Ako dieťa chcela byť letuška alebo bufetárka v divadle...

Muzikálová speváčka Zuzana Mauréry patrí medzi tých niekoľko slovenských umelcov, ktorým sa podarilo uchytiť sa v zahraničí. Vo Viedni sa už etablovala, predstavila sa tam v niekoľkých produkciách a čaká, či v októbri bude môcť nastúpiť do ďalšej. Zašli sme za ňou do Prešova, kde sa s ďalšími kolegami predstavila v šou Horúčka muzikálovej noci.

Pred nedávnom mala v Brne premiéru v muzikáli Čarodějky z Eastwicku, čo však rozhodne neznamená, že by Viedeň bola pre ňu uzatvorenou kapitolou... "Samozrejme, že by som veľmi rada ostala v styku s prácou vo Viedni. Len v decembri tam skončil jeden projekt, v ktorom som účinkovala a bola som už na konkurze do ďalšieho muzikálu. Bude sa volať Rudolf a bude to o synovi cisárovnej Sisi, ktorý spáchal samovraždu..."

Zatiaľ je v poslednom kole konkurzu a čaká, ako to dopadne. "Konkurzy do takýchto viedenských projektov sa robia vo všetkých nemecky hovoriacich krajinách a vo viacerých mestách, takže konkurencia je veľmi veľká. Uvidíme, čo sa z toho urodí. Premiéra by mala byť niekedy vo februári budúceho roka, takže približne v októbri budem vedieť, či začínam skúšať, alebo nie..."

Viedeň Zuzanu veľmi láka. Zachutilo jej, že tamojšie produkcie sú na vysokej profesionálnej úrovni, o akej môže pri slovenských muzikáloch iba snívať... "Tam je všetko také dokonalé - aspoň mne to tak pripadá. Proces skúšania je úplne iný. Nekumulujú sa funkcie, každý je zodpovedný len za niečo a má presne určené, za čo nesie zodpovednosť. Proces prípravy muzikálu ide viac do hĺbky a to ani nehovorím, že tam má každý interpret výborné podmienky a je za to adekvátne zaplatený. Komu by to nevyhovovalo?"

Ak je teda Viedeň pre speváka sto percent, na koľko by ohodnotila slovenské muzikály? "To je ťažké. V prvom rade treba povedať, že my tu nemáme muzikálovú školu. Po druhé - tu sa nepracuje s orchestrom, čo je v tomto žánri takmer nemysliteľné. Muzikál musí vznikať na javisku za spolupráce orchestra. U nás je spevák oklieštený aj tým spôsobom, že za tie približne dva mesiace, kedy sa muzikál skúša, nedostáva zaplatené. Takže si ho producenti nijako neviažu. No a aby tie dva mesiace nejako vyžil, tak musí brať rôzne iné roboty. Je to potom vidno aj na výsledku. A to ani nehovorím, že príprava muzikálu vo svete trvá dva roky, kým u nás sa robí všetko na poslednú chvíľu. Veď mne samej sa stalo, že mi v deň premiéry režisér - a nemalého mena - dal do ruky tri papiere husto popísané tým, čo všetko mám ešte skúsiť na javisku urobiť. Profesionalita slovenských muzikálov a tých viedenských je neporovnateľná."

Lenže - ako sa hovorí - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Ak niekto dokáže "prežiť" v slovenskom muzikáli, tak prežije všetko... "Iste mi pomohlo to, že zo slovenských produkcií som bola takpovediac ´vycepovaná´. Viac som bola v strehu a vo Viedni som vedela rýchlejšie zareagovať na situáciu. Tu u nás sú totiž najvyššie nároky kladené na interpreta, ktorý je na vrchu pyramídy. On ide na javisko s kožou na trh a všetko ostáva už len na ňom. To znamená, že my Slováci sme také húžvy, ktoré sa potom snažia dostať zo seba to najlepšie, takže na javisku to potom vyzerá, že je všetko dokonalé..."

