Sopranistka Lucia Knoteková sa v Katare cítila ako v rozprávke o Šehrezáde

Sprchový kút bol pre päť ľudí a kohútiky v kúpeľni zo zlata

Sólistka opery Štátneho divadla Košice, sopranistka Lucia Knoteková, mala nedávno to šťastie, že sa jej splnil sen a ona mohla na vlastné oči uvidieť svet Orientu. Spolu s kolegami z talianskeho mesta Spoleto totiž ponúkli operu Barbier zo Sevily od G. Rossiniho publiku na arabskom poloostrove. Konkrétne v štáte Katar, v jeho hlavnom meste Doha.

Skôr ako sa tam Lucia vôbec dostala, užila si v Ríme trochu nepríjemností. "Odlietali sme všetci kolegovia z divadla, každého rýchlo odbavili, len mňa nechceli pustiť, keď videli môj slovenský pas. Pani na letisku mi vravela, že musí vidieť moju rezerváciu ubytovania. Takže som volala do divadla, odkiaľ volali do Kataru. Tí poslali faxom rezerváciu do Spoleta, odtiaľ do Ríma na letisko a až potom som smela ísť. Pýtala som sa, prečo ja musím absolvovať všetky tieto tortúry, keď kolegovia z divadla žiadne problémy nemali. Vraj preto, že som z postkomunistickej krajiny. Moje argumenty, že sme už rovnako ako Taliansko členmi Európskej únie, mi boli nanič. Dosť ma to znechutilo. Navyše som sa musela preukázať kreditnou kartou, či mám nejaké peniaze a nejdem tam kradnúť..."

Štát Katar je emirát, rozprestierajúci sa na malom Katarskom polostrove, ktorý je súčasťou Arabského polostrova. Susedí so Saudskou Arábiou na juhu, inak ho obklopujú vody Perzského zálivu. Je jedným z novších emirátov na Arabskom polostrove a udržiava si vysokú životnú úroveň... "Bola to pre mňa veľmi zaujímavá ponuka a veľká príležitosť. Veď nie každý deň má človek príležitosť ísť sa pozrieť do tejto časti sveta. Bola to doslova ideálna príležitosť, pretože všetko - cestu, ubytovanie i stravovanie - sme mali zaplatené, dostali sme honorár a navyše som tam predsa šla robiť to, čo ma baví - spievať."

Nezriedka majú Slováci o arabských krajinách predsudky a skreslené predstavy. "Pravdu povediac, vystrašili ma traja kolegovia Taliani, ktorí tam boli pred rokom koncertovať. Vraveli mi, že si mám vziať všetko oblečenie s dlhým rukávom a dlhými nohavicami, lebo musím byť čo najviac zahalená. A potom mi povedali - ježišmária, čo tam s tebou Lucia bude, keď si blondína? Aj som sa preľakla, tak som si hneď sadla k počítaču a snažila som si o tejto krajine nájsť čo najviac. No a dočítala som sa presný opak. Že Katar je veľmi demokratická krajina a ženy síce musia chodiť zahalené, ale turistky nesmú mať hlavy zahalené tak, ako miestne ženy. Pravda je taká, že takmer všetky tamojšie ženy, ktoré som tam videla, boli v habitoch, no jednu som videla na večeri, ktorá bola v kostýme. Síce mal stojačik ku krku a dlhé rukávy, ale predsa len to bol ´západný´ odev."

Všade samí turisti

Turistky či iné ženy "nearabky", ktoré Lucia videla, boli oblečené v bežnom oblečení. "Bývali sme v hoteli Sheraton, ktorý bol vraj najlepší v meste. Navyše sa tam v tom čase konali nejaké preteky, takže bol plný ´smotánky´. Viac menej tam boli samí turisti, ale napríklad vo foyeri hrali dve ženy - jedna na klavír a druhá na husle. Potom som ich počula vo výťahu rozprávať sa s poslíčkom. On bol z Austrálie, ony boli Ukrajinky... Iné ako domáce ženy tam nemuseli byť celé zahalené, no domáce boli. Dokonca som ich videla niekoľko ísť do reštaurácie, pričom mali husté čierne závoje aj cez tvár. Tak som uvažovala - ako preboha budú večerať...?"

Obavy z toho, ako bude na tom ako žena v arabskom svete navyše blondína - sa Lucii nenaplnili. "Je to však zvláštny pocit. Už na letisku sedela za okienkom žena, ktorá bola zahalená. To si človek hneď uvedomí, že tam je to bežná vec. Podľa nás sú tamojšie ženy diskriminované, ale ony to tak zrejme nevnímajú. Pre ne je to normálne a to my sa im vidíme divní. Pritom Katar je vraj v tomto veľmi demokratický. Ženy tam vraj smú aj šoférovať. Ale za volantom som nevidela ani jednu..."

Medzi prvými dojmami, ktoré Lucia v Dohe získala, bolo ohromenie. "Keď sme vošli do hotela, prvé čo mi napadlo, bolo - načo je toto všetko dobré? Bolo to až absurdne luxusné, prehnané. Vošla som do svojej izby a ostala som stáť v údive. Všade len mramor a zlato. Mala som obrovskú kúpelňu so sprchovým kútom, kde by sa vošlo najmenej päť ľudí! Všetko bolo z mramoru, porcelánu a kohútiky boli zo zlata. Najprv som tomu nechcela veriť, tak som sa kolegov pýtala, ako to je, ale oni mi povedali, že tam je zlato veľmi lacné, takže nemajú dôvod na tom šetriť. Okrem obrovskej kúpelne som mala veľkú spálňu s dvoma posteľami, veľkou televíznou obrazovkou a dole schodíkmi sa šlo do obývačky, kde bol ďalší obrovský televízor, gauč, kreslá a pripravená večera. No a to ani nehovorím o obrovskej terase. S kolegami sme si chodili navzájom obzerať izby a len sme žasli. Človeka to tak trochu aj prinúti rozmýšľať nad tým, o čom takýto prepych je a načo je to vlastne dobré... Zdalo sa mi to dosť absurdné. Celý hotel vyzeral ako z Tisíc a jednej noci či z rozprávky o Šehrezáde. Všetko krásne orientálne zdobené a prepychové. Som rada, že sa mi splnil sen, lebo Orient som odjakživa túžila vidieť. Jediné, čo ma mrzelo, bolo, že som sa o radosť nemohla podeliť s najbližšími a že to všetko nemohli vidieť tiež."

Aj z jedál mala na výber od výmyslu sveta. "Ochutnala som aj tamojšie špeciality, ale netuším, ako sa volali. Hehe. Dokonca aj pri ovocí sa mi to stalo, lebo to bolo na tanieroch už olúpané a nakrájané na kúsky. Takže som si dala čosi, čo vyzeralo trochu ako šampiňón. Bolo to skvelé. Aj pri jedlách bolo vidno, aký tam je luxus. Ak by som len zo sladkostí, ktoré tam boli ako dezert, chcela ochutnať z každého, tak by som tam musela byť mesiac a celé dni sa prepchávať," odhadla s úsmevom.

Zašla na trh i na pláž

Lucia strávila v Dohe tri dni, počas ktorých stihla okrem predstavenia zájsť na tradičný trh, opaľovať sa na pláži i pokúsiť sa o prechádzku... "Keď sme sa ubytovali, chceli sme sa ísť večer prejsť. Upozornili nás, aby sme chodili minimálne vo dvojici, nazbierali sme sa teda asi šiesti a chceli sme sa poobzerať aspoň po najbližšom okolí. Došli sme na koniec parkoviska a nevedeli sme, čo ďalej. Bol tam totiž len rušný kruhový objazd a ďalšie cesty. Tak sme sa vrátili, že si to necháme na inokedy, keď bude vidno a keď budeme vedieť, kadiaľ môžeme ísť. Na druhý deň sme si však všimli, že niet kam ísť preto, že tam nie sú chodníky. Chodníky majú len pri parkoviskách a v tesnom okolí budovy. Oni totižto pešo nechodia. Kamkoľvek sa chcú presunúť, idú autami. Prerátali sme to totiž, že v eurách vyjde plná nádrž na 50 centov... To sa potom človek ani nečuduje, že sa všade vozia autami..."

Aj keď orientálne krajiny sú plné aj zaujímavej histórie, na tú Lucia nemala čas a ani príležitosť. "Jedine cestou autom z letiska do hotela sme mali možnosť vidieť zaujímavé budovy. Čo ma však zarazilo, žiadna z nich nevyzerala ako obytná, všetky pôsobili ako podnikateľské centrá, banky, kancelárie, hotely. Nepodarilo sa mi vlastne ani zistiť, kde tí ľudia vlastne bývajú. Všetko to boli len mrakodrapy zo skla. Neďaleko hotela bola jedna taká vysoká budova, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako banka, no dozvedela som sa, že to bolo len parkovisko... Celkovo to tam bolo zvláštne - úplne iný svet. Človek vidí len vysoké budovy, cesty, piesok a more a má pocit, že je na konci sveta."

Počas voľného dopoludnia pred predstavením si Lucia nenechala ujsť možnosť navštíviť tamojší trh. "Taxikár sa nás pýtal, či chceme ísť na starý trh, alebo na trh so zlatom. Samozrejme, že sme radšej chceli vidieť ten starý. Bol to zážitok. Normálne tam chodili pomedzi ľudí deti jazdiace na somárikoch. Všade predávali orientálne koberce, vznášala sa tam vôňa korenín. Na trhu sa dalo kúpiť viac ako desať druhov karí korenín, mali ich v takých obrovských plátených vakoch. Trh tvorili malé hlinené domčeky, vyzeralo to presne tak, ako keď si človek pustí film z obdobia života Krista..."

Aj keď trhovníci na mnohých miestach sveta zvyknú byť dotieraví, tí v Dohe boli veľmi milí. "Iste, snažili sa nám ponúkať čo najviac vecí, no neboli nepríjemní. Kolegovia ma strašili, že tam budem ako blondína veľmi vyčnievať, ale nikto si ma nevšímal. Musím povedať, že Taliani a Slováci sú na ženy viac drzí ako boli tamojší chlapi! Ja som si samozrejme nenechala ujsť možnosť zjednávať sa. Handrkovala som sa s nimi, aj keď veci na trhu boli veľmi lacné, no nedalo mi to. Kolegovia Taliani boli z toho vo vytržení, všetci chceli, aby som sa zjednávala za nich," spomína Lucia so smiechom. "Zaujímavé bolo, že človek sa s nimi bez problémov dohovoril po anglicky. Jeden deduško, od ktorého som kupovala karí, musel mať minimálne 80 rokov, no hovoril slušne po anglicky..." Z trhu Lucia odchádzala s kopou darčekov, na seba však zabudla. "Bola som v takej eufórii, že som úplne zabudla kúpiť čosi na pamiatku pre seba. Ale to nevadí, lebo som si priniesla nesmierne množstvo zážitkov a tie mi nik nevezme."

Po pár hodinách strávených na trhu stihla ešte pred predstavením zájsť k bazénu a k moru. "Na verejné kúpaliská tam chodia ženy v oblečení s dlhými rukávmi aj nohavicami a vraj aj v tom chodia do vody... Hm, neviem si to predstaviť. Keď som sa chcela ísť opaľovať na hotelovú pláž, tak som sa pre istotu bola pozrieť, ako to tam vyzerá. Boli tam turistky v plavkách, takže som sa odvážila aj ja..."

Večer si už musela vyhradiť na prácu. Predstavenie Barbier zo Sevily si zaplatila jedna tamojšia bohatá firma, dokonca sa nekonalo ani v divadle, ale priamo v priestoroch hotela, vo veľkej konferenčnej miestnosti. "Takže mi stačilo z izby zísť deväť poschodí výťahom a už som bola ´na javisku´. Zaujímavé je, že nás vôbec Arabi pozvali, pretože oni nemajú v opere žiadnu tradíciu, možno by sa dalo povedať, že netušia, čo to vôbec je. Je to pre nich rovnako exotické, ako sú pre nás brušné tance... Kým hrala hudba a spievalo sa, tak tíško sedeli a počúvali, no keď prišli na rad recitatívy - teda nespievané dialógy - začali sa rozprávať, dokonca im začali zvoniť telefóny. Hneď ako začuli ďalšie tóny, však zase stíchli... Na konci veľmi tlieskali, bolo to vďačné publikum. Dúfam, že sa mi ešte niekedy podarí vrátiť sa tam," dodala na záver.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári