nechcelo Zápoľského, s ktorým už malo nepríjemné skúsenosti ohľadne svojich obchodných práv. To Košičania prejavili aj svojským spôsobom. 15. októbra 1527 erb Zápoľských priviazali slamou na psa, ktorú zapálili a kričali: "Ejhľa, psí kráľ!" Skučiaceho psa pristom naháňali.
Ján sa samozrejme chcel za túto neslýchanú potupu Košičanom pomstiť a koncom januára roku 1528 sa zo svojho zimného tábora pri Debrecíne podujal mesto dobiť. Na pomoc mestu prišiel však Hans Katzianer, rodák z Horvatska. Ján na čele svojich 15.000 vojakov sa s ním stretol v boji pri Seni. Pripojili sa k nemu aj pomocné poľské vojská. Stalo sa to práve pred 480-imi rokmi. Katzianer protivníkove vojská rozprášil. Niet sa čo diviť, cisársky dôstojník stál na čele bezvadne vycvičených žoldnierov.
Historik a vacovský biskup István Brodarics svojim poľským priateľom líčil udalosti následovne: "6. marca 1528 Ján, kráľ Uhorska, bol vojskom kráľa Ferdinanda kvôli zrade vlastných porazený, a navrhli mu, aby utiekol do Poľska; v druhej polovici marca došiel k hradu v Kamienec Podołsk, do zeme za horami. Potom svojich zozbieral k Tarnówu, a zdržuje sa tam aj teraz." Hrad Tarnów bol ideálnym miestom azylu, lebo bol blízko uhorských hraníc, kde nemuseli počítať s nepriateľom a pritom nebol na očiach. V máji sa tu so svojim dvorom usadil vyčkávajúc na priaznivejšie časy.
Ferdinand I. Košice pochválil a vyzdvihol ich vernosť, ale o osem rokov, 4. decembra 1536, sa vojakom Jána I. podarlo lsťou mesto obsadiť. Kráľ sa kruto pomstil za svoju potupu. Zrušil všetky výsady mesta, členov mestskej rady a 55 urodzených občanov dal internovať do rôznych miest na Dolniakoch, ich majetok rozdelil medzi svojich prívržencov. Zanedlho však internovaní Košičania získali späť svoju osobnú slobodu a mohli sa do Košíc vrátiť. Ján nebránil šíreniu protestantizmu, takže Lutherove a Calvinove učenie sa voľne hlásalo a získavalo si prívržencov aj medzi Košičanmi. Avšak obchody šli zle, lebo cesty držali v rukách Ferdinandovi vojaci.
Ferdinand a Ján vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku) podpísali prímerie (24. februára 1538), v ktorom sa navzájom uznali a rozdelili si krajinu podľa daného stavu. Po Jánovej smrti mal krajinu zdediť Ferdinand, prípadní potomkovia Jána mali byť odškodnení Spišským kniežactvom, ktoré malo byť ešte len vytvorené. Ján sa ešte v tomto roku oženil s Izabellou, dcérou poľského kráľa Žigmunda I. a na smrteľnej posteli sa dozvedel, že sa mu narodil syn Ján Žgmund.
Len po Jánovej smrti (17. júla 1540) sa podarilo Košiciam nadviazať znovu obchodné vzťahy na Horniakoch. Jánova vdova, Izabella v r. 1552 odovzdala Košice do rúk Ferdinandovho hlavného kapitána, Gáspára Serédyho, čím skončila jedna zaujímavá epocha v živote nášho mesta.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