Vo Viedni vraj také čosi neexistuje. Tam sú herci nútení na sebe pracovať preto, že majú presne danú každú notu, každý krok. "Všetko je perfektne nacvičené, takže ľudský faktor je minimalizovaný. Dá sa povedať, že tam majú účinkujúci do mysle vytetované, čo majú na javisku robiť a je takmer nemožné, aby zlyhali. To je veľký rozdiel medzi tým, ako sa robia muzikály tam a tu. Preto som presvedčená, že ľudia z Viedne a iných svetových miest by mali chodiť sem a naši tam, lebo si navzájom máme veľa čo ponúknuť. Oni majú na vysokej úrovni technickú stránku projektu, na všetko majú manuál, my sme lepšie podkutí herecky a sme omnoho tvorivejší."

Aj keď Zuzana tvrdí, že vo Viedni sa jej pracuje veľmi dobre, priznáva, že to tam nie je prechádzka ružovou záhradou. "Keď som však odchádzala pracovať ´na západ´, mala som 37 rokov, čo je už v podstate starý človek. Hehe. Teraz sú mladí ľudia oveľa viac skúsení. Veď si len vezmite, koľkí chodia študovať stredné školy do zahraničia, mnohí dokonca už základné školy! Pre súčasnú mladú generáciu je čosi také úplne prirodzené, pre mňa to bolo dosť psychicky náročné. Veď aj preto som pol roka chodila spávať domov do Bratislavy, aby som sa z toho spamätala. Vo Viedni pracovali interpreti z celého sveta, ktorí sú muzikálovo veľmi skúsení a vedia, o čom je muzikálový biznis. Ten funguje tak, že si po skončení jednej produkcie zbalíte kufre, na internete si nájdete, kde sa koná nejaký zaujímavý konkurz a idete tam skúsiť šťastie. Ak to vyjde, ostanete tam dva roky a potom idete znovu kamsi úplne inde. V tejto branži je takýto kočovný život normálny."

Vyhliadol si ju viedenský agent

Do Viedne sa Zuzana dostala tak, že si ju po predstavení Niekto to rád horúce vyhliadol viedenský agent. Ponúkol sa jej za manažéra a spýtal sa, či by to neskúsila na konkurzoch do viedenských muzikálov. Po viacerých konkurzoch dostala ponuku do muzikálu Rómeo a Júlia a už to šlo samo... "Verila som si, veď predsa len - už som nebola iba ´mladá a talentovaná´, ale za sebou som už toho mala dosť a vedela som, že čosi viem. A preplakané noci? To rozhodne nie. Som už predsa veľká baba a navyše - Bratislava je len za rohom."

Na to, aby sa však úplne podriadila kočovnému svetu muzikálovej speváčky, však chuť nemá. "Keď je človek mladý, tak by sa na to dal nahovoriť, ale mne sa už nechce cestovať. Nie, že by som len chcela sedieť s vyloženými nohami a štrikovať, ale na toto by som sa už asi nedala. Je to veľmi namáhavé. Keby to ostalo tak, že budem doživotne fungovať medzi Viedňou a Bratislavou, tak by to bolo ideálne..."

Z. Mauréry vyrastala v rodine umelcov, profesionálnych operných spevákov, takže divadlo ju vždy lákalo. "Vyrastala som v tom prostredí a divadlo je pre decko vždy lákavé tým, aké je farebné, úžasné a čo všetko sa v ňom deje. Chodila som do nemeckej školy, takže doma sme pozerali viedenskú televíziu a tam mi učarovali muzikály. Bolo mi jasné, že toto je presne to, čo chcem robiť." Najprv však samozrejme ako dieťa snívala aj o iných povolaniach. "Chcela som byť bufetárkou v divadle, lebo som chcela byť pri jedle aj pri divadle. No a potom som chcela byť letuška. Môj otec totiž sedem rokov pracoval v Košiciach a mama ostávala v Bratislave. Takže si ma medzi sebou posúvali a ja som medzi týmito dvoma mestami pravidelne letela. Mne sa veľmi páčilo, ako sa ku mne letušky správali, dávali mi cukríky..."

Nakoniec však predsa len prevážila láska k hudbe, divadlu a muzikálom. "Šla som študovať na VŠMU, pretože muzikálové herectvo sa vtedy u nás študovať nedalo. Tancovala som od štyroch rokov v rôznych súboroch od aerobicu po step, takže pohybovú aktivitu som mala vždy. Čo sa týka spevu - tam som sa spoliehala aj na to, že hádam som čosi po rodičoch podedila a že keď otvorím ústa, tak zo seba voľačo poriadne dostanem. Jediné, čo mi chýbalo, bolo herectvo, preto som ho šla študovať. Aby som nakoniec mohla robiť muzikál."

Po skončení školy sa jej podarilo dostať do Radošinského naivného divadla, ktoré v sebe už od svojich začiatkov vždy spájalo činoherné herectvo aj so spevom a tancom. "Priznám sa však, že najprv som do tohto divadla ani ísť nechcela. Bolo to v roku 1989, keď mali ísť hrať do USA a chýbal im do jeden človek. Takže hľadali niekoho, kto s nimi na celý mesiac pôjde do Ameriky. Zištne som teda šla na konkurz, aby som tam s nimi mohla ísť. Tak sa mi však u nich zapáčilo, že som tam ostala. Zrazu som zistila, že sa mi pri hraní nepotia ruky tak ako na škole, ale že je to veľká sranda... Cítila som sa medzi nimi ako doma. Veď som tam potom ostala desať rokov..."

Na voľnej nohe

Po odchode z RND na voľnú nohu sa začala venovať prevažne muzikálu na Slovensku ale aj v Čechách. Diváci ju mali možnosť vidieť ako Sladkú Sue v Niekto to rád horúce, Rony vo Vlasoch či ako Vicky v Donaha!

"Istota pre mňa nikdy nebola vyhľadávaná kategória. Ja som vlastne na voľnej nohe odjakživa. Aj počas rokov v Radošincoch sme sa vždy dohovárali od titulu k titulu. Nikto mi tam nezaručil, že budem hrať vo všetkom. Takže som paralelne hrávala v takmer všetkých bratislavských divadlách. Nikdy som RND nebrala ako konečnú. A keď som dostala naraz dve ponuky na muzikál, mohla som sa Radošincov vzdať. Človek reálne zistí na čo má, sem tam si otlčie nos, ale stojí to za to - aspoň mne."

Aj keď dnes patrí k uznávaným muzikálovým speváčkam, cesta, ktorú si prešla, bola dlhá a rozhodne nie jednoduchá... "Ja som však nikdy nebola karieristka. A okrem toho som dosť pohodlná. Na druhej strane - keď v profesii preskočíte nejaký vývojový stupeň, niekde sa to vždy prejaví. Za to, čo mi prišlo do cesty a to, akou rýchlosťou to prišlo, môžem byt len vďačná. Šité mne na mieru..."

Každá rola, ktorú si kedy odspievala, jej dala veľa. Dnes napríklad veľmi rada hrá v Brne Čarodějky z Eastwicku. "Lebo je tam dobrá partia, hlavne môj divadelný ´manžel´ je ´k sežrání´. Hehe. Predstavenie má vysokú úroveň a pekne sa tam o mňa starajú. Vyžívala som sa aj v postave upratovačky Vitálošovej v Konečnej stanici v RND. Ona bola taká ´jednoduchšia´. No a keďže idioti a deti hovoria vždy pravdu, dobre sa mi hrala a mala skvelú odozvu u divákov. No a užila som si aj Máriu Teréziu v Habsburgovcoch vo Viedni, aj preto, že som bola pyšná, že ich historickú ikonu a matku národa hrá Slovenka a oni to ani netušia..."

Zuzanu muzikálový kolotoč natoľko pohltil, že na iné ako prácu ani nemyslí. "Pretože nemám rodinu, tak pracujem. Bez problémov by som to vymenila za opačnú situáciu. Ale taký vytrvalec sa ešte neobjavil." dodala na záver.

Dátum narodenia: 23. september 1968

Znamenie: Váhy

Miesto narodenia: Bratislava

Ukončené vzdelanie: VŠMU

Rodinný stav: slobodná

Relax: hudba

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári